Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE III. 23. kapitola NECHODÍ...

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 3

23.. kapitola

Nechodí...

      

Striedavo pozeral raz na jednu, raz na druhú zo svojich spoločníčok, ktoré sa prestali ošívať a v podstate aj zaujímať o jeho problémy.

  Maleficent odpadol kameň zo srdca, že pravdu prijal pokojnejšie než si dokázala zo svojich skúseností reálne poskladať a predstaviť a Emilie stále nebolo celkom jasné, kde je, kto je a ani čo sa to tu vôbec deje za frašku. Pripisovala to absťákom. ...a terapii...Takže všetko v norme...

  Jednoznačne bola neodškriepiteľnou príslušníčkou  generácie dnešných mladých ľudí, ktorí mali zrejme na počiatku formovania sa spoločnú učiteľku angličtiny, čo akúkoľvek ich otázku, problém, krízovú situáciu  odpálkovala iba vetou: Nevieš  – nerieš!...

  Tak preventívne nič neriešila a čakala, ako sa všetko vyrieši samo.

  Jej myšlienky radšej už nečítal, lebo keď sa jej aj nejaká v mozgu mihla, hlavne pri prižmúrenom pozornom pohľade na neho samotného, nebola publikovateľná, a to dokonca ani v nočnej intimite spálne. S otvorenými ústami na seba potom zízali chvíľu obaja, doslova uväznení v divadelnom štronze, z ktorého sa len pozvoľna preberal zvýšenou aktivitou neveriacky žmurkajúcich viečok, kontrastne k tým jej následne zvodne prižmúreným.

  Dračica na nich znechutene pozrela v jedom takom okamihu a hoci nevedela čítať myšlienky, ich tváre hovorili jasnou rečou.

  - Tak, ja už radšej pôjdem. Ste obaja očividne nadržaní jak stepné kozy, nepotrebujem byť svedkom, ako tu po sebe o chvíľu skočíte...Dnes už som navyše obedovala, drahí moji. Ďalší chod, nech by si ho pripravil so sebeväčšou láskou už moje črevo, žiaľ, nevstrebe. Možno nabudúce. Pá, pá hrdličky... – vstala a narovnala bezmyšlienkovite pár čipiek.

  - Ty budeš svedkom iných skokov, drahá! – prehodil na ňu zrak aj celý svoj bezmocným jedom presiaknutý výraz tváre.

  - Dobre, dobre, skočím ti pre Modrú vílu, aby ti vrátila spomienky...- urobila afektovanú poklonu dračica, ako veľkorysé gesto pre priateľa a chystala sa stále na odchod. – Namieša ti nejaký lektvarček a potom si už musíš poradiť sám. – zvrtla sa k žene s prižmúrenými očami. - Prepáč Emilie, ale v tom prípade, ak si spomenie na Belle si už asi neužiješ. Možno ani nepožiješ...– žmurkla, odhodila dozadu párik lokní zboku, dvihla hrdo hlavu a chcela sa vytratiť.

  Tak predsa si dobre predstavila pod pojmom „Modrá víla“ nejakú tu pre ňu neznámu - neidentifikovateľne ľahkú, či ťažkú drogu. Spokojná sa pousmiala Emilie, že konečne začína byť v obraze a že táto klinika spojená s bláznincom sú vlastne celkom normálne odvykacie inštitúcie.

  - Usmievaš sa mi tu ako teľa na nové vráta!  Veď len počkaj, ja ich už nejako otvorím a pôjdeš, odkiaľ si prišla! – vychŕstol na ňu necitlivo za vedro blenu a bol by nacedil aj za ďalšie, keby mu Maleficent nezastala pred oči so zdvihnutým prstom.

  - Na tvojom  mieste, by som sa ovládala, drahý. Budeš ju totižto zrejme potrebovať na úspešnú výmenu za svoju pravú Belle...- skúsila ho napomenúť.

  - Ja nestojím o nijakú Belle! Ani pravú ani ľavú! Nechaj si Modrú vílu aj jej nápoj, nestojím ani o spomienky, ani o lásku a čo ja viem aké ešte ľudské pletky! Chcem späť len svojho syna! Na tom jedinom mi záleží a aj keby som vás dve, kvôli úspešnej transakcii mal poslať na kraj nejakého paralelného sveta a musel vás pri tom rozložiť na súčiastky, tak to s chuťou urobím!... Ste mi ukradnuté! – neovládal sa.

  Zabolelo ju to. Radšej vstala, aby nevidel, že jej je do plaču a otočila sa mu chrbtom.

  Kým sa jej oči zaliali ľútostivými slzami, snažila sa rýchlo zamestnať si ruky, aby nerudné myšlienky rýchlejšie vyplavilo, čímsi zo stola pred sebou.

  Prvý jej do oka padol lesklý úlomok. Vzala ho opatrne a položila si na dlaň.

  V ten moment naň kvapla prvá slza.

  Chcela ho rýchlo odhodiť, lebo mala pocit, že jej pod ním horí ruka, nemohla však ňou ani pohnúť. Črep, akoby bol na ňu slzou prilepený, teraz žiaril, pálil a chvel sa jej uprostred bielej dlane.

  - Boby, Kristin...- zúfalo zašepkala, netušiac, čo sa to deje.

  - „Bože? Kriste?“ Ona sa mi tu modlí?! – myklo Temným pánom, stále nepríčetne ziapajúcim na svoju, zrejme riadne uštipačnými nepriateľmi zámerne nastrčenú -  priateľku, čo sa nezdráhala vyvaďovať sa s ním, pretože to milovala v ich vzťahu najviac.

  Pohľad na jej dlaň ich oboch však umlčal.

domiceli