Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE III. 24. kapitola HLASY

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 3

24.. kapitola

Hlasy...

      

Sklamane na ňu zospodu, usadený na vyheganej, nepohodlnej rozkladacej prični vysluhujúceho karavanu, pozrel. Predsa len, čakal, aspoň zo slušnosti, na oplátku, nejaké tie blábolivé slovíčka s iskierkami nádeje, ale iskierky akoby skôr vyprskovali rovno z jej dlane. Vstal z gauča a pritiahol sa k nej. Hneď však cúvol.

  - To nie je možné... To...to bude nejaký trik... Tento svet je totálne bez mágie, preliezol som ho skoro celý a keby si chcela uveriť opaku, budú ťa mať len za blázna...- komentoval si  sám pre seba, ale nahlas, hľadajúc nejaký ten spínač na škatuľke, ktorým by jej zvláštne vyžarovanie stopol.

  - Za bláznivú som tu od počiatku, Bae, už som sa s tým takmer zmierila, ale toto je mágia! To viem...tomu verím... – pozrela na neho, aby jej presvedčenie podporil.

  Nepôsobil ako spriaznená duša. Všemožne bojoval s myšlienkou, že by to, čo vidí, mohla byť skutočne mágia. JEHO mágia...konečne JEHO.

  Na karavan sa ozvalo zúrivé búchanie.

  - Slečna Emilie! Na plac! ...točíme obraz v záložni...– ozývalo sa s cudzím prízvukom mladej, priveľmi akčnej asistentky. – Prosím, prosím...dievča, poď, nestrečkuj, lebo ma vykopnú...- mrmlala si popod nos, stepovala na plechových schodíkoch, najradšej by si od nervozity zapálila, ale to mohli len veľké hviezdy, a z úcty pred nimi sa ostýchala aj trhnúť dverami, zvlášť po tom, ako videla, že za predstaviteľkou Belle pred chvíľou vošiel jeden z hercov. Dosť nenápadne vošiel, lebo sa predtým obzeral dookola. To si každý musel všimnúť, len on si myslel, že ho nik nevidí...

  Novinku o možnom pomere seriálovej „macochy s nevlastným synom“, už aj tak rozniesla. Etika-neetika, kódex-nekódex...svet pešiakov musí byť pestrý.

  - Prepánajána, vylezte už, blíži sa sem pán Carlyle... ja ho príliš nemusím... On dnes reve ešte aj do telefónu...- zavyla nešťastne mladá stážistka do zatienenej presklenej výplne na vrchu dvier a kopa papierov sa jej roztriasla pod pažou.

  Bae pootvoril dvere, snažiac sa skryť za rozložitým chrbtom Belle, ktorej sa škatuľka akoby prilepila o dlaň. Nemohla ňou, ani rukou  hnúť.

  - Deje sa niečo, Michael? – zložil starší, elegantne nahodený muž mobil z ucha a zboku sa zadíval na vyplašeného kolegu...s pračudesným výrazom hľadiaceho z  karavanu kolegyne. Mužská spolupatričnosť, káže zasiahnuť a brániť česť! Asi oboch... – Srdiečko, prineste nám kávu. – obrátil sa na do chuchvalca už poskladané dievča, posúvajúce si nervózne okuliare v hrubom ráme na malý nosík zanesený ofinou.

  - S mliekom? S cukrom? Nesku? Kapučíno...- vysýpala nadrvené menu, ale nemala odvahu čakať na potrebné doplnkové indície, inteligentne pochopila, že šlo len o zámienku, aby sa jej zbavili.

  Dvere na karavane sa zabuchli zvnútra.

  - Čo si spravila?! – spýtal sa nevľúdne, akoby mu prinajlepšom podpálila palác.

  Vyplašene naň pozrela a vrátila pohľad na dlaň s črepinkou kúpajúcou sa v slanej slze, čoraz viac blikajúcou a vyžarujúcou horúčosť, ktorá jej prenikala rukou do celého tela, akoby ho pohlcovala.

  - Samovznietenie? Pečená pečienka?... na moju počesť? – zažmurkala neveriacky Maleficent vidiac, ako žena pred ňou, napájaná zrejme niečím z dlane začína tiež okolo seba vyžarovať mäkké žltkavé svetlo.

  Obklopovalo ju postupne ako aura a znehybňovalo akousi silou, proti ktorej bola bezmocná.

  - Ty sa jej ani nepokúsiš pomôcť? – neveriacky sa obrátila na Rumpelstiltskina.

  Fľochol na ňu nevľúdny pohľad a s veľkým oblúkom sa dal krúžiť okolo svetielkujúcej krásky. Stratil odvahu sa jej pokúsiť dotknúť a ukoristiť z jej dlane svoju črepinku.

  - Nič také som ešte nevidel...Toto nie je moja mágia...- zašemotil nepríjemne prekvapený, že je čosi medzi nebom a zemou, proti čomu je bezmocný, lebo nevie, o čo ide...

  Až na druhýkrát trafil stále nevypnutým mobilom do náprsného vrecka, príliš zaujatý zvláštnym úkazom v karavane.

  Emilie de Ravin, respektíve jej dablérka, práve svietila, ako vianočná lampička. Celá. Od hlavy po balerínky.

  - ...som jej akurát volal, aby prestala vyšilovať a dotrepala sa konečne na scénu ako profíčka, nie rozmaznané urážlivé sopľa...neodpovedala mi, hoci určite zodvihla...- pozrel ešte raz na žiariaci displej opäť z vrecka vytiahnutého aparátu, kde stále svietil zelený symbol hovoru.

  Ticho šumel.

  - Boby, Kristin...- ozvalo sa z neho a zas len tiché šumenie.

  Michael s Robertom na seba neveriacky pozreli, pretože zmeravená žena s lasvegasským efektom, so škatuľkou na dlani, nepohla ani brvou, nieto perami.

  Emilie naprázdno habkala ústami.

  - Onemela! Ako si chcel! Musíš si dávať pozor na priania. Vraví sa, že ak nás Boh chce potrestať, splní nám ich! – ukázala Maleficent na perami pohybujúcu krásku, z ktorej však nevychádzali nijaké zvuky.

  - Je to tvoja chyba! – zvalil na ňu v mžiku všetky viny sveta, ale zároveň hľadal v jej poloprázdnej hlave nejaké stebielko, ktorého by sa zachytil, aby vyriešil túto záhadu.

  - Mňa neobviňuj! Tam sa pozri na ňu, hrdíš sa, že vieš čítať myšlienky, tak sa do toho pusti! Reč možno stratila, mozog možno nikdy nemala, ale niečo by si predsa len mohol vyčítať! – durdila sa urazená dračica.

  Bol by ju objal od radosti, že iste nechtiac a úplne neuvedomelo, ale pomohla mu.

  Stal si zoči-voči Emilie a zadíval sa jej pozorne do žltým svetlom horiacej tváre.

  Fungovalo to...

- ...ktosi ju volal...nadával jej, že je rozmaznaná a urážlivá a ešte čosi...dôrazne žiadal, aby šla na scénu... – čítal nahlas to, čo mala žena pred ním v hlave, ale neveľmi tým útržkom rozumel.

domiceli