RUMBELLE
Paralelné
vrstevnice 3
30. kapitola
Odhodlanie...
Celú cestu
neprehovoril ani slovo. Už to, že bol kvôli dažďu nútený sadnúť si s ňou
do jedného taxíka mu dvíhalo adrenalín a mal čo robiť, aby zvládol chladný
odstup. Vykašľal sa dokonca aj na slušné správanie sa a nepodržal jej ani
dvere, keď vystupovali, nieto vysúkať zo seba ešte nejaký ten pozdrav aspoň na
pol úst.
- Tvrdá nátura...- zhodnotil Bae prirýchlo do
útrob hotela miznúceho muža a pomohol jej, balansujúcej v privysokých
lodičkách, udržať sa na okraji obrubníka.
- ...mi hovor...- zovrela smutne pery. – Ani
nevieš, ako ma mrzí to, čo sa stalo v záložni...- preľakla sa, keď jej nad
hlavou vystrelil taxikárov čierny dáždnik.
Nebo nad ňou ešte viac potemnelo. Smutne si
povzdychla, akoby jej to prišlo náhle ľúto.
-
...nemala som mu streliť facku po tom objatí a bozku...- sypala si popol
na hlavu. – ...keď ja...sa neviem...ako mi môže niekto prikázať: „objím ho,
pobozkaj, rozplač sa...povedz mu, že ho ľúbiš...“ a navyše, ma požiadal
o ruku a ja som mala povedať: „áno!“ ...To nie! - skúšala hľadať
výhovorky.
- Chápem, že filmové médium je pre teba
novinka, ale na divadle si už predsa bola?! Je to jednoducho scenár...naša
rola... – snažil sa Bae, naťahujúc si bundu cez hlavu, byť ústretový
a zhovievavý k jej zlyhaniu, a totálne skratovej reakcii, hoci
videl, ako sa režisér, vyvalený z jej nečakanej infantilnosti, dopuje
tabletkami na upokojenie a tento natáčací deň sa riadne predražil
a aj tak skončil absolútnym fiaskom.
Každý z aktérov bol zvedavý, kedy sa
prvé nekvalitné zábery z mobilov objavia na sociálnych sieťach. Bitka
medzi hlavnými predstaviteľmi a slová, čo okolo toho padali, to bol teda
megazážitok! Kam sa hrabú reportáže z rómskych osád...
- Moja škatuľka! – chytila sa Belle zrazu za
hruď vidiac, že domov ide v kostýme a jej poklad zostal
v karavane v štúdiách.
- Aj zajtra je deň...- zvolal ešte Bae,
ponáhľajúci sa ukryť sa pred kvapkami dažďa rýchlo pod prístreškom hotela.
Mala iný pocit...
Naliehavý pocit.
Kým sa obzrel, kde viazne, sedela opäť
v taxíku. Jeho rozmazaná žltá silueta sa strácala za zákrutou.
- Azrael
s Lilithou ťa nechávajú zo samej horúcej lásky k tebe pozdravovať
a trepali niečo o celodennom sklze, vraj si mu neposlal jedinú dušu...-
vyťahovala z chabej pamäte, čo mu bolo odkázané a radšej zostala
visieť vo dverách, vidiac, ako plamene z krbu šľahajú do priestoru.
Pekelných ohňov
si práve užila dosť. Aj sama sa cítila ako pripečená, nemusel jej to Temný pán
ani chrstnúť do tváre.
- Natvrdlý drak
a drzá snúbenica mu nestačili?! – oboril sa na nevítaného hosťa, čo mu
razom zničil nostalgickú atmosféru tohto zvláštneho večera, v ktorej si
akosi začínal práve bahniť. – Dúfam, že aspoň tú držku nevymáchanú si tam ráčil
nechať na prevýchovu! – dodal na margo „snúbenice“, s ktorou sa akosi
stále nedokázal vyrovnať, hoci ju pôvodne mienil zveriť kláštoru.
V konečnom dôsledku
to však vyjde narovnako. Aspoň v jeho predstavách režimov tých iba na pohľad
rozdielnych inštitúcií. Nemal bázeň pred ničím...
- To si mi mal
povedať, že sme tam za duše a nie ako poslovia?! ...prečo mi potom ten
úlisný naničhodník strčil do ruky túto listinu pre teba a chuderu Zelenu
poslal po tú trápnu Modrú vílu kdesi hlboko do panenských lesov...?! –
splietala indície Maleficent, ovievajúc sa akýmsi zrulovaným papierom, kým jej,
pod jeho tým smerom zvedavo zameraným pohľadom, nevyletel z ruky
a nerozprestrel sa uprostred stola.
Emilie od hrôzy
ani nežmurkala, skúšajúc si predstaviť hororové scenáre vyplývajúce zo žargónu
medzi dvoma zrejme spriatelenými gangmi podsvetia.
- Si krásne
zvrátená, drahá...- uškeril sa na ňu, nepredpokladajúc, že v takejto pekne
hlávke sa môžu zrodiť také krvavé orgie, čo práve videl v jej vypleštených
očiach.
Viac ho to však
nezaujímalo. Na stole svietila listina s pečiatkou slovutného vládcu
pekla. Zdala sa mu podozrivá. Aj všetko to, čo Maleficent rozprávala. Peklo
nikdy nikomu, len tak pre nič-za nič nepomáhalo...
- Prečo musela
Zelena k Modrej víle?! – zabodol sa ostražito dračici do oka, až to druhé
musela od bolesti privrieť, skôr, ako započal čítať.
- Kam čert nesmie,
pošle ženu!... – využila tá nečakane duchaprítomne všeobecne známy
frazeologizmus, zachraňujúc si kožu. Kožku na viečku, čo roztiahol cez štvrť
tváre.
Prikývol, ale
neveril jej. Aj tak...
Začítal sa.
Pousmial sa.
- Čaká vás
dobrodružstvo, drahé priateľky! – zaškeril sa nepríčetne pobavene
a pritlačil na diablovu pečať svoju dlaň, až to zasyčalo. – Ako si správne
podotkla: „Kam čert nesmie, pošle ženu!“ Bola by si taká láskavá
a odbehla, respektíve odletela po Reginu, drahá? Budem ju trošku
potrebovať. Nechcem si ruky špiniť sám...– naznačil Maleficent pohyb, aby
vypadla.
- A ty by si
mi mohla behnúť do mesta po novú slamu. Minula sa mi, nemám z čoho priasť
zlato. – nahol sa k Emilie, drsne ju chmatol za lakeť a takmer spadla,
ako ju postrčil k dverám.
-
Ha-ha-ha...nepozerávaš moc rozprávky?! – poťukala si na čelo a urazene
vyšla dverami, ktoré Maleficent nechala dokorán rozcabrené.
- Keď kliatba,
tak kliatba! – hlučne ich pribuchol, spojil ruky ako do modlitby
a spokojne prižmúril obe oči, zasnívajúc sa, ako to všetko celé krásne sám
teraz rozplánuje.
Pohladil vzácnu
listinu s nápovedou, tá vzbĺkla a vyparila sa s rehotom, ako
pozdravom vládcu pekiel.
- Aj ja teba,
drahý! – odpľul si do kozuba.
Dohovorené
znamenie.
Zmluva s peklom
spečatená...
domiceli
takže Regina...hmmm, predpokladám, že asi uvalia kliatbu ktorou sa dostanú do Storybrooku a všetko pôjde po starom ako v OUAT...neviem prečo, ale mám pociť, že to, že nemá pri sebe prsteň niečo zmení...:) ale inak sa mi otvorený záver páčil :)
OdpovedaťOdstrániť