Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE III. 29. kapitola SNY

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 3

29. kapitola

Sny...

       Oheň mu svietil do tváre, kropaje potu vystupovali na povrch a nedalo sa presne odhadnúť, či  väčšia horúčosť nadvihujúca mu kde-tu ešte posledné suché skrepovatelé vlasy, kým ich presýtené potom nalepí späť o povrch, ide z rozhecovaného kuchynského krbu, kde praskalo preschnuté drevo, pažravo požierané nedočkavými plameňmi, alebo z jeho rovnako rozpáleného vnútra.

  V odleskoch kože odevu sa odrážali oranžové plamene, farbiac ho dožerava, ako kovové brnenie vystavujúce nity zoceľujúcemu ohňu.

  Ani netušil, ako teatrálne na ňu pôsobí a aj keď už vie, že je niekým iným, fascinuje ju rovnako. Až sa toho sama naľakala.

  - Študovala som kedysi balet. – vstala náhle, z ničoho-nič, možno aby odľahčila priveľké ticho, od stola Emilie a vystrúhala základnú figúru, hoci bez piškót v postoji na špičkách trochu neisto balansovala.

  Trochu sa strhol, vyrušený z vlastných myšlienok, ale nechal ju.

  - ... po hodine, keď ostatné bežali do drahých áut svojich fotrovcov, do luxusných ružových izbietok s megaplyšiakmi a diplomami zo súťaží, často som zostávala pritajená v prepotenej, vydýchanej triede. Počkala som si na západ slnka a potom v jeho oranžovo-zlatom odraze v zrkadlách pozdĺž steny, tancovala do úmoru. Predstavovala som si oheň a seba ako papierovú baletku z Andersena, čo bol do nej platonicky buchnutý cínový vojačik, ktorá nechce zomrieť a jedine tanec, ak bude naozaj dobrá,  ju môže ešte zachrániť pred istou smrťou...Ale tá aj tak vždy prišla. So západom slnka a s upratovačkou, čo ma šťavnatými  nadávkami galupom vyhodila. – hýbala spomalene prstami a v tieňovom divadle, čo hralo na stene zboku, napodobňovala piruety a ladné pohyby baletky.

  Pozorne to divadlo sledoval, hoci pôsobil, že ani brvou nemykol.

  Vo vlastnom pohľade ešte viac spomaľoval jej tiché, mäkké pohyby, napodobňujúce nejaké neurčité deje, kde si každý môže doplniť vlastné súkromné libreto. On si, nevediac prečo, vybavil tanec...Nie, nie...objatie. Jemné, pokojné náručie, rozochvené hudbou zvnútra, takmer nehmotné a predsa sa dotýkajúce  každej jednej bunky tela...Strhol sa. Kde sa to v ňom vôbec vzalo?!

  - Hodil som mu ju tam naschvál...Andersenovi...jednonohú, papierovú  bábiku ...Chcel som skúsiť, aké to bude padnúť do plameňov, skočiť bezhlavo za ňou a horieť...a vedieť, že sa už, bez tak, nič nedá zachrániť... – odpovedal jej tajomne, hoci to nečakala vôbec.

 Jej prstová baletka zmeravela.

  Pohliadla na jeho ostrý profil a zdalo sa jej, že na neho padla akási ťažoba. Nie z útrap a prekvapení dnešného dňa. Skôr akoby ho zasypal v okamžiku celý rok bolesti, nešťastia a smútku. Celé desaťročia...

  - Celé storočia, drahá. Už storočia...- dopovedal za ňu, zhlboka sa nadýchol pekelnej horúčavy a zatvoril viečka, snažiac sa pochovať za nimi spomienky.

  Nedovolila mu to. Akási sila vydrala jej z úst úprimné slová, tak spoločné pre oboch.

  - A predsa si tu zas. Krb žiari na plné pecky a ty stojíš tesne pred ním, odhodlaný skočiť...ak to bude stáť za to...tak, ako kedysi dávno ja... – postavila sa vedľa neho a jej odev sa sfarbil rovnako, ako jeho, do krvavooranžova. - Nedbala som hrubým nadávkam tej baby s metlou, zostala som aj druhý deň, aj tretí...zostávala som často, odhodlaná stať sa primabalerínou...- pokývala s povzdychom hlavou, odstúpila, jej odev náhle zhasol.

   Sadla si opäť k svojmu čaju, schúlená zimomravo napriek horúčave, do klbka, rozčeriac jeho hladinu kruhmi, čo spôsobil náhodne  namočený ukazovák.

  Zvrtol sa so záujmom k nej, založil ruky za chrbát, spravil dva veľké kroky k stolu, počkajúc si, kým k nemu zdvihne zrak.

  - A podarilo sa? – nadvihol zvedavo obočie, akoby mu zabudla dorozprávať zvyšok dnešnej rozprávky.

  Záporne pokrútila hlavou, ale usmiala sa.

   -  Niekedy sa človek musí vzdať jedného sna, aby si naplnil iný. -

  - Nikdy sa nemienim vzdať svojho syna! Získam si ho späť! Opäť budeme spolu! Ako kedysi...– skríkol nečakane a zaprel sa oboma rukami o stôl, až zaprašťal.
  Zhovievavo sa usmievala, stále záporne krútiac hlavou.

   - Nič... už nikdy nič, nebude ako kedysi... Nemusím byť primabalerínou. Stačí, že môžem tancovať...- položila odhodlane dlane na jeho do pästí kŕčovito zovreté ruky a jemne stisla, aby mu dodala nádej.

  Vytrhol sa jej.

  - Ničomu nerozumieš! Naivná hlupaňa! – zvrieskol a radšej sa jej otočil zas chrbtom, aby nevidela, aký je rozrušený a celý nesvoj.

  Odporná rozprávka! Zlá rozprávka! Andersenov syndróm...

  Neodpovedala. Jeho bolesť sa s tou jej zrejme nedala porovnať, tak sa o to ani nepokúšala.

  - Obetujem čokoľvek! Kohokoľvek!... len aby som ho dostal späť...a ...poprosil ho o odpustenie. – dopovedal už tichšie.

  Zbystrila.

  - Čo také si mu vyviedol?...keď musíš prosiť „o odpustenie“? – čakala teraz ona na jeho koniec príbehu.

  Mlčal.

  Neodradilo ju to. Chce to vedieť...

 - Si bohatý! Mohol si mu predsa dať všetko. Dobré vzdelanie, hmotné statky. Pravdepodobne aj vplyvný, takže by mal vybavené, na čo by si len pomyslel. Školy, autá, dovolenky, handry, šperky, vily, ženy...- rozplývala sa, spomenúc si, čo všetko v komnatách, ktorými prechádzali cestou do kuchyne, zazrela.

  - Všetko som mu aj chcel dať! Všetko! Môjmu jedinému synovi!...ale on ma o to všetko chcel pripraviť! Bezdôvodne! ...len tak! ...z hlúpej detskej roztopaše!...- obhajoval sa dosť nevierohodne, ako zbadal na jej neveriacom pohľade.

  Rezignoval s nič  nevraviacimi  prvoplánovými vyhováračkami.

  Na chvíľu sa zas odmlčal, váhajúc s priznaním.

  - Tak trochu...som zabil jeho matku! – vychrstol, skôr ako chvastúnstvo, než čin hodný pokánia. - ...a ešte zopár...desiatok, možno stoviek obyčajných sprostých smrteľníkov!... Neboli dôležití! – roztiahol ruky a triasol hlavou.

  Otvorila od údivu ústa dokorán.

  Chvíľu ju s nevôľou pozoroval.

  - Kto sú Gangster a Mafián, drahá? – zahľadel sa jej do tváre, čítajúc myšlienky, ktorým zas nerozumel. - ...myslela si to „podsvetie“, čo má pod rukou Hádes? Hej, tam mám isté medzery v kompetenciách, ale mňa nemôže ohroziť. – pousmial sa sebavedomo. – Som totiž nesmrteľný! – vypleštil na ňu oči. – Som rád, že mi to veríš! – s uspokojením čítal jej myšlienkové pochody ďalej, komunikujúc rovno s nimi.

  - ...a...ešte sa čuduješ, že je preč?...- ozvala sa, keď rozdýchala, čo práve počula.

  - Čo by som bol bez svojej neobyčajnej moci?! Há?! – skúsil ju presvedčiť.

  - Obyčajný otec. – odpovedala bez ostychu a sebavedomo, stojac si za svojou pravdou, hoci sedela nad čajom.

  Nadvihla šálku a odpila si.

domiceli