Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE III. 28. kapitola REALITA

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 3

28. kapitola

Realita...

    Búchanie na dvere sa už nedalo ďalej ignorovať. Simultánne povzdychli, rovnako potriasli hlavami, dokonca sa zdalo, že spolu aj zodvihli a zas spustili plecia, odobriac nateraz  „koniec debaty“ a akoby sa boli dohodli, narovnako sa načiahli za kľučkou.

  - Traja mušketieri! – pousmiala sa Belle nad trojicou rúk, jednu na druhej, oblapávajúcimi svorne kľučku, tak sladko, že jej ho kúsok museli obaja vrátiť. Úsmev.

  Idú do toho. Spolu. Mlčky. Ako jedna rodina...

  Dvere sa triumfálne rozleteli.

  - Je fajn, že sa dobre bavíte,  - smrkla nimi o plech priklopená roztrasená asistentka, keď sa dostala opäť na plošinku, otrasená a obložená akýmisi rekvizitami. - ...ale mňa to už fakt vyčerpáva, robiť šéfom hromozvod! – nadhodila veci v náručí, aby sa jej ľahšie prskalo a nemusela do nich. -  Z ich nadávok som už skoro hluchá, aby ste vedeli... ja nemám v zmluve robiť vám všetkým aupairku. Aj tak si to tu nikto neváži a dívate sa na mňa ako na posledný plevel pri plote. Len tak, zvrchu...- smrkla, natrčiac prinesený kostým na ramienku do vnútra karavanu.

  - Tá sukňa mi bude úzka, srdiečko, prepáč. – odhrnul ju Bobby a nič dobré neočakávajúcej dievčinke nečakane prešiel spakruky jemne po líci, nadvihnúc jej nadôvažok bradu a pozrel sa na ňu zámerne zospodu, dokonca  pohľadom číslo 5, určeným len na flirtovanie v intímnom kruhu, približujúc sa k nej nebezpečne celou tvárou, v poslednom momente však cuknúc a kým sa spamätala, rýchlo zdupkal po schodíkoch a vytratil sa bez obzretia.

  - ...mne zas farba blúzky nebude ladiť so strniskom. – pohliadol Bae, naťahujúc si prstami miesta, kde mali vytŕčať imaginárne bradavky na jeho košeli, na dievča tiež „zospodu“, z druhej strany, keď ju veľkým oblúkom na maličkých schodíkoch karavanu obchádzal, ale gesto staršieho kolegu nemal odvahu zopakovať. Šúchal si  bradu. Sám sebe...

  Bobbymu by to automaticky v rámci aktivít jeho samičieho fanklubu prešlo, ale on je malá ryba a nechať sa obviniť zo sexuálneho harašenia na pracovisku, nemienil. Tak jej iba, dosiaľ vyvedenej z miery z dôverného dotyku hviezdy seriálu,  pubertiacky zakýval.

  - Je krátka... – s hrôzou hľadela na natrčené zvršky Belle, pochopiac, že sú určené pre ňu a hneď!

  Asistentka oblapávajúca si zasnene bok líca, bude to jej dnešná celonočná činnosť, ktovie, možno aktivita na najbližších pár dní, kým sa z toho na mol ožratá nevyspovedá s prívalovou vlnou preafektovaných sĺz všetkým hambáčom, arašidom, očkám farebných slamiek a pribratým kamoškám v bare, kdesi na rohu ulice. A utriedi si dojmy a pojmy...

- Krátka...Krátka! Všetko vždy iba omrmlete!... Rozpis je jasný. Scénické poznámky, technické poznámky... zase ste scenár ani nevideli, však?!... čítajte...Scéna v záložni...biela blúzka, minisukňa, kaderníčka čaká na trojke...túto kapsu berte tiež, nemienim za vami behať s ňou ako mopslík...nevytraťte dýku...- fľochla jej nezúčastnene s hlavou stále natočenou smerom, kde zmizol rozviaty kabát  Roberta Carlyle.

         Búchanie na dvere sa už nedalo ďalej ignorovať.

 S nevôľou pozrel na ne, potom na Emilie. Ona naopak. Kristin v roli Maleficent jej bola sympatická. Dúfala, že sa vracia. Byť v jednej izbe iba s týmto monštrom bez morálky a bontónu sa jej nevidelo.

  - Aj tak si všetko musím riadne premyslieť! – lapol ju za zápästie a druhou rukou si vzal vzácny čriepok z jej dlane. Všetko stíchlo a zhaslo.

  Šúchajúc ho medzi palcom a ukazovákom, následne ho obliznúc, tvár sa mu natiahla do prapodivného úškľabku.

  - Slza. Aké banálne! Oživuje ho obyčajná ľudská slza! ...To nebude problém... Rozplakať ťa, krásavica! – nahol sa k jej tvári a  vyceril všetky pokazené zuby.

  - Zubná kefka vám nič nevraví? – odtiahla sa znechutene zhrozená z pohľadu do jeho ústnej dutiny, pochopiac, že tu úradovali roky bez dentálnej hygieny, nie šikovné maskérky.

  - To je nejaká príbuzná zúbkovej víly? – zatriasol neveriacky hlavou, že by sa mu v krajine rozmnožila taká pliaga. Nemal ale  čas domyslieť likvidáciu migrujúceho vílieho hmyzu.

  Dverami hrklo a dnu vplávala rozčúlená Zelena.

  - Tretíkrát ti ten čaj k raňajkám už zohrievať nebudem! Čochvíľa vykvasí a bude z neho akurát tak víno k obedu! – ziapala sebavedomo, dala si ruky vbok a urazene, vidiac, že svoj čas trávi s inou ženou, našpúlila pery, prekrížiac ruky na hrudi a odvrátila pohľad od nehodnej dvojice, nerešpektujúcej jej postavenie budúcej panej domu.

  - To ho môžeš rovno vypáliť, alkohol mi robí dobre na pokazený žalúdok! Dám si z neho po večeri! Počkaj si na Maleficent, má teraz nejaké kšefty s diablom, s plameňmi bude zadobre, pomôže ti s tým, drahá!... Snúbenica!... Je mi aj tak divné, že som ťa sfleku nenaučil držať zobák a krok a čakať, kým prvý neprehovorím vždy ja! ...Čert, aby ťa bral!...No, prosím, ešte som ani nedohovoril a ona už je preč! To sú mi spôsoby!...- brýzgal do odparujúceho sa dymu, v ktorom zmizla jeho „nastávajúca“. – Ako ja k tomu prídem?! Nechať ma tu o smäde?!...Vrátim ťa do kláštora, aby si vedela! ...na prevýchovu...- ziapal súdy po zmiznutej.

  - Vieš variť čaj? – pozrel zboku na Emilie.

  - Máš rýchlovarnú kanvicu? – zareagovala bystro.

  - Samozrejme! Bude variť tak rýchlo, ako rýchlo budeš prikladať na oheň a fúkať do plamienkov, drahá. – uklonil sa a pokynul jej, aby ráčila okamžite vyraziť smerom do kuchyne.

        

domiceli