Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE II. 17. kapitola A JE TO!

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 2

17. kapitola

A je to!...

      

   Mrvila sa v tanieri s už na pohľad nevábnou strukovinou a pôsobila mdlo, odovzdane a občas si aj pateticky povzdychla, akoby zakaždým pochovala jedného z manželov, tak nechtiac, modlivkovsky, a pritom iba vraždila bôb, po bôbe.

  Vidiac ju teraz pri dennom svetle, zdala sa mu ešte pôvabnejšia. V pastelových farbách, trochu poblednutá, unavená, pohrúžená do myšlienok, ktoré nestíhal zachytávať, a už vôbec nie rozšifrovávať, lietali jej hlavou ako splašené zmoknuté motýle, narážajúc jeden do druhého, bezmocné, bezbranné, pomýlené...Hlavne, keď konečne chvíľu mlčala...

  Ozaj len chvíľu...

  - Zavolaj mi sestričku... chcem ísť na izbu. – nadvihla pred seba na hlbokej lyžici jeden z posledných neprepolených bôbov, zamračila sa naň a vykydla ho z výšky medzi druhov s otvorenými, vymrvenými  vnútornosťami, znechutene odsunúc tanier utýraných raňajok.

  Kožu na vonkajšom ohybe ukazováka ruky zapretej lakťom o opierku kresla, mal už dostatočne dohryzenú od premýšľania, ale odpovedať sa mu neuráčilo.

  - Chcem sestričku! Si hluchý?! – zaprela sa o stôl a vstala.

  - Pošli mi matku...ak môže byť nevlastná! – vstal, odvrkol rovnakým tónom a naklonil sa nad ňu, až sa im nosy takmer dotýkali.

  Cukla ako prvá. Nikdy nevidela Bobyho s takým šialeným výrazom v tvári, ako predvádzal dnes, po každej jej prosbe, prianí... tak dobre! Žiadosti! Asi by radšej prijala siete a zvieraciu kazajku na samotke, ako tento sprepadený voľný režim, zrejme pod drobnohľadom kamier a následné nekonečné povizitové rozbory každého gesta v rámci skupinovej terapie, ako predpokladala, poznajúc prísne režimy podobných inštitúcií.

  „Dobre, tak nech majú radosť, krysy kancelárske, nech majú, čo rozoberať, pitvať! Za toľké prachy, čo tu iste zas vysolím, nech mám aspoň pocit, že som stredobodom ich záujmu!...“ preblesklo jej uboleným mozgom, strácajúcim zdravý úsudok, nie však guráž.

  Schmatla zo stola nôž, trochu ňou trhlo, že im ho tu nechali len tak sa povaľovať, ale zrejme ide tiež o súčasť terapie a nepremýšľajúc už o ničom, švihla si to krížom cez predlaktie, pozorne sa vyhnúc tepne, ale krvi bolo na omdletie aj tak dosť.

  Hmla sa spúšťala, aj ona do kolien.

  Nesnažil sa ju zachytiť, iba sa díval a neveľmi chápal.

  - Sestričku... prosím...- vyšlo jej šeptom z úst, v poslednej chvíli pred zamdletím, tušiac, že to divadielko s nožíkom, asi prehnala.

  Založil si ruky za chrbát, prešiel pár krokov na druhú stranu a nahol sa nad jej blednúcu tvár.

  - Ako tak pozerám, byť jej synom, narobíš si ich s radosťou aj sám, drahý!...ozvalo sa zo dverí. – Sestričky...- nakreslila vchádzajúca obrovskú imaginárnu bublinu pred bruchom.

  Nevrelo vymrštil pohľad tým smerom prekvapený, že ho niekto vlastne prekukol.

  - Vráť sa do hrobu! – zbliakol, namiesto pozdravu.

  - Žiadny nemám...- usmiala sa Maleficent a neomylným čuchom zamerala čerstvú krv na koberci.

  - ...ale budeš ho do hodiny potrebovať! – doplnil a s odporom hľadel, ako ho ignoruje, ako si s iskierkami v očiach kľaká k žene na podlahe, s akou láskou dvíha jej poranenú ruku a vyplazuje na ňu svoj mlsný, nedočkavou pahltnosťou trasúci sa  jazyk.

  - Nechaj si zájsť chuť! – necitlivo jej vytrhol  pažu z ruky a prešiel nad ňou dlaňou, zahojac ju skôr, ako sa Maleficent stihla nadýchnuť.

  Emilie sa v tom istom momente prebrala z mdlôb, ale opäť do nich takmer upadla, vidiac...že vlastne nič nevidí.

  - Potrebujem ...nutne...ďalšiu dávku...- zamrmlala si sama pre seba,  pochodujúc prstami po mieste, kde si pred chvíľou spravila škaredý zásek a teraz...

  - Hlupaňa! Nezjedla si ani tie prvé a drankáš tu o ďalšie? – ukázal na plný tanier teraz už odpadu zo strukovín v strede stola. – Čo si ty myslíš, že som charita? Dobročinnosť v rámci milosrdenstva k blížnemu svojmu?!... Jáááj, to tieto sestričky by si rada?! – svitlo mu. A trochu ho aj sklamalo.-  Z kláštora?! Modlitby?! Pôst? Askézu?! Keď len to...ako si praješ, drahá! – pokýval rukou veľkým gestom a obe ženy na zemi sedeli v chudobných úbohých habitoch prepásaných špagátmi, s vlasmi dôkladne skrytými pod závojmi cnosti s obrovskými ružencami na krkoch.

   - Veď ja som ani nepípla! – skúsila si posťažovať na nevypýtaný odev Maleficent.

  - Teraz môžeš! – zreval a z habitu sa v tom momente vyplašene vykoptávala obrovská vypelichaná sliepka, kotkodákajúc na celú dvoranu, pobehujúc zmätene hore-dolu a pokúšajúc sa márne vzlietnuť.

  Usmial sa na ženu s kolenami od hrôzy tesne pod prísne v čepci zamotanou bradou, zisťujúc z jej vyvaleného pohľadu, či sa aj ona takto dobre baví, ako on.

  „Ešte aj ten habit jej pristane...“ pristihol sa pri kacírskej myšlienke. Radšej ho odstránil a iným kúzlom navliekol ju do klasických, pomerne honosných šiat šľachtičnej. Len tak, z rozmaru, pre pokochanie sa...

  S rukami od tela a ústami dokorán si obzerala svoju novú garderóbu.

  - Máš pravdu, je to príliš! Ty nie si šľachtičná...– zmraštil nos, potočil ňou a keď sa jej dlhá sukňa dotočila spolu s ňou, stála tu v elegantných, ale obyčajných domácich šatách. Zhrozená. Na pokraji nového zrútenia.

  Spokojne zatlieskal, zvrtol sa na opätku a odchádzal.

  Vrátil sa. Neprehliadol si ju dostatočne. Rád si prehliadal krásne prírastky do zbierky...

  - Teraz môžeš začať spratávať zo stola. Vyčisti aj škvrnu od krvi z koberca, vyhoď tú sprostú sliepku za hradby, do dvoch dní ju tu máme aj tak zas na koste a pokračuj, kde chceš...roboty je tu neúrekom! Chcela si byť šľachtičnou?...prosím...Práca šľachtí človeka...- kývol rukou. – Už dlho som premýšľal, že si zaopatrím slúžku. Zaopatril som si! – zatlieskal znova a dvere za ním samočinne treskli skoro tak, ako to chcel učiniť on sám.

 Poslušnosť nadovšetko!

 Emilie so sliepkou s hlavami naklonenými do boku hlúpo zízali na trasúce sa dvere.

  Slovo, čo za ním po chvíľke ticha takmer dvojhlasne zaznelo sa trochu podobalo na: kot-kot-kotko-dááák...

  ...trochu....

domiceli