Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE II. 13. kapitola KTO Z KOHO...

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 2

13. kapitola

Kto  z koho...

     

       Ruku mal celú stŕpnutú. Odvisnutá mimo postele prebdela noc s natiahnutými prstami. Pôvodne nechcel zaspať vôbec, aby obraz v ryhách nebodaj nepoškodil, ale príroda bola šikovnejšia a jej spánkové kúzlo neodopierateľné. Proti nemu bol aj on, najmocnejší Temný pán,  bezmocný a ani nemuselo byť pripravené špeciálnymi procedúrami kúziel.

  Strhol sa a pritiahol ruku k tvári. Stále bola tam. Porezaná koža pod palcom ťahavo bolela, črep sa do mäsa zaryl prihlboko.

  „Črep...“ došlo mu. Urobil zdravou rukou pár kruhov nad podlahou i lôžkom. Našiel ho...ležal na koberci, kúsok od postele. Opatrne sa poň zohol a pridržiavajúc si ho tesne pred očami premýšľal, kde sa len v jeho posteli vzal...a prečo krv z rany ním spôsobená, nakreslila mu do čiar na dlani obrázok nejakej ženy?!

  Pousmial sa. Má kúzlo, ako vyvolať aspoň obraz predmetu, z ktorého je tento úlomok. Len to chce čas a nejaké tie ingrediencie.

  Vyšvihol sa hore, stále držiac miniatúrku na dlani pred sebou ako zrkadlo. S úľubou si ju obzeral. Naučil sa obklopovať sa krásnymi vecami... kadečím...krásnym. Bavilo ho zbierať umenie, naučil sa ho vnímať, rozpoznávať originál od podvrhu, vyznať sa v ňom a bojovať o vzácne kúsky aj s celým svetom. Zväčša, z moci jeho postavenia, úspešne.

   Druhou rukou si pričaroval jemný hodvábny šál a skryl svoju novú fascináciu pod neho. Obával sa, že keby sa rozhodol vyliečiť si ruku, zmizne rana aj s portrétom. Trochu tej bolesti predsa vydrží. Je chlap. Hrdo sa vypol....ale dokrkvaná, rozgajdaná prepotená košeľa s poodtŕhanými gombíkmi mu na šarme ani noblese nepridali.

  Ďalšie kúzlo.

  Spokojne sa zaškľabil a vykročil.

    Kráčajúc po chodbe vyrušil ho akýsi lomoz prichádzajúci zdola. Zbystril pozornosť. Niekto je v jeho zámku?! Kto?! Nikoho nečaká, nikoho nevolal, nikoho nepotrebuje... Má prácu! Pozrel na obviazanú ruku.

...ale zmenil smer. Do veže sa pôjde neskôr...

  - Ty, počuj a nechceš ju zožrať? – obrátila sa s ponukou na priateľku Zelena.

  - ...si myslíš, že by sa tu takto povaľovala, keby môžem?! – zavyla nešťastne dračica v ľudskom tele, ktoré bolo práve navyše neviditeľné.

   Vidiac však, že obeť tvrdo spí, obe ich znova zhmotnila. Komunikovať so vzduchom jej nerobilo dobre. Bolievali ju rozkmitané zreničky.

  - Ja nikdy neplytvám zbytočne žrádlom! Lenže tá jeho hlúpa kliatba ma necháva v odporne bezmocnej ľudskej podobe, kým som na jeho majetku! ...sa pozri akú mám malú tlamičku! A takmer žiadne poriadne tesáky! – vytasila chrup. - ...nadôvažok mi obmedzil akékoľvek kúzla ohľadom zvyšku sveta, na ktorý si robí sám nárok a aplikovať si čo-to môžem iba ak sama na sebe! – posťažovala si srdcervúco Maleficent naprázdno utierajúc tečúce sliny do hodvábnych rukávov, ešte od rána potriesnených hnedou farbou zaschnutej krvi, čo jej tam zostala po rannej prechádzke pod hradbami v priekopách za mučiarňou, keď neovládla svoju pažravosť.

  - A čo tá spiaca kliatba?! Použila si ju predsa na ŇOM! – zneistela Zelena, vidiac, že „priateľka“ očividne klame a zavádza ju. Prečo asi...?!

  - ...ále, to bola maličká finta. ...na oklamanie nepriateľa. Veď vieš, že je to môj vlastný vynález, tak mám nejaké tie tajné skryté rezervy. – pochválila samú seba a ukázala rýchlo na spiacu ženu, aby sa vyhla ďalšiemu krížovému výsluchu.

  - Ty hlupaňa! Ale teraz ju  musí pobozkať, inak nám bude spať naveky! – zhrozila sa druhá zo žien. – A než ju pobozká, bude ju musieť milovať! Inak ju môže olizovať aj celý deň až na kostnú dreň a nepohne s ňou...- naberal Zelenin krik na intezite a jej pleť na zelenom odtieni.

  - Rozmýšľaj trochu, drahá! – poklopkala si po čele Maleficent, nechápavo zazerajúc na priateľku, ktorú mala za inteligentnejšiu. - A načo by nám bola prebudená? Spiaca človečina sa náhodou oveľa ľahšie žerie. Nemetá sa, nebráni, neprotestuje... Skrátka ju len musíme dostať za hradby a zľahne sa po nej zem! ...teda, až keď prejde mojím tráviacim traktom, samozrejme...- zasnívala sa lačne Maleficent.

  Zelena sa zamyslela. Nech vlečú krížom cez nádvorie čokoľvek, môže ich zbadať a odhaliť.

  - A keby sme ju rozporciovali?...a potom po kúsočkoch povynášali? – navrhla.

  - Zabudni, drahá! Nič proti odležaným zdochlinám, ale túto si chcem vychutnať v celku! Ako dezert! Po dlhšom čase, mám konečne možnosť vysporiadať sa s ňou za všetky tie útrapy, urážky, osočovanie a výsmech,  čo som si od NEHO, kvôli jej prítomnosti, musela vytrpieť! – oponovala dračica, odhodlaná brániť svoju korisť aj vlastným telom.

  - Nebuď taká úzkoprsá! Stále myslíš len a len sama na seba! Sľúbila si mi, že mi pomôžeš získať si ho a teraz, keď sme skoro pred cieľom, nedovolím, aby si cukla! ...ááá ...tááák! Ty ho chceš pre seba, ty podvodníčka, sprepadená, luhárska! – stala si Zelena zoči-voči sokyni a myslela svoje odhodlania smrteľne vážne.

  Kobka sa začala ozývať nadávkami, výkrikmi aj čudnými pazvukmi. Obe ženy si skočili do vlasov.

  To mu stačilo.

  Už hodnú chvíľu načúval ich rozhovoru spoza dvier a začínal ho zaujímať čoraz viac. Konečne čas na triumfálny vstup do hry a zoznámenie sa s komparzom.

  - Deux et machina! ...drahé dámy, alebo „zásah Bohov do deja“! – poklonil sa teatrálne, obzerajúc si čudné zloženie osadenstva kobky.

  Dve klbčiace sa ženy si bezmyšlienkovito premeral od hlavy po päty, ale hoci ich v tomto stave nespoznával, nezaujímali ho veľmi.

  Zvláštne prehnutá silueta sporo odeného ženského tela na prični, ležiaca teraz na boku a chrbtom k nemu sa mu v zornom uhle udržala o niečo dlhšie. Nestrácal však duchaprítomnosť.

  - Ráčite byť moje väzenkyne? – spýtal sa ku podivu úctivo, pohliadnuc znova k stále do seba, teraz už nenápadne strkajúcim starším dámam.

  - Ešte to tak! Som predsa tvoja najlepšia priateľka a toto je zas moja „najlepšia priateľka“! – vystúpila o krok dopredu Maleficent, vypla hruď a zatiahla ironicky, smerom k Zelene, prekvapená, čo tu robí a zhrozená, že kliatba zabudnutia zachytila svojimi chápadlami aj ostatné persóny z jeho života z času, keď sa odvíjal príbeh s Kráskou...

  - "Les ami des mes ami, sont mes ami." - s čudným prízvukom snažil sa zapôsobiť v cudzom jazyku, nevediac zatiaľ, s kým má v skutočnosti tu česť. Ich slovám radšej vopred neveril.

  Ale čo ak ide o šľachtičné, podľa odevov, aj by mohlo byť...

  - Priatelia mojich priateľov sú aj mojimi priateľmi... – skúsil aj preložiť, lebo pohľady oboch nevyzneli veľmi inteligentne. 

  Obe sa totiž v prvotnom šoku preľakli, že ide o nejaké zaklínadlo.

  Vidiac, ako im doslova odpadli kamene zo sŕdc, vzal do rúk dlaň mladšej zo žien, šľachtičná - nešľachtičná, celkom obstojná, a galantne ju pobozkal. Zababraný odev a zrejme aj vek druhej zo žien ho k podobnému gestu veľmi nepobádal.

  - ...ty už si vstal, drahý snúbenec? – zatiahla Zelena. - ...mal si po tom strašnom úraze, ktorý ťa čiastočne pripravil o pamäť, ešte odpočívať. – zaliečavo dodala, drzo mu pohladiac líce a nacapiac mu naň letmý bozk.

  Ním aj Maleficent trhlo.

  Šokovaný sa dotkol kože na líci práve rukou so šatkou, ktorá v tom momente akosi prudko, tupo zabolela, uvedomiac si, že zranený je...a nič z noci si nepamätá...asi budú mať aj pravdu.

  - Prepáč, dáky bezočivý babrák zneužil moju spiacu kliatbu! Teba sme ledva zachránili...teda...stálo ťa to spomienky, ale vďaka nám dvom žiješ...hoci vyzeráš ako v rôsole rozpučený pavúk, ale ...otočila sa k prični duchaprítomne Maleficent. - ...túto chuderu sme tu našli...drichmať...a nevieme, čo s ňou... nechceli sme ťa ale zaťažovať taľafatkami...- doložila, zistiac, že buď teraz dobrovoľne radšej naskočí na započatú hru Zeleny a bude strúhať dobrotu, alebo o „dobrotu“ na prični môže veľmi ľahko prísť.

  „Tak to teda nie!“

domiceli