Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE II 12. kapitola PREKVAPENÉ

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 2

12. kapitola

Prekvapené...

      

Dúfali, že ak sa zrazu zapália fakle po stranách pevných okovaných dvier, ženu natiahnutú na prični pri stene to nevyľaká natoľko, aby spanikárila a začala vrieskať. Preventívne sa však obe rozhodli zostať zneviditeľnené.

  Vyšlo to. Mladá žena beztak tvrdo spala. Dokonca chrápala, s ústami vykrivenými skoro dokorán nad slinovým jazierkom podhlavnice, ako starý vojak po riadnom záťahu.

  Staršia z pozorujúcich jej podľa seba nenápadne prešla po odhalenom stehne.  Po jej dotyku však zostávali viditeľné stopy.

  - Sleduj! ...Šúpe sa z nej koža! ...ako  hadovi! – prekvapene zízala na obrie oká a z nich sa ťahajúce menšie a menšie dierky odhaľujúce „druhú“ kožu.

  Mladšia vzala onú odlupujúcu sa „kožu“ medzi dva prsty. Ťahala sa za ňou.

  - Toto nie je stará hadia koža, tú pridobre poznám. Každú sortu...toto musí byť dáke iné zviera, drahá priateľka. -  pustila držané späť a to priľnulo zas o stehno, akoby tam prirástlo.

  Obaľovalo to celé nohy ženy. Inak už nič. Čudná koža...

  - Nemá na sebe primálo odevu? – pohla hlavou dozadu Maleficent, ktorej sa nezdalo, že celé ramená sú holé a z výstrihu jej len-len že niečo tiež nevypadne pri najbližšom pohybe.

  - Ak si dobre pamätám, keď som vás konečne, v tom jeho nenormálnom megalomanskom labyrinte komnát našla, práve ju vyzliekal. Zrejme bol skoro na konci... - zdvihla kútik úst škodoradostná čarodejnica, hoci jej nebolo všetko jedno a ani teraz pohľad na obnaženú krásavicu nenavodzoval v jej žiarlivom mozgu pocit uľavujúcej eufórie.

  Nech je ako chce, prišla vtedy našťastie včas! Kráska nebola vyzlečená, odhalená, teda ani...

  - Do čerta rohatého, prašivého! Kedy to ten smilník stihol?! Prisahám, na žiabre svojich predkov, keď som ju strčila do portálu, bola ešte pannou! – akoby čítala kolegyni myšlienky, zarazila prekvapene  ruky vbok druhá zo žien a slastne sa zalizla.

  Zelena na ňu a následne na Krásku sklamane pozrela.

  - Chceš mi povedať, že On a ona...- ani nedopovedala, ako ju to rozčúlilo. Zozelenela od závisti.

  - Tak, pokiaľ nie je portál plný satyrov, ktorým žiadna neunikne...- nedokončila ani druhá z nich, netušiac, čo sa deje. – Počuj... a prečo je vôbec ešte tu?! – spýtala sa hlúpo, nechajúc si nateraz zájsť lačné chúťky. Brucho jej po raňajšej ochutnávke menu z hradnej priekopy vytrhalo skoro všetky háčiky na šnurovačke.

  - Zrejme si pokazila viac vecí, ako len to, že si neochránila jej panenstvo, drahá! – vychrstla  priateľka výčitku, ktorá sa jej zdala podstatnejšia ako to, že sa Krásky vôbec nezbavili.

  Mlčky stáli a hľadeli na spiacu, márne hľadajúc odpovede na svoje otázky.

  Vtom nimi trhlo.

  Žena sa pohmýrila, párkrát hlasno zazívala, odgrgla si a natiahla sa tak, až prikrátke šatôčky vytiahli sa jej takmer po pupok, odhaliac dokonalé dlhé, štíhle nohy začínajúce akýmsi červeným trojuholníčkom s obrázkom anjelika s lukom pod onou „kožou“ a končiace topánkami so snáď na piaď dlhým kovovým opätkom, ktoré si všimli až teraz. Pripomínalo to pazúry. Radšej cúvli. Táto zmutovaná kombinácia Krásky a neznámeho zvieraťa sa im prestávala páčiť. Ktovie, k čomu došlo cestou v portáli...

  Monštrum sa však začalo hmýriť viac.

  - Do psej matere! – šťavnato zadrela Emilie, zbadajúc obrie oká na drahých silonkách.

  - ...že by sa v portáli párila so psom? – spýtala sa pošepky Maleficent  Zeleny, neuvedomiac si, že ozvena jej šepot znásobí.

  - Doriti! Jasné, že sa  pára... To ma musel zachytiť ten debilný opätok, keď som si vykladala hore nohy! – odpovedala automaticky hlasom, nestarajúc sa, odkiaľ vychádzajú. Na halucinogénne rozhovory bola v poslednej dobe už zvyknutá. Aspoň tak nepociťovala samotu...

  Rozjedovane stiahla z nohy topánku a treskla podpätkom o stenu, až to zaiskrilo, potom ju odšmarila o tú náprotivnú. Druhá z páru ju nasledovala.

  Zneviditeľnené ženy sa ledva stihli uhnúť, aby trafila stenu, nie ich momentálne preoko nehmotné telá. Bolelo by to rovnako. Kúzla nie sú dokonalé.

  - To ma podrž, odkladacie pazúry! – s uznaním prikývla Maleficent, keď sa narovnala z podrepu.

  Emilie trhlo. Zhrozene pozrela na svoje nechty. Dva naozaj chýbali.

  Striasla sa.

  - To teda musel byť žúr...- zaškerila sa, ale nijakú spomienku naň jej mozog nepriniesol. -...došklbané silonky, stratené umelé nechty, žiadna kabelka, nijaké cigi, nič v hlave...a slinu mám, že by som sa na nej mohla obesiť...došľaka...- mrmlala si, nasucho tľapkajúc prázdnymi vysušenými ústami. – Počkať...niekto tu so mnou pred chvíľou debatoval...- akoby si zrazu spomenula.

  Nenápadne sa zatiaľ len pohľadom obzerala po miestnosti, potom použila celú hlavu, následne aj telo.

  Nikde nikoho. Sklamane pomrvila ústami, zoškrabala z podnebia posledné zvyšky povlaku a vypľula ich medzi doširoka odtiahnuté nohy.

  - Ak ja toho dílera nájdem, vyvesím ho za gule do prievanu, za to svinstvo čo mi naposledy namiešal! ...a vraj prvotriedna kvalitka! Bárs by mu odhnil, tam, kde je! Aj s jeho trávou! – odpľula si znova na zem, s hrôzou si uvedomiac, že predsa len tu nie je sama. Kobkou práve prebehla stará, vyprašivená krysa. – Biele myši?!...Už?!... Som noťaaaas...! – zaúpäla a klesla späť na lôžko s rukou cez oči.

  Nepočkali, kým zas sama zaspí. Uspali ju radšej kúzlom. Ešte chvíľu vydržali, kým zaberie, so strachom, čo ak ovláda nejaké tiež a prekukne ich, kým sa k nej opäť priblížili.

  - Nejako ju nespoznávam. Pred tým bývala taká smiešne krotká, jemná, utiahnutá, odporne milá a dobrosrdečná. Myslíš si, že tým „dílerom“ s guľami a odhnitým tým, oným v tráve myslela...JEHO – samotného?! – spýtala sa skoro so strachom Maleficent, uvedomiac si, že párenie by mohlo mať podobný efekt na zmeny osobnosti...

  - Už len toto nám chýbalo ku šťastiu! – precedila cez zuby Zelena, taktiež netušiac, čo sa to s Kráskou porobilo. – Čo ak, naozaj, vie teraz tiež čarovať, ako on?! Čo ak sa nás teraz obaja budú chcieť zbaviť, za to, čo...- zhrozene pozrela na priateľku.

  - Nemaj boja! On si nič, ohľadne Belle, sladkej dcéry sira Mauricea, nepamätá, pokiaľ...- skúsila sa vážne zamyslieť, ale energia z raňajok vyprchala skôr - ...asi neuvidí niečo z nej, čo odišlo portálom a ako tak pozerám, nemá ani tie isté šaty, ani tú škatuľku s prsteňom a ani tie isté spôsoby, čo kedysi. Nemá šancu v nej spoznať svoju milovanú Krásku! – kývla spokojne  rukou druhá.

  - A ak sa zaľúbi aj do tejto? – skúšala nakombinovať možnosti Zelena.

  - Zobrala som mu pamäť! Nie mozog, drahá! – obhajovala sa čarodejnica. – Toto je stelesnená apokalypsa! Do tej by sa zaľúbil iba ak absolútny chudák alebo... môj pradedko. Ten bol hluchý, slepý a bez čuchu a bolo mu jedno, čo pchá do tlamy. – zamyslela sa. – Veď aj tak dopadol, hlupák. Pomýlil si dedinu s dubovým lesom. Z toľkej zelene ho zdulo a praskol. V dvoch chotároch mali vtedy mäsa na dve zimy...- povzdychla si nad predkom.

  Zelena ju však vôbec nepočúvala.

  Kráska sa jej nepáčila. Rumpel nie je slepý, hluchý ani bez čuchu a táto vyzerá dobre, je rázna a vonia...vonia...mladosťou...

- Ale vonia! ...Došľaka! – zalizla sa aj jej spoločníčka

domiceli