Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE 10. kapitola KLAPKA PADLA

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice

10. kapitola

Klapka padla...

       Poodchýlil dvere. Nechala ich tak zámerne. Čakala, že sa zastaví...

  Celý deň bol jedným obrovským chaosom. Miesta, predmety, veci, fakty a koniec-koncov hlavne ľudia, s ktorými ju zoznamovali a ona sa musela tváriť nad vecou, aj keď mala stovky otázok ku všetkým a ku všetkému a zúfalstvo, čo jej zízalo spod viečok už bola takmer samostatne žijúca hmotná osoba. Sľúbila mu to.

  Spravil pár krokov dnu, ale nikde ju nevidel. V hotelovej izbe bol cítiť sprchový šampón a vlhko ešte stále lezúce z maličkej kúpeľky.

  Stačilo sledovať mokré stopy. Viedli ku kreslu natočenému k obrovskému oknu, za ktorým blikali svetlá veľkomesta. Pripomínalo to trochu nebo. Imaginárne, takmer na dosah, ale okno sa nedalo aj tak otvoriť a pach noci aj s jej bzukotom nahrádzala hotelová klíma, čo v presných dávkach porciovala filtrovaný vzduch do miestnosti, bez ohľadu na svoju neľudskú sterilnosť a nudnosť. Závesy odhrnuté a v strede skla odtlačok jej útlej dlane. Ako zúfalá prosba o vyslobodenie z tohto väzenia.

  Obzrel sa. Schúlená, zamotaná do bieleho županu, ukonaná všetkým, spala. Na oko sa zdalo, že pokojne, ale kvapky po tvári boli sotva odložené z práve umytých vlasov...

  - Tak som tu dnes neskoro. – zamrmlal si šeptom a strčil ruky do vreciek priveľkých nohavíc. Jednu z nich opäť vylovil a preškrabkal sa od temena až k čelu. Potom sa spustil dolu unavenou tvárou. – Vlastne, je aj dobre, že spíš... – pokračoval v monológu, akoby bola pri vedomí a vnímala jeho duševné poryvy.

  Otočil sa k oknu a pohľadom obkresľoval obrysy odtlačku, čo na ňom zanechala, dívajúc sa do odrazu vlastnej unavenej tváre, a tak sa rýchlejšie vytrácal pocit, že sa rozpráva sám so sebou.

  - Je to také zvláštne, po toľkých rokoch zistiť, že ti stále chýba. Napriek všetkému... Stále rovnako. Dokonca teraz, keď som, povedzme, objavil jeho novú prekvapivú stránku...vieš, po smrti matky som nemal možnosť vidieť, že by sa...že by sa zaujímal o iné ženy... a zrazu si tu ty, doslova výstavná kočka a... predstava, že ho miluješ a On asi teba... – pousmial sa sám nad sebou, na chvíľu pohliadnuc zas na ňu.

  Jedna z rúk sa jej strácala pod vrstvou látky a len tvar skrytý v mäkkých chlpoch dával tušiť, že v tej ruke stíska malú škatuľku. Jediné spojivko so svetom, odkiaľ...bola vyhnaná? Ušla?! Vyhodili ju? Oklamali? Potrestali...?! Uvedomil si, že stále nevie, ako a prečo sa tu vlastne objavila.

  Celý deň nebol čas, sadnúť si niekde a pozhovárať sa...o minulosti, o budúcnosti...

  Pri poslednom slove znova pozrel na otlačenú ruku a videl v nej prosbu. Nejaké to ryhované SOS vo vrstevniciach brušiek malých prstov. A v odraze v skle videl aj to, ako sa dvere vzadu poodchýlili a dnu nazrela známa tvár. Na okamih sa spätila, zamračila, ale s výdychom, trochu sa ošívajúc, z odhalenia, respektíve z prichytenia pri čine, predsa len, sa nakoniec odhodlala vstúpiť.

  Priložil si vztýčený ukazovák na pery a ukázal do kresla.

  Prichádzajúci nadvihol viečka, aj sám seba na špičky a pohliadnuc na ňu zvrchu, konečne sa pousmial. Od rána sa mu to nedarilo. Od rána tak veľmi chcel...

  - Len som šiel skontrolovať, či je v poriadku. Videl som nezatvorené dvere...ráno som bol odľud a mal kopec blbých rečí.... chcel som sa ospravedlniť. – šepkal a dosť nervózne šibrinkoval rukami, aby si Michael nemyslel niečo iné, prečo sa v noci zakráda do izby kolegyne.

  - Ospravedlnenie sa prijíma. – odpovedal ironicky namiesto nej. – Vlastne som ťa aj ja sám chcel po...- nedarilo sa mu vysloviť „poprosiť“. -...požiadať, aby si k nej bol ústretovejší a zhovievavý... Neviem presne, čím si v poslednom čase prešla, ale...poznám človeka, ktorý jej možno zlomil srdce... - opäť sa škrabal kdesi vzadu, v hustých vlasoch, akoby odtiaľ posúval slová na jazyk.

  - Viem. Načúval som za dverami...kým som vstúpil a som fakt rád, že nejde o mňa...ale asi...o tvojho otca?! ... - nebadane zas pozrel dolu do kresla, lebo predstava mladučkej krásky a nejakého vyžitého staršieho pána sa mu nezdala veľmi pravdepodobná a reálna a ani mu veľmi nevoňala. Lenže posledné hodiny boli také bizarné, že už sa prestával čudovať. -  Nič mi do toho nie je, aby si si nemyslel, ale...– priznal radšej dobrovoľne a mal by aj otázky, lebo neveľmi chápal to, že Michael sa rozpráva sám so sebou a nie s ňou. A to dokonca o dosť chúlostivých veciach týkajúcich sa jeho minulosti a pravdepodobne minulosti jeho rodiny.

  - Je to celé komplikovanejšie, ako si vieš vôbec predstaviť, Robert. Potreboval som už niekoho, kto by si ma bol vypočul, aspoň vypočul...- ukázal na spiacu krásku v kresle.

  - Mám na izbe pivo...a ak chceš, budem sa aj tváriť, že spím a môžeš rozprávať, koľko ti chutí. – načiahol ruku k jeho ramenu a stisol ho.

  Naposledy obaja pozreli na klbko v kresle a hoci oboch napadla myšlienka, že by ju mali preniesť do postele, inak ráno vstane celá dolámaná a dokrčená, ani jeden nenašiel odvahu, niečo také urobiť.

  - Pssst...mali by sme už vypadnúť. Zajtra si ju totiž beriem za ženu. Nech si užije poslednú slobodnú predsvadobnú noc. – zatiahol trochu pateticky so žmurknutím, oblapiac Michaela familiárne za rameno.

  Izba stíchla.

  Zúfalo sa vymrštila z kresla s očami dokorán, šokovaná z toho, čo práve začula.

domiceli