RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 55. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

55. kapitola

   Spätné svetlá sa strácali v lese. Nie celkom, nie naraz. Tak postupne. Dokonca, keď zmizli, tak o malú chvíľku a na ešte menšiu chvíľočku sa objavili zas, aby vykapali definitívne. Potom už darmo čakala. Hliadka si splnila svoju povinnosť. Vrátila ju na miesto určenia. Ostatné sa bude riešiť zajtra ráno. Dnes už svetlá zhasli. Je čas ísť spať.

  Najistejšie miesto, kde hľadať pomocnú ruku, je na konci vášho ramena. Díky pán Twain. Zapla mobil a vykročila hore. K hradu ju čakal ešte hodný kus cesty.

  Šla pomaly. Nikam sa neponáhľala. Mohla sa aj nevrátiť. Nechať to všetko na náhodu, na systém. Nemohla. Tam hore ju čakala kamarátka. Od koho iného by sa mala dozvedieť dôležité informácie o ňom. Polovicu diagnóz beztak vynechá, ale to s tým „spánkom“ preistotu zopakuje dvakrát. To sa aj jej zdalo najoptimistickejšie.

  Pevnejšie zakotvovala unavené už nohy do vratkého podložia. Keby je titánom nechá sa zemou dobíjať energiou. Takto je dobitá iba vetami. A tie musí šetrne predložiť tej malej zbláznenej dievčinke so srdcom na mraky. Ružové mraky. Koľko času ešte pretečie, kým sa on vystrábi a bude ho môcť znova beztrestne, ale tajne ocucávať... Možno dovtedy aj zabudne. V tomto veku najskôr. Ale aj tak jej to vzplanutie závidí. Tie prvotné okamihy náhleho a logicky nevysvetliteľného zbláznenia sa...

 

  - Belle, mi to neodpustí. – boli posledné slová doktora, ktorý sa jej predstavil, ako starý známy Belle, menovite Viktor. Vyvinul taký okázalý záujem, že ho raz-dva prečítala. Tá malá má nejaké čary na starších mužov. Sú z nej totálne mimo. Ale Viktorova bezmocnosť pramenila z iného zdroja.

  Diera do podzemia bola strážená. Ona legitimovaná. Oni len potľapkaní po ramene, hoci položili veľmi konkrétne otázky. Nijaké klebety šíriť nebude. A pravdu nevie.

  Nebolo ešte toľko hodín, ale táborisko zostalo opustené, ľudia pozaliezaní do stanov. Cruele a Hádovi uzimene strážiacim, sa vyhovorila na informačné embargo. Neexistovalo, ale kým to vysnoria, bude mať čas všetko vstrebať. A vyhodnotiť. A dostať zo seba prvotný hnev, zlosť, jed, ktorými márne bombardovala bezmocnosť. Tá sa jej škľabila do tváre z každej strany. Z každej myšlienky. Z každého slova.

  Ako parťáci si mali pomáhať. Keby je tam. Mala tam byť! Nezbili by ho, ale oni dvaja ich. To je jasné. V budúcnosti sa jednoznačne musia lepšie skoordinovať.

  Ich stan bol prázdny. Iba okamih na nádych. Vedela, kde ju nájde.

  Našla ju spať. V jeho stane, v jeho mikine, na jeho spacáku. S palcom pri ústach a slinovým jazierkom pod nimi. Musel jej vypadnúť nedávno, ešte sa leskol, obdobne ako líca, keď si na ňu posvietila mobilom. Položila ho bokom, sadla do tureckého sedu a dívala sa, ako kamarátka spokojne dýcha.

  Prehrabla si vlasy, stiahla z nich gumku, aby ich do nej zas uväznila. Pokúšala sa zamestnať, ale nebolo to nič platné. Viktorove slová sa vracali a hoci polovici lekárskych pojmov nerozumela a nedávali jej nijaký zmysel, ani význam, jeho tón reči sa jej vonkoncom nepáčil. Iste sa ani Belle nepáči. Viktora nespomínala často. Alebo vôbec.

  Dievča sa pohmýrilo a zaregistrujúc, že už v stane nie je sama, stiahla sa kúsok dozadu. Smiešne obranné gesto.

  - Tak to máme násilné vniknutie, obohacovanie sa na úkor cudzieho majetku...- natiahla priveľkú neforemnú trigovicu z jej pleca a spustila späť. - ...ďalej nedovolený vstup na cudzí pozemok a v neposlednom rade...- začala Emma s pokusom o uvoľnenie atmosféry, ale hlas, aj slovná zásoba zlyhávali.

  - Dúfam, že ma príde zatknúť osobne. – napojila sa Belle na jej hru a trepala sa von, dúfajúc, že len zostal pred stanom.

  Emma ju stiahla späť. Zakývala záporne hlavou.

  - Je mi to ľúto. Je mi to fakt veľmi ľúto, ale neprišiel. – motali sa jej Viktorove slová s tými vlastnými. 
  - Jasné, to mi mohlo hneď dopnúť! Nechali si ho tam na pozorovanie. Ozaj, nevidela si takého špinavého blondína? Dnes mal mať Viktor službu na príjme, na pohotovosti. Viktor je starý známy. Ide trochu po mne, ale má smolu. Stavím sa, že to urobil zámerne a natruc ...zabránil mu vrátiť sa sem, ku mne do tábora. On na neho totiž žiarli jak pes! – prezrádzala Belle štátne aj lekárske tajomstvá. Skôr lekárove.

  Emme odpadol kameň zo srdca, že ju nenašla rozpitú, vyplakanú a nešťastnú v kôpke, z ktorej ju do rána nevyskladá.

  - V podstate...máš aj pravdu. Nechali si ho tam. Teda, nenechali... niečo vravel, že ho budú ešte prevážať, lebo... neviem prečo.-

  - Ja viem! Aby bol čo najďalej odo mňa! On sa iste Viktorovi pochválil, že som ho pobozkala. To mi Viktor nikdy neodpustí...- škrabala sa na spánkoch a v duchu preklínala akčného kamoša.

  Emma sa nestačila čudovať. „Nikdy neodpustí...“ On jej. Ona jemu. On im. Oni jej. Ona im... došľaka, čo je toto za frašku! Cítila, ako sa potí, aj ako jej už chladný prúd tečie dolu chrbtom.

  Naivné dievča. Aké ľahké je byť mimo reality. Aké jednoduché, prosté a pritom možno aj správne. Je lepšie, keď to vníma takto? Je to lepšie. Menej to bolí.

  Belle sa jej nečakane obvila okolo krku a zložila na pleci.

  - Konečne si tu. Bola som taká sama. Opustená. Potrebujem ťa, Emma. Ty mi vždy hlesneš nejakú kravinu, ktorá ma vytrhne z depky a mindroše sú menšie ...a ja ti verím... – mrmlala a ťahala ju vzadu za cop, ponárala do neho prsty,  namotávala na ne vlasy a šticovala s nehou. Ale šticovala! Ako malé prispávajúce decko.

  Nemala tú silu odmietnuť jej náruč. Opätovala jej objatie, ale ruky sa jej triasli a z očí... Došľaka, slzy nie! To je trapas... Trapas!

  - Mám na Viktora číslo. Teda, ja som mu dala moje číslo. Bude nám volať. Hneď, ako niečo bude vedieť. Ale, poviem ti...Ty máš, ale známosti, dievča. Aj poliši mi závideli, že sa bavil len so mnou. To tá kocka bola priepustkou...- zašmátrala v bunde a podávala ju späť Belle.

  - Ty...ty si mu ju nedala? Prečo? Vieš, ako by sa potešil... Viem si predstaviť ten jeho potmehúdsky úsmev a iskričky v očiach. Vedel by, že na neho myslím a... Prosila som ťa!  Je to taký náš talizman. Mal mu priniesť šťastie. – hnevala sa okato s patričným detsky vzdorovitým jedom, ale vyzerala, akoby to myslela vážne.

  - Nebolo... to možné. Nepustili ma k nemu. - skúsila Emma obhajobu cítiac, že je zas na tenkom ľade.

  - A ...Ako to? Nepustili? ...si poliš, ako on. Ste kolegovia. Teba museli pustiť. –

  - Nikoho. Nepustili. – zašepkala Emma a na okamih stíchla.

  Veľmi ťažký okamih. Veľmi dlhý... okamih.

  - Musíš byť silná, ale... nebolo to len pár škrabancov a rozbitá huba.  Podstúpil operáciu. On... nepovedal ti, že je v skutočnosti vážne zranený. Nechcel ťa vystrašiť. Ale je to OK. Je v umelom spánku a budú ho prevážať do centrálnej vojenskej nemocnice. Tá je jedna z najlepších. No a je to vonku. – dívala sa Emma na svoje rozmeľnené ruky, čo neprestávali kmitať a dohrávať smutné správy.

  Radšej sa Belle do očí ani nedívala.

  Belle prikyvovala a opakovala si, čo počula.

  - Nechcela som ti to ani hovoriť, ale ty si  jedno zvedavé, hnusné rozmaznané decko, čo všetko vytiahne aj mŕtvemu z päty. – zamrzeli ju posledné slová.

  Belle sa strhla rovnako.

  - Však nikdy nezomrie?! – vyliezlo z nej detinsky naivne.

  - Noóó, ...toóó ti celkom sľúbiť nevieéém. On už mal svoj vek, najmenej dvadsaťpäť, možno už aj šesť, hotový starec nad hrobom...- skúšala odsunúť ťaživú tému do inej roviny, ale aj táto bola rovnako morbídna a absurdná a neprípustná navyše.

  Našťastie ju pretrhol  telefón. Na displeji neznáme číslo.

  - To bude Viktor. – odpovedala na vibrovanie nesmelo a skoro zaváhala, či má zodvihnúť.

  - Ber to, ber to! Rýchlo! Ale neprezraď ma, že som tu s tebou. Chcel by sa zhovárať a ja na neho nemám nervy. – prikladala si Belle prst na pery, strúhala zhnusenú grimasu a odsúvala sa hlbšie do rohu stanu, akoby ju človek na druhej strane aparátu mal možnosť uvidieť.

  - Emma Swan, prosím. – ozvala sa oficiálne.

  Belle sa zaškerila jej tónu a potom sa v stane rozhostilo ticho.

  „Škoda, že nedala na repráky, mohla sa baviť ďalej.“ ľutovala v kúte, s kolenami pod bradou  stiahnutá Belle.

  Ruka s aparátom sa spomalene zosúvala dolu. Emma mlčky hľadela pred seba, ale nevidela nič. Vyšvihla sa a vystrelila von z priestoru, ktorý ju prikvačil, zlomil jej väz a stláčal ďalej hlbšie a hlbšie. Musela na vzduch. Snáď tam vonku niekde ešte je a dovolí jej nadýchnuť sa.

  Belle nechápala.

  Aparát vedľa nej nervózne vibroval ďalej. Hlas neustával.

  .- Haló...haló, Emma...ste ešte tam?! Mrzí ma to... Je to smutné a nešťastné celé... Nedalo sa už nič robiť. Nehovorte, prosím, Belle, že je mŕtvy...-

domiceli

...Tak moji milí, áno, ste asi v šoku, ale nič sa nedá robiť! Toto je koniec tohto fanfiction...

...ani sa nejdem pýtať, či sa vám páčil. Predpokladám, že ma dnes v noci budú prenasledovať celé roje nočných môr... 

Na tento nadväzuje jeden z mojich starších FF, volá sa Štvrtá... nájdete ho vo FANFICTION MENU

 

         Mr. Gold ŠTVRTÁ...( 80 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/07/mrgold-stvrta-0-kapitola-pilotna-novy.html