Odporúčaný príspevok

FANFICTION MENU 21

pondelok 1. augusta 2016

RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 37. kapitola


RUMBELLE
Depozit krídiel III.
37. kapitola

      Deň nemal pochopenie a ani nervy sa tu zdržiavať o niečo dlhšie. Vypol svetlo a bez rozlúčky odišiel skôr, ako stihli skompletizovať svoje provizórne ubytovacie zariadenia. Ukázalo sa, že skúsenosti chýbajú v deväťdesiatdeviatich percentách opýtaných respondentov a snaha sa niečo nové priučiť, detto.
  Za hrdinov nakoniec zostali miestni poľovníci, čo prišli len skontrolovať škodnú vo svojom revíri a vymedziť teritóriá, prípadne pohroziť odchytom a odstreľom. Ich skúsenosti z dovoleniek pri vodných nádržiach a drahých destináciách s lacným kempovaním, čo sa ani po rokoch "normalizácie" a usadnutosti vo vlastných dvoroch nedali zabudnúť, zamedzili prvej noci pod širákom. Aj tak ho mala len Belle a Cruela, čo ho nahodila, aby nebolo vidno, že už založila nátačky pre obraz zajtrajšieho pamätného prvého pracovného dňa.
  - Zver! Len očkovať vás! - zatiahla na margo zúrivcov, čo sa agresívne mordovali so stanovými plachtami a povrazmi, aby milým poľovníkom ukázali, že to dajú. Nedali.
  Chlapi nezavadzali, spomienky na vojenčinu a vojenské stany nesiahali rodinným kempovačkám ani po členky. Dostali len malé bezvýznamné plusy v obore miestnych dievčeniec, čo si zaznačili indíciu, že obaja vedúci sú slobodní, bez záväzkov, tzn. prípadné zakladanie rodiny automaticky možné a aj aktivované.
  Nech je kolektív nadriadených akokoľvek mrňavý, v podpalubí vždy spustí selekciu stáda. Hárajúce sa samičky si podvedome vyberú lepšie kusy, a to aj v prípade, že jeden je prestárly a druhý prerastený, prípadne majú iné defekty, s ktorými by si v inom stáde ani neškrtli. Tuto to boli „páni vedúci“.
  Úsmevčeky a nasprostasté chichúňačky započali s prvým vytiahnutým kolíkom. Stanovým.
  To už radšej zakladanie vatry zvrchovanosti kdesi v bezpečnej vzdialenosti, aby bolo kde spáchať improvizovanú večeru, čo sa ešte kazila v Jeepe pod hradbami. Čo by už len mohlo uškodiť slanine a klobáskam zo samoobsluhy?!
  - Kde si zakopala svojho docenta histórie?! - zadrela Emma, šponujúc jeden z povrazov.
  - No, náhodou je chutný a ako vidíš, jeden z mála, čo vie, ako postaviť stan. Pomáha. - mrmlala si pod nos stále nevytiahnutá z letargie a momentálne aj riadne otrávená prednáškami, čo jej "dobrosrdečná" Emma ešte aj pripomína. 
  Aký požičaj, taký vráť.  
  - A ty to vieš vlastne odkiaľ? Stany stavať? Nevravela si, že si na takomto niečom ešte nikdy nebola? – vracala jej Belle, testujúca medzi prstami tkaninu vchodových dvier, lebo inak kamoške, čo zručne rozbaľovala a zas skompletizovávala ich dom, pomôcť nevedela.
  Emma sa silene usmiala, alebo to bol tik z námahy pri kotvení stanovej konštrukcie. Prípadne oboje.
  - V decákoch sa... chodievalo na leto do táborov. Aj štátne inštitúcie si potrebovali na pár týždňov... oddýchnuť a vyderatizovať budovy, tak nás rozflákali po celej republike. Väčšinou pod stany. Bolo to lacnejšie. – tentoraz sa usmiala úprimne.
  Koniec-koncov, boli to pomerne pekné spomienky z tých čias. Nové kontakty, nové skúsenosti. Vyššia otrlosť a umocnené predsavzatia vyštverať sa konečne aspoň o level vyššie.
  - A neopováž sa sa ma ľutovať! - dôrazne napomenula novú kamošku so zas pootvorenými ústami.
  Belle poslušne prikývla. 
  Netušiac, ako pomôcť viac, začala sa radšej obzerať. Zas ho nebolo. Zas si ju Emma všimla.
  - Ak hľadáš docentíka, stlač jednotku, ak hľadáš ďalší kolík, stlač dvojku a ak jeho, vtlač sa radšej do stanu a vyrovnaj mi tú centrálnu tyč, drahá! – ozvala sa dôrazne Emma vidiac ho kráčať rovno k nim.
  Len čo Belle zmizla v útrobách plachty, naznačila mu, aby zmizol tiež. Nemala čas ani chuť riešiť jeho nutkania. Musia si stanoviť jasné pravidlá a on ich musí rešpektovať.
  Sklamalo ho to. Vlastne nemal nič zlé v úmysle, len postupne všetkým stavbyvedúcim a ich mančaftu oznámiť, že vatra sa už rozhorieva, a po skončení pracovnej smeny bude ďalšia s prípravou večere. No a ony dve by sa mu hodili do poľnej kuchyne. Tak asi len hodili, vyhrajúc jeho súkromný personálny konkurz, ale Emma svojou prekvalifikovanosťou ponuku odmietla už v štádiu... ponuky. Jasná čiara pod krkom namiesto škrtnutia podpisu.
  Čas obzrieť sa po iných dievčatách...
  - Nehľadala som ho. – vykukla Belle, pokračujúc tam, kde začali, v medzierke zachytiac zvláštne Emmino správanie sa a gestiku podrezávajúcu niekomu vzadu za stanom hrdlo.
  - Viem, že s Hádom sa starajú o oheň. – dodala informovaná, lebo „docentík“ jej okrem historicko-architektonickej prednášky stihol urobiť aj organizačno-zabezpečovaciu, a tak sa dozvedela, čo ich tu čaká. A neminie.
  - S hadom? Veď ten ryšavý chudák nevyzerá byť až taký slizký...- skúsila sa Emma zapojiť do dialógu.
  - S Hádom, nie hadom! Hádes, ako mýtický boh podsvetia. Vravela som ti, že bol správcom cintorína. Prezývku si nevyberáš... Nájde si ťa skôr, ako si myslíš. Ako si on myslel. - sarkasticky vyložila biele dlane stmievaniu.
  - Ok, takže máme Cruelu, Háda a on? – nedala sa len tak odbiť a škodoradostne čakala, čo mu pri najbližšej príležitosti chrstne do čumáka.
  Belle, ale mlčala. Tvárila sa, že centrálna tyč potrebuje ešte vycentrovať a zmizla zas pod plachtou. Prechádzal totiž okolo.
  "Tak ako? "Zlatíčko", "Miláčik", "Ňufko", "Mucko", Zajačik", chrobáčik či nejaká iná konkrétna háveď?! Prípadne "hajzel", "sviniar", "chrapúň", "klamár"... niečo nežnejšie? Skús sa započúvať do okolotitého šumu, niečo z pejoratív iste niekto vyloží a bude sa hodiť..." jedovalo ju vnútro. "Ako to, že dodnes, vlastne hlavne spätne, v stave totálneho poblúznenia, si mu ešte nedala meno?!..." 
  Hmmm. Nedala.


  Z pripravených guľatín sa razom stali lavičky. Kým skončia ako podpery budúcich múrov, prekladov či súčasti lešení, poslúžia aj svojmu sekundárnemu účelu. Tých pár triesok v zadniciach im bude milosrdne odpustených.
 Tlačila kolená k sebe a seba k Emme, lebo si nedala poradiť, že noci bývajú chladnejšie a vatra nezohreje tak, ako si predstavujú jej kraťasy.
  Sledovala svoje od popola zababrané a riadne zamastené brušká prstov nervózne sa podrobujúce vzájomnej akcii čistenia sa na kolenách. Vydlabávala spod nechtov špinu a hádzala ju imaginárne na muža, čo trónil v popredí s gitarou v náručí, stále nemajúc svoju prezývku, momentálne ako nekorunovaný idol všetkých tunajších polcolových trubiek. On vie hrať na gitare! On vie aj spievať! Čo viac si priať...?!
 Priala si tu nebyť.
  „Klameš! Praješ si tu byť a byť tu s ním len sama!“ zadrelo svedomie. „A nevyberaj si láskavo vopred pesničku, čo ti zanôti. Ako si si všimla, dlabe na teba. Ani raz sa nepozrel. Ani sa neusmial, ani nič...“
  - Dáš si ešte lunt slaniny, alebo špekáčik? – ponúkla jej Emma a strčila pod nos svoj čerstvo začiernený krajec s lepkavým plátkom prihorenej slaniny doškvŕkavajúcej svoj biedny život na striedkovom lôžku. – Ahá, ty čakáš na docentíkov špekáčik! Prepáč! – odsadla si, vidiac, ako sa k nim blíži mladý s dvojitou porciou dnešnej večere.
  Belle s hrôzou dvihla oči smerom k jeho pripečenému úsmevu. Majúc plné ruky nadôvažok mykol hlavou dozadu, aby vrátil pridlhú ofinu zvyškom vlasov. Bol taký smiešny. Ale princa Krasoňa už majú v škole. Ako telocvikára. Toto je len jeho nevydarená kópia... "Zachráňte ma niekto...!"
  - Ahoj, ja som Will. – natrčil k nej ktosi zozadu kostnatú ruku a predieral sa rázne cez guľatinu. - Všimol som si ťa už dolu v kulturáku. Si večne taká napaprčená? Poviem ti vtip. Poznám ich dosť... – sadol si na nečakane uvoľnené miesto vytiahnutý chalan s vypúlenými očami, čo doteraz zízal len na jej zadok a chopiac sa príležitosti “uvoľneného miestečka medzi dvoma peknými zadkami“  nezaváhal a využil ju.
  Emma nadvihla ramená a spustila ich na pol žrde smerom k stopnutému konvoju so žrádlom, s láskou iste pripravovaným len a len pre jej kamošku. Ofina mladému padla späť do očí. Oči na dve safalátky nežne ležiace vedľa seba na chlebíkoch, ktoré už „ona“ neochutná. Smola. Možno zas zajtra. Skúsi niečo naštudovať. Zaujať...
  Nechala dvihnutý kútik úst smerom k hudobnému číslu. "Dobrý ťah, kámo, ale ako vidíš, konkurencia nespí, konkurencia  rastie."
  Videl. Aj keď sa tváril, že je pre neho len vzduch.
  Lenže, kto nepotrebuje vzduch?! Došľaka!

domiceli


2 komentáre:

  1. môže byť, Emmu žeriem aj topánkami :D a posledných pár viet úplne top :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ja si nepamätám, pri ktorej sérií som prestala pozerať seriál, ale to kedy sa tam objavil Hádes? :D a kto je Will? :D

    OdpovedaťOdstrániť