RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 38. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

38. kapitola

      Atramentový baldachýn nad vrcholcami ihličnanov, ktoré ani náhodou nepripomínali umne vyrezávané tyče postelí, čo nebesá vždy držiavali, postupne bledol. Posteľové asociácie sa vyparovali s ním. Nevedel spať. Odvykol stanom, spacákom, karimatkám. Samote.

  V tichu rána, keď ešte ani vtáctvo a hmyz netušili, že nejaký nový deň vôbec príde, aby to rozčúleným, sebe vlastným, šramotaním a zobákovaním dali najavo, šramotil pred vyhasnutým ohniskom sám, v snahe pripraviť niečo teplé do zobáka. Do žalúdka. Najskôr čaj.

  Baby, čo občas zimomravo prefrnkli okolo neho na rannú potrebu do neďalekých Toi-toiek, lebo im, narozdiel od chalanov, priestor za stanom nebol dosť dobrý,  ho veľkým oblúkom obchádzali, aby ich náhodou neráčil zamestnať a mizli späť v puchu preplnených stanov, ktorých dobrú polovicu včera nestihli rozložiť. 

  Ako spoznávací a zoznamovací  ceremoniál v jednom, akési novodobé právo prvej noci, nič lepšie sa ani nemohlo stať. Cruela síce dohliadla na improvizovanú samčo - samičiu selekciu v kotercoch, ale pobehovanie okolo rozhmýreného stanového mestečka ju po polnoci prestalo baviť.

  Občas očkom mihol k jednému zo stanov, či sa zips na ňom tiež nezačne  rozopínať a...

  Nič. 

  Poprekladal desaťkrát poprekladané konáriky pod kotlíkom a nabádal chabý ohník, aby to nevzdával. Vyslyšané.

  Vyslyšané po druhé...

  Zo stanu, čo mal vmerku, sa vytrčil jej nemožný klobúčik a potom sa vyliahla celá larva, skoro sa zvaliac do trávy pred vchodom, taká bola zachumlaná v priveľkom svetri. Z kukly sa pretransformovala na ešte väčšiu, v márnej snahe omotať jediný zdroj tepla tesnejšie okolo seba. Darmo si trela ramená, holé nohy odovzdávali mozgu signály, že vyjsť von vôbec nebol dobrý nápad. Ešte chvíľu podupkávala pred stanom, kým nezatiahla hlavu pod sveter ako stará korytnačka a v porozväzovaných, vyčaptaných  teniskách nevychytila sa tackavo, neisto k búdkam.

  Popálil si prst. Cena za tajnú sledovačku. Strčil do polien a vyslúžil si kúdol dymu, ako bonus k pľuzgieru. Kým spacifikoval svoju rozvášnenú poľnú prípravovňu raňajok, zmizla mu z dohľadu.

  Potom sa zjavila a prosebne hľadela kdesi dohora.

  Nešťastná skúmala podivuhodný a pre ňu hlavne obtiažne pochopiteľný systém vodného zdroja vedľa kadibúdok.

  Obrovská polopriesvitná kaďa, ako zrezaná mega bandaska, bez vrchnej časti, nad úrovňou očí, bola sotva do polovice naplnená tekutinou, správne predpokladala, že vodou, lebo nalepený lístok na boku tvrdil niečo ako: Úžitková voda, nevhodná na pitie, nejaký ten prečiarknutý vodovodný kohútik, pohárik, aj ohník. Nuž, asi ani tepelne spracovaná by jej nepomohla, ale potešila by... Pokračovala v zimomravom masírovaní pliec.

  Z kade viedli nastrihané zelené hadice k akejsi rúre, kde boli prazvláštne drôtom prichytené a opatrené páčkami. Hľa, vynález predpotopnej vodovodnej batérie. Prototyp, ktorý nefunguje. Skúšala trmácať, ale  nevyliezla ani kvapka.

  - Asi bude nejaká prekážka v ceste...medzi ňou a ním...teda kaďou a tým kohútikom. - ozvalo sa tesne pri nej, ale nepočkalo to, kým sa  vyčítavo otočí, prípadne zdúchne, vrazilo jej to šálku s teplým čajom do dlaní a skúsilo odstrániť problém.

  Prezieravý dodávateľ vymyslel trojité umývadlo, tak bol predpoklad pre opravárov - amatérov, že keď jeden prívod vody skolabuje, druhý, prípadne tretí to dajú. Druhý nie. Tretí nesklamal.

  Po pár prsknutiach sa spustil tenký prúdik vody. Ponúkol jej ho. Odmietla.

  - Ďakujem, už nemám záujem. – a strčila mu nos do čaju namiesto prstov do dažďovej vody. Zrejme po noci tiež ľadovej, ako sa chystala byť na neho ona sama. Chystať - chystala, ale "skutek - utek".

  Neodolala. Prijala hrnček za svoj skôr, ako s tým stihol, aj  bez protestov, navyše nadšene, súhlasiť. 

  "Aj s majiteľom, priznaj si"...zívol prebúdzaný mozog, ale radšej zaľahol. Vyhodnocovať sa dnes ráno nebude nič. Neskôr. To počká. 

  Čelo sa jej zarosilo parou, čo ešte z neho šla.

  - Cukor nemám...- ospravedlňoval sa, len aby reč nestála. 

  „Ty si dostatočne sladká...“ prebúdzal sa aj jeho mozog. Či skôr slabiny. - ...ale čaju mám  niekoľko litrov, ak by si chcela. – pridal úsmev a neohrabane ju pozval k ohnisku, nad ktorým visel pariaci sa kotlík.

  - Už som vám povedala. Od vás už nechcem nič. – pritiahla si kontraproduktívne hrnček k sebe a pohla sa...

  K ohnisku.

  Zažmurkal nad jej logikou, ale rád, že pozvanie prijala, skontroloval ešte, či sa zo stanu náhodou nevyrúti jej osobný strážny pes. Rotvajler s blonďatým chvostíkom zrejme sladko spinkal. Bol by si dal aj like.

  Podstrčila si sveter viac pod zadok a sadla na kladu, čo najbližšie k ohňu. Plechový hrnček položila do lona.

  „Tam musí byť príjemne, teplúčko...“...naštartoval mu mozog skrinku s hormónami. Nemal brzdu, aby ho hamoval, sadol si radšej tiež, obďaleč, aby neriskoval jej protiútok za porušenie proxemických pravidiel.

  Jasné, že ju to sklamalo. Ona urobila takéto jasné odpúšťacie gesto a on sa tvári, akoby poštuchovanie polienok bola neodkladná misia na záchranu civilizácie. A jej je tak zima. Ako dobre by padlo ľudské teplo. Ako tu môže šaškovať len v tričku s krátkym rukávom a je bez husej kože?!

   „Ako? ...sa ti páčia holé ramená, však? Celkom vyrysované, však?! Nebodaj si si predstavila, ako sa nalepí k tvojmu boku a začne premávať pažou od pleca k lakťu, prípadne ešte iné trasy?!“ pokračovala ofenzíva rozospatého svedomia.

  Zadívala sa radšej do čaju. Bol tmavý len vďaka opotrebovanému hrnčeku.

  - Neviete ani čaj uvariť. – nesnažila sa nadviazať očný kontakt, hoci jeho pohľad o to priam škemral.

  Prikývol. 

  - Zalial som ho priskoro. Priznávam. Voda ešte nevrela... Čo tak tento vyliať a skúsiť to nanovo? – načiahol k nej ruku. K hrnčeku.

  Veľmi dobre pochopila, na čo naráža, ale nebude to mať, chlapec, také ľahké. Oblapila hrnček mocnejšie.

  - To by sa vám tak hodilo! A ...a ako k tomu príde ten chudák, ...opustený...nedovarený, neosladený? Takto mu zobrať šancu na šťastný koniec?! ...že ...že skončí aspoň... ako také malé potešenie pre niekoho, komu je stále zima?...- konečne zdvihla zrak a snažiac sa nežmurknúť, odhodlane prešpikovala jeho hnedé dúhovky.

  Odhodlanie opŕchalo. Roztápalo sa. Vyparovalo. Neudržala ho. Čľup, oči zas radšej v čaji.

  Vzpriamil sa.

  - Nikdy som nechcel byť iba „malým potešením“, Belle. Mrzí ma, že si práve toto odo mňa očakávala. Asi som sa v tebe zmýlil. - štuchol zvrchu zas do pahreby a odhodil papek, ktorým týral polená.

  Keď sa dym rozptýlil, spozoroval zdesenie v jej tvári. Zbledla. Perami jej mykalo, viečka rozprestreli vejár nad chladnúci čaj v lone.

  - Ty, brďo, konečne niečo teplé do tlamy! – načiahla sa k jej hrnčeku čiasi ľadová ruka, ukoristila ho bez boja a vysala tekutinu do dna.

  Dievča s kučeravým výbuchom na hlave natrčilo prázdnu nádobu k majiteľovi čajovne a nemo požiadalo o ďalší prídel pre rovnako zimomravú kamošku, čo sa lepila k nej. 

  Zipsy na stanoch sa aj inde rozšuchotali.

  Pochopil, že čas na dialóg je preč. Pochopil aj to, že asi povedal niečo, čo zas ona začne v sebe rozpitvávať a výsledok ho zrejme bude bolieť. Tak rád by to vzal späť! Boh a šípy! Slová, slová, slová...

  “Belle, ako ti povedať, že ťa skutočne ľúbim?!“

domiceli