RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 43. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

43. kapitola

      Seďte spôsobne a neobhrýzajte si nechty, keď stav totálnej eufórie sa práve stretol s mŕtvicou na pol ceste. Tma a vlhký vzduch a všetko zalieza pod šaty a vpíja sa do kože a zvnútra si pot razí cestu von a nutkanie pričuchnúť si nenápadne k podpažiu je nenormálne silné. Skúsila to bližšie k Emme. Nič moc, ale otcov prach na pranie ešte istí situáciu. Zajtra bude horšie. Minuli sa čisté tričká. Asi si ich nemala vymieňať trikrát za deň.

  Strhol sa. Ale len na stotinu sekundy, a v tej istej sa ešte stihol stiahnuť späť do svojho beztak nehybného klba, v akom tu bez pohnutia sedel od začiatku.

 Nekonečné čakanie.

 Ten čas, kedy dúfaš, že popri hmýrení, akože hľadaní si pohodlnejšej polohy, prípadne po pocite stŕpnutia nejaké to konštelovanie sa do normálu. Teda, že sa popri tom nenápadne dotkne čohokoľvek z tvojho tela. A on nič.

  Dával si sakramentsky bacha, aby o ňu nezavadil ani nitkou bavlneného trička. Otras! Má na sebe len debilné tričko s krátkym rukávom. Čo jej teraz veľkodušne požičia, keď sa bude tváriť, ako sa ochladilo, ako jej je chladno?! Mrzne. Krehne. Trasie sa. Zašibáva jej...

  Ona vie ako si navodiť husiu kožu jemným pretretím miesta pod zápästím, ale čo z toho? Akurát ju smrtka preskočí! A zostane jej fakt zima.

  Skúsila sa sústrediť na dej, hádam, keď nebude nič čakať, tak to príde. Ako prekvapenie. Samé od seba, nenápadne. Vyhľadá si jej ruku. Zámerne ju drží vedľa tela a nie v teple pod zadkom, alebo pod pazuchami alebo medzi stehnami...

   „Alebo s ukazovákom v nose a palcom v ústach od nervozity? Ovládaj sa, Belle!“  

  Nič. Ničovaté nič. Je len niekoľko centimetrov od tej jeho. Sranda, aj on ju drží vedľa seba. A nie pod zadkom, pazuchou, medzi... Nie, nohy má rozkročmo. Pre chlapov je to zrejme pohodlnejšie.

  „Neopováž sa si predstavovať stlačené vajcia! Ja som ťa vystríhala!“ Fakt ju preskočila smrtka.

  Hádam len nečaká, že ona začne prvá? No, mohla by, čisto teoreticky, ale...

  „Nie, nemohla! Nebudeš sa vtierať!“  

  A on stále nič. Stačilo by „prekráčať“ nenápadne po prstoch k jej prstom a ešte nenápadnejšie o ne zavadiť. Ona by sa trochu akože strhla, ale len trochu, aby ho nevyplašila. A on by to skúsil zas. A ona by sa už netrhla...

  Našpúlila nahnevane pery. Zhlboka sa nadýchla a vyfunela úplne negustiózne až jej to samej prišlo protivné.

  On zdvihol kútik úst.

  Zagánila na neho rovno. Na svoju ruku, na jeho ruku. Na neho! Premerala si ho drzo nevynechajúc ani oblasť slabín. Nešlo to vynechať a basta!

  To ozaj nijaké letmé dotyky? Ozaj! Keby sú v kine a majú pukance. To by šlo. Také to simultánne siahnutie po ďalšom súste a nenápadná vojna prstov, v tej hampuli, v ktorej naháňačku prstov a hru na skrývačku medzi pukancami nikto nevidí, len oni cítia. Akože „akože“ vážne, ale...

  Hýbal sa fakt úsporne, ale zaregistroval, ako očami behá kol dookola a dianie na provizórnom javisku ide totálne mimo nej.

  Skúsil prelomiť bariéru, až keď sa Emma otočila, aby vyčinila debilovi za ňou, čo ju sústavne inzultoval kopancami svojich zasmradených tenisiek.

  Nadávať niekomu šeptom v ruinách, kde si akustika na vás zgustne, je celkom zážitok. Emma si zgustla. Aj akustika si zgustla.

  - Na čo myslíš? - nedalo mu, zašepkal, nakloniac sa k nej, ale oči nechal na javisku, využijúc ruch naokolo.  

  - Na pukance. – priznala dobrovoľne, rovnako šeptom, dokonca s rovnakým postojom, respektíve naklonením sa.

  Hlavy sa im konečne prilepili. Zas len na zlomok sekundy. Keď neprší, aspoň kvapká! Hurá! Jasné, že to malo intenzitu elektrošoku. Obojstranný úraz. Úkaz! Aké romantické! Sú dotknutí! Bože, splnený sen. Dnes už nezaspí....

  „Na pukance?!“ trochu sa narovnal a nahol hlavu doboku. Je fakt mlsnejšia, než si myslí? To fakt myslí len a len na jedlo?! Fakt? Fakticky fakt?! Ešteže to na nej nevidno. Nenápadne si ju s patričným potešením drzo premeral, kým sa zahral na starostlivého.

  - Si hladná? Ešte mám v stane broskyňu. Možno. - váhal, lebo Emma spacifikovala odľuda nad sebou a zamračila sa zas na javisko. Mýlil sa. Na neho, len mu tiež nevenovala ani mrknutie očkom, len zachytila čosi „o stane“. To neznelo antikoncepčne.

  - Broskyňa nie sú pukance. – odmietla povýšenecky.

  No, nie sú a basta! Predstavila si, ako svorne mágajú prezretú broskyňu a sú zadrbaní dužinou a polepení šťavou a...

  Emma zahmkala, akože ju nenormálne vytáčajú a rušia jej kultúrne vyžitie. Pochopili. Nie, nepochopili.

  - Nie je ti chladno?  - opáčil starosvetsky.

  - Dajte si odpich a netrapošte tu. – nahla sa Emma viac dozadu a usmernila jeho túžby po dialógu.

  Niečo mu chcela naznačiť a zákaz párenia sa na verejnosti to momentálne ale nebol.

  - Nevidíte, že rušíte? Nás to fakt s Belle zaujíma, aby ste vedeli. Však, Belle?! – mrmlala a nenápadne mykala bradou smerom ku vchodu do hradného amfiku, zároveň natáčajúc kamošku k dianiu vpredu.

  Neochotne sa napojil na Emmin signál a ešte neochotnejšie sa zodvihol.

  - Nechoďte preč, mne fakt nie je zima. Zostaňte, prosím. – zamiešala sa do rozhovoru s nástupom zúfalstva v hlase, že ho Emma dostatočne otrávila a ide si asi hľadať iné miestečko.

  Sladká. Bol by ju poškrabkal pod bradičkou a pofúkal rodiace sa slzičky v očkách. A jej tvár v jeho dlaniach a pootvorené pery...

  - Chceli ste ísť šťať, nie? – vymenila Emma jeho rozmnožovaciu sústavu za motív tej vylučovacej.

  - Hej, hej. Musím ísť meniť olej. Vrátim sa. – žmurkol a namiesto, aby prešiel rovno k bráne, kde debatovala skupinka ľudí, na ktorú ho upriamila, vyšiel, ako po schodoch, po lavičkách  hore na samý vrch a tam zmizol medzi divákmi.

  - Prečo si ho poslala preč? – obrátila sa na Emmu vyčítavo a hlas mala skoro uplakaný.

  - Ja? – skúsila Emma blafovať, ale radšej zmenila taktiku. - Veď si vravela, že chceš dnes v noci omrknúť to podzemie, nie? Tak som ti vytvorila šancu. Už vidím, ako by si nabrala odvahu... jéj, pán vedúci, mňa to nebaví, ale viem, že tu odkryli nejaké katakomby a to mňa  mrte interesuje, beriem mobil, posvietim si a musím to vidieť. Musím, musím... – šaškovala a susedia začali pštkať, aby nerušila predstavenie.

  Poslala ich kade-tade, tých šťastnejších do opačných pohlavných orgánov, tých menej do nejakej zeleniny.

  - Už nechcem. Je tma. Bojím sa. A s tým magorom nejdem. Vieš, čo mi ponúkol? –

  - Manželstvo?!-  zareagovala mdlo.

  - Šije ti? – urazila sa, odhodlaná nechať si tajomstvo teda pre seba.

  Ani na výpravu do podzemia ju nevezme. A možno by vzala. Ale jednoznačne iba cez deň.

  „Nie je to jedno, ty ťapša? V podzemí bude tma aj vo dne!“

   Aj tak ju Emma štve.

   Tá akoby to vycítila. Ale potrebovala ísť hlavne za ním a vyzistiť, čo vyzistil on...

   - Dlabem ťa, ja idem spať. Akože idem tiež meniť olej, ok? – postavila sa Emma.

  - Sadni si späť na tú malú dokonalú riť a neskúšaj sa ma presviedčať, že naši drahí ochotníci majú na teba močopudné účinky, slečinka! – šmarila ju Cruela späť na miesto a pritlačila oboma pestovanými rukami.

  Zamračenie schytala Belle.

domiceli