RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 54. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

54. kapitola

   Odrážala sa v liatom betóne. Nie jasné kontúry, nič z konkrétnych tvarov, sotva obrys, nejaké tiene. Aj sa tak cítila. Mala chuť vyliať si medzi nohy aspoň ten zvyšok automatovej kávy. Koľkej už dnes?

  Škvrna, len tá pomyselná, jej však vytiahla z depozitu tú jeho skrz celé tričko. Čo je tam dolu také dôležité? Čo si len mohol poraniť...

  Deficit znalostí z biológie ju donútil prijať v duchu trafenú ponuku Belle, aby si konečne dokončila školu. Minimálne sa nad ňou zamyslieť. Poriadne zamyslieť.  Teraz by netápala. Teraz by si bola na istom, že ...všetko je ok, vylíže sa z toho, ako starý vlk. Vlk. Šteňa, bláznivé, potreštené, riskujúce... eliminujúce vek a skúsenosti a za čo? Kvôli čomu?! Komu?! "Belle. Belle. Belle..." Povzdychla skoro hlasom.

  Pošmátrala po vrecku vysoko na bunde a vytiahla ošúchanú kocku. Dala jej ju Belle. Pre neho. Ako dôkaz... lolotala niečo o vrátení. Sa?! Jasné, že sa vráti! Obaja sa ešte teraz večer, no, možno až v noci, po výsluchoch a zápisniciach ešte vrátia. Všetko pôjde v starých koľajách.

   Prevracala medzi prstami obšúchanú kocku a medzi zadkami a predkami zvieratiek hľadala plochu so šteniatkom. Jediným celistvým. Poklad tejto hračky. Bellin poklad. Mohlo by to byť symbolické. Zobrala konečne jej scestný vzťah na milosť? Ich scestný vzťah. Aký len bol smiešny, keď sa chválil tým bozkom... Ako sopliak, čo dostane prvú pusu od vychudnutej, vyvoňanej, neprimerane dobre oháknutej tetky z Austrálie, ktorá netuší, ako neznáša dotyky a prisaje sa mu po prílete na líce o desať sekúnd naviac, ako sa patrí a smie. To bolo niečo!...

  Nechali ju na medziposchodí. Nemala šancu strhávať sa  s každým buchnutím dvier na sále, ako to býva vo filmoch. Iba čakať. Teórie "o celistvosti" radšej už nerozvíjala.

  Ďakovala trochu Bohu, že nechal decká v hrade, kým ho nakladali do sanitky. Hlavne Belle. Už nereagoval na podnety. Na jej hlas. Dohováranie. Brýzganie a výčitky.  S maskou na znetvorenej tvári, v lesklom, smiešnom alobale, ako obrovský zemiak pred vhodením do pahreby, trmácaný sanitármi a službukonajúcimi záchranármi, čo ju odpálkovávali ako dotieravý hmyz, vtiahlo ho do vozidla a zavrelo dvojkrídlovku na svojej červeno-bielej vyhúkanej trúbe. Bude u nich pečený-varený...

  Trvala na tom, že musí s ním. Že musí tam, kde on. Vymyslela si svedectvo, že vie viac a nie náhodou presne, podľa slov Belle, určila miesto, kde nájdu časť tovaru. Našli. Vzali ju na milosť.

  Chodbou odnaproti sa začínali šíriť hlasy. Kolegov z oddelenia vyšikovali z oddelenia. Prekročiac dvere, už nič nevraveli. Prikyvkávali, podávali ruky. Koniec konfrontácie, začína realita. Všetko akosi spomalene.

  Hypnotizovala ich pohľadom. Aj vstala, aby bola na jednej úrovni. Nebola. Oni vedeli už viac.

  - Emma, ste Emma, však?! - overoval si prvý z nich, zaregistrujúc jej záujem.

  Neprikývla len sa pozorne dívala do oboch tvárí, ktorá jej povie viac. Na ktorú sa obrátiť, aby nestrácala čas.

  - Chcem...chcela by som ísť za ním. Musím s ním ešte hovoriť. Viete, tábor a náš prípad...- poznala ich iba letmo.

  Oni, externí, spolupracovali s týmito len okrajovo priamo.

  - Viete, to by sme chceli aj my, ale...-

  - Aké „ale“?! – zamračila sa preventívne na oboch prevaliac na nich celú mieru zodpovednosti.

  „To mu ešte nezašili rozbitú hubu alebo ju zašili priveľmi?! Nestačil leukoplast na to brucho? Je tam toho, trochu škrabancov a modrín. Neboli prvé ani posledné v jeho živote...“ vzdorovalo jej vnútro, kým sa muži ošívali.

  - Vraveli ste, že ste s ním hovorili. Zrejme ako posledná. Potrebujeme vedieť všetky informácie... všetko, čo vám povedal, chápete? – skočil iným smerom druhý z nich a ľutoval, že už nepoužívajú zápisníky, aby sa zamestnal, a nemusel sa jej pozrieť do očí.

  „Nezopakoval im to snáď sám?! Nevysvetlil lepšie?! Prečo to chcú od nej?! Overujú? Neveria mu?“

  Mlčala zrejme pridlho. Zopakoval jej indície svojho záujmu.

  - Hovorili ste s ním posledná. Na jeho výpoveď... nebol čas. Lekár hovoril, že operácia a následne umelý spánok boli nevyhnutné... Boli by sme radi, keby spolupracujete. Stopa ešte nemusela vychladnúť. Nasadíme ľudí...– zámerne vyberal slová.

  Ale z nich jediné ju zaujímalo. „Spánok.“ Tak je všetko OK. Čo tam potom po tom, že nejaký umelý. Je to spánok. "Ty si... ty si sa odvážila myslieť na najhoršie?!" Zhrozila sa sama nad sebou. 

  Radšej rýchlo pokorne zopakovala, čo vedela. Zaujal ich "ten tretí". Ju zatiaľ nie. Vtedy nie. Až teraz. „Známe firmy“ boli už stálym komparzom tohto prípadu. Akoby začarovaného. Vždy pod nosom, vždy na očiach a vždy svojsky nenápadní, nezachytiteľní, akoby mali schopnosť miznúť a objavovať sa medzi dimenziami. Vysmievali sa ich radarom, pascám. Vyviazli z každej, obišli každú a zostávala po nich púšť. Zlomených, zničených, oťapených i tých doživotne zranených, ktorým už nezostáva veľa cesty. Skrz drogové šialenstvo vládli už nielen podsvetiu. Lámali a pálili všetko, čo im prišlo do cesty. Tie mladé nalomené konáriky hore na hrade. Decká s cajchom priestupkov.

  S nádejou pozrela na znovu sa otvárajúce dvere na oddelenie. Stál v nich lekár. Polovica lekára a nenápadne sa dožadoval pozornosti mužov zákona. Jeden z nich ju však drzo zadržal na mieste. Ešte neskončili. Druhý vykročil k lekárovi.  Mramorové tváre pred ňou neveštili nič dobré. Riskla to.

  - Pán doktor, môžem s ním hovoriť? Mám tu niečo pre neho...- drzo sa vymanila z priestoru, kam sa ju pokúsil uzavrieť jeden z kvázi kolegov a mávala nad hlavou kockou.

  Lekár sa strhol. Odsunul policajta a vykročil k nej. Tú kocku poznal. Aj jej prechodnú majiteľku.

  - Ako sa má Belle?! – vážne sa pozrel do tváre prekvapenej ženy.

domiceli