RUMBELLE
Depozit krídiel III.
41.
kapitola
Zdalo sa jej, že slnko sa už tlačí aj do
uší, aj do nosných dierok a vŕta si tam drzo tunely ako budúce teplovzdušné
potrubia, v ktorých sa budú variť jej
úbohé, vyštípané vnútornosti. Darmo tlačila spotené predlaktie na oči, jedovato
zelený kaleidoskop vrstevníc pod viečkami ním nešetrne zatlačenými, sa točil
ako bláznivý. Každý nádych už bolel, toľko bolo všade horúceho, štipľavého navíreného prachu.
- ...toľko premárnených šancí...- obetovala
posledný hlboký nádych bez milosti, pred prosbou pľúc, aby sa ovládala a presunula ruku
na brucho.
Popamäti vysunula uzol na košeli nad pupok a skúsila masáž.
Cesnačka s luntom horúceho chleba ležala
jej tam bez pohnutia a to poslednú lyžicu vstrebala už pred štvrť hodinou.
Emma rozvalená vedľa nej sa podvihla na
lakte. Poobedná pracovná zmena ešte našťastie nezačínala ani omylom. Ušlo sa jej miestečko s kúskom tieňa pod kríkom, ktorý stále
nevyklčovala a trávila obed obdobne ťažko. Jediné, čo ju ako-tak tešilo,
vidiac kamošku s chuťou bagrovať onen cesnakový prízrak, po ktorom sa obávala
si aj odgrgnúť, aby sa opätovne nezrútili západné hradby bolo, že dnes sa už na
sto percent nebude chcieť zňuchávať. Asi s nikým.
- Narážaš na to, že som
ti priniesla porciu tej vampírskej antikoncepcie ja a nemala si možnosť
natrčiť svoj nepoškvrnený panenský ešus jeho vyleštenej žufani?! – zadrela s uspokojením
a pričuchla si k Belle.
Paráda. Antikoncepcia ako vyšitá. Zaprášená,
zablatená, s dychom ako zhorená stará pneumatika. A pozrime sa, prichádza
lakmusový papierik, otestujeme jej účinnosť.
Blížil sa docentík. Nápadne sa nenápadne
snažil obzerať, či ho nikto nevidí, posúval nervózne okuliarky na nose, čo tam po tom,
že boli slnečné a zapatlané. Nad Belle zastal.
Usmiala sa, lebo jej
vytvoril tieň. To ho povzbudilo. Kvokol si a fakt váhal, či si vyberie
niektorý z prstov, ktoré jej krúžili po obnaženom pupku a slušne zaklopká, alebo ju len
osloví.
Emma sa uštipačne zaškerila, vidiac, ako Belle trávi obed za
zažmúrenými očami a ako správna dohadzovačka ukázala na kamoškine pery, našpúliac tie svoje, aby mu bolo jasno, žmurknúc na
rytiera v zrkadlovkách.
Ten záporne pokrútil hlavou. Keby je veriaci,
hádam sa i prežehná. Emma sa sklamane pootočila.
Vyhrala dlaň na pupku. Jemne ju pošúchal
ukazovákom. Čapla mu po ňom ako po dotieravom hmyze. Stálo ho to rovnováhu, z kvoknutia
bol zrazu sed. Tieň zmizol. Belle zažmurkala očami na svoj odraz v jeho okuliarových
sklách.
- Príšerné! – dala sa naprávať si prachový
make-up, prečesávala naslineným prstom obočie, potom zacítila cesnak a znechutene
utrela provizórny štetec kdesi do výstrihu.
Docentík vidiac, že sa stal zrkadlom, zhovievavo podržal pozíciu, kým sa z neho vytlačilo.
- Poď so mnou Belle...prosím. - začervenal sa.
- To už zas musíme ísť makať?! – osopila sa na
nezvanú návštevu.
Chudák záporne odkýval, nečakal, že budú na
neho kričať, trochu ustúpil. Emma jej rovno štuchla do boku.
- Sleduješ to? ...nemá
problém ustúpiť, nechtiac sa ťa dotýka, zrkadlila si sa v jeho škulkách,
červená sa a tento má aj lásku v hlase...- doložila pateticky vážne,
ledva zadržiavajúc úškľabok. – To máš hneď koľko bodov pokope! – spomalene prikyvovala.
- Trapka! ...som ti mala, čo prezradiť. –
zviechavala sa Belle, oprašovala kraťasy a skoro vrazila do chalana, len
aby ho posúrila, nech to má čím prv za sebou.
- Ja len, vravela si, že máš rada
tajomstvá a ja o jednom viem. Teda o dvoch. Chceš ich vidieť? Teda, o tom jednom len počuť...- úchytkom sa obzeral, či nevzbudili
priveľa pozornosti.
Počúvala ho s rukami zarazenými vbok, ale ženská
zvedavosť a preplnený žalúdok si žiadali trochu pohybu. Sen o samoobslužnom odkrývaní mnohovrstevnatosti sveta mu oplieska o hlavu inokedy. Zjavne to chlapec na prvýkrát nepochopil. Je to len ...chlapec!
- Veď ma...- skúsila to s úsmevom číslo
tri, pre tajomných neznámych, z ktorých chceme, aby zostali odtajnení
neznámi.
Prešli za múrik predhradia a zmizli jej
z dohľadu.
Aj jemu zmizli. S dvoma broskyňami v ruke
zostal stáť pri opustenej Emme.
- Ako vidím, nesieš mi darček. – usmiala sa.
Začervenal sa. Jasné, že nebol pre Emmu. Našiel
dve najkrajšie z prídelu k obedu pre brigádnikov a obe jej chcel
venovať. Aj tú svoju. Že je mlsná, skoro až pažravá, vedel už dávno. Ešte z nemocnice.
Pamätal si detaily.
- Len mi nevrav, že si ju prišiel poprosiť o radu,
prípadne chceš vyberať nejakú zábavu podľa nej. - nešli Emme z hlavy Belline predoplodňovacie body.
- Ako vieš? – strhol sa ako prichytený pri
čine.
Emme sa hrôzou zastavil dych. Radšej vstala, aby mu
bola zoči-voči. Čas na masívny protiútok.
- Mala som pocit, že si muž. Teda dospelý
chlap s rebríčkom hodnôt už nastaveným trochu inak, ako majú tamtí...-
mykla rukou na sťažka a spomalene sa prevaľujúce larvy a húsenice
násťročných adolescentov, povykácaných po okolí, ktorým sa po obede už očividne nechcelo ani dýchať. -
To, že sa ona ešte riadi radami blbých časákov a vygúglených blogov z netu,
ešte pristane jej veku, ale nevadí ti, že ty si takto, v tejto polohe, smiešny?!
– na chvíľu sa odmlčala.
Váhala, či zalichotiť. Skúsi to.
- Keby ťa nepoznám osobne
a pomerne dobre za ten čas, čo spolupracujeme na tomto prípade, mohla by
som si oprávnene myslieť, že sa chceš iba zahrať. Zabavkať. Mladé mäsko, lolitka
s telom nedozretej ženy, niečo nové v playliste, navyše zbožne
podriadená, naivná, ...ale toto nie si ty, predsa! Nie, že by mi boli milšie
tie tvoje avantúry so šľapkami z lokálu, ale brala som to, ako geniálne zosynchronizovanie
s našimi rolami. Tebe to, ako chlapovi pristane, ja by som na to nemala žalúdok. – skúsila s materinským dohováraním.
Trel rozochveným palcom jemné chĺpky na
broskyniach, vidiac zas jej bledé líce pod žltkavým tieňom starého slnečníka v átriu
nemocnice, a nechal ju, nech ho ďalej odkrýva, lúpe z pravdy, ako
cibuľu.
- Mlčíš! Kto mlčí, ten svedčí? – nadýchla sa
Emma a prevracala listy v obvineniach, čo mala už od rána pripravené.
- Alebo, ty si myslíš, že ona to myslí s tebou
vážne?! – rypla viac.
Pozrel sa smerom, kde pred chvíľkou odišla.
So seberovným. Nenápadne. Tajne. Bez všetkého. Bez výčitiek. Ako...ako taký
mladý človek...Vedia, že nesmú opúšťať múry vonkajších hradieb a predsa...
Šla.
Asi neveril. Len veľmi, veľmi chcel...
- Úprimnosť za úprimnosť, Emma. – ponúkol jej
jednu z broskýň.
Do druhej zahryzol sám, aby mal počas žuvania dosť času
na výber slov. Rástla mu v ústach.
- Poviem ti...Čakal som, dúfal som, ...že budeš na mojej
strane. Aspoň ty. Keď...keď ma už tak dobre poznáš. – díval sa na tenký prúd
lepkavej šťavy, čo sa mu spustila po obnaženej paži, z prezretého plodu. On bol takým plodom... – Ja som už v tejto branži
pridlho. Pristane, nepristane. Robím si svoju robotu poctivo, ale... Niekedy
mám až strach, že už nehrám svoju rolu, ale ten odporný malý červ, drogový
dílerík z pajzla na periférii som skutočne už ja. Všetko tomu nasvedčuje.
Veď sa len na mňa pozri...a potom... potom sa mi do cesty pripletie...také malé,
nevinné, bezbranné šteňa s naivnou dôverou v očiach a ja, namiesto toho, aby som ho ochránil, namočím ju do toho
svinstva a tlačím hlbšie a hlbšie, ale... keď vidím, tie jej
oči...to, ako sa na mňa díva...- odmlčal sa.
Položila mu dlaň na plece.
- Hej, všimla som si. A videla som aj to
šteňa. Na kocke. Opatruje ho ako relikviu. – neveriacky pokrútila hlavou nad
jeho dojatím. - Ona má ten dar vidieť za škrupinu. Teba síce pozná ako hajzla,
ale verí, že by ťa jej láska zmenila. -
- A čuduješ sa mi, že som tomu uveril aj
ja?! – pokrčilo mu tvár.
- Obaja ste len uverili akejsi fatamorgáne. Ilúzii. Kráska a zviera. Nebuď smiešny, Rob. Spamätaj sa! Ty sa musíš zachrániť
sám! Ju pusti z hlavy. Dobre, zachráň ju, ochráň, dáme na ňu pozor, aby sa
hlbšie nedostala, ale...musíš ju nechať ísť si jej vlastnou cestou. Ona dokončí
strednú, zmaturuje, pôjde na výšku. Niekde tam, medzitým, sa zamiluje do toho pravého a seberovného.
Bim-bam-bom, rozprávke je koniec... Skoro jej ten osud závidím. - stisla mu plece a stala si radšej
pred neho, aby ju nevidel prichádzať zdola zanietene sa zhovárajúcu s docentíkom.
Dokopala ho už pre dnešok dosť.
Pochopil. Prikývol, sklonil hlavu, odhodil nedojedenú broskyňu a vracal
sa ku krompáču s chuťou vyhĺbiť diery tomuto hradu až na kosť.
domiceli
prestávam chápať, čím to je, ale Emma a jej reči...celé je to sympatické :) proste Emma :)
OdpovedaťOdstrániťty vole, ale fakt ho Emma riadne dokopala :D nevadí, ideme ďalej :)
OdpovedaťOdstrániť