Mr. GOLD - Iba každá druhá 1. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

1. kapitola

DNES

I.

      Ešte chvíľu vážne zízal na skrkvaný literárny týždenník. V podstate si to chcel naposledy, lebo najmenej stokrát predtým bolo málo, odobriť a keby ten plátok mal tú schopnosť pritakávať a byť na jeho strane, ochránil by svoje úbohé tenké stránky od jeho nedočkavých prstov práve týmto. Nemal. Musel teda zniesť roztržité, takmer násilné zaobchádzanie a byť rád, že neskončil nadobro dokrčený a rozfranforcovaný ako jeho predchodcovia, v ktorých nenašiel to, čo hľadal. A hľadal pozorne. A čakal denne.

  Urobil ústretový krok. Vystrel sa, potriasol smerom dohora rukou s hodinkami, aby klesli zo zápästia, nech ich môže objaté palcom a ukazovákom vrátiť na pôvodné miesto. Zatiahol rukáv na košeli, na saku, upravil jeho bezchybnú fazónu vpredu. Nahol hlavu dozadu a pošúchal sa po naškrobenom limci kvalitného zvršku.

  Stále si nejako nevedel zvyknúť na krátky zostrih vlasov. Stále mu chýbal ich šuchot po pleciach a nebadané nachádzanie tých vypadnutých, s ktorými sa lúčil pozorne a dlho. Trošku zženštilé maniere. Polodlhé patrili k nemu. Nikdy by sa ich dobrovoľne nevzdal. Nepýtali sa ho...

   Rýchlo natočil noviny a pozorne očami prebehol knižné novinky. Jeden jediný riadok. Štvrtý zvrchu. Štvrtá linajka. Náhoda? Nie. Zakázal si rozpitvávať akékoľvek konšpiračné teórie.

  Zakázal si pousmiať sa. Ani ironicky. Ani nijako. Znovu zopakoval tik s hodinkami. Potom natiahol ruku k stolu. Prsty sa zachveli. Stránka tiež. Opatrne ju skrútil a priam otcovsky nanominoval do vrecka.

  Strčil do kabáta aj ruku, zaštrkotal kľúčmi, drobnými mincami, smietkami, odrobinkami. Kde sa vo vreckách stále berú omrvinky? Nikdy si tam nijaké jedlo nedáva. Nikdy ani nenápadne nekradne cukor z reštiky. A predsa. Medzi bruškami prstov cítil čosi, čo radšej nevyťahoval na svetlo, aj keď ho to iritovalo.

  Dnes je iný deň. Dnes sa nebude rozptyľovať a vyhľadávať konflikty so samým sebou. Nemieni ani komparatívne skladať včera a dnes s víziou prípadného zajtra. Dnes má niečo iné za lubom.

  V duchu si prešiel trasu, ktorú pozorne naplánoval už zavčas rána, hneď, ako vystrelil z postele na neodbytný budík. Kdeže, klamal by sám seba. Aj v noci plánoval. Aj celé dni predtým.

  Je konečne dnes. Zas sa pohľadom vrátil k novinám. Nemusel ich ani vyťahovať. Štvrtá linajka. Poradové číslo, meno autora, názov knihy. Striaslo ho. Nič z toho sa mu nepáčilo a predsa...

  Tentokrát hodinkám venoval tiež zamračený pohľad. Krátko pred deviatou. Práve otvárajú. Skoro všade. Raňajky a káva však musia počkať.

  Pozdravil chodbové zrkadlo prehĺbením vrásky na čele, rovnako obišiel klobúk. Tá krava v obchode klamala. Nepristal mu. Môže vyraziť.

   Mesto sa budilo len neochotne a tomu nasvedčovala aj tempo. Zásobovači spomalene cúvali a ešte spomalenejšie vycúvavali z dvorov prevádzok, čašníci vykúkali a zaliezali do tepla lokálov, ako panáčikovia v domčeku na meranie teploty. Ženská s cirkovou metlou, čo nemilosrdne denno-denne zoškrabávala dažďom prilepené listy o chodník alebo melniace sa vajgle či stopené žuvačky podľa ponuky ročného obdobia,  s vervou tentokrát vírila prach na všetkých a na všetko.

 V minulosti ju zopárkrát vyzval na súboj, keď svojou vychádzkovou palicou zámerne zavadil o jej metlu a potom sa nemo handrkovali o životný priestor  na tomto chodníku. Dnes však ochotne prehral kontumačne, keď ju veľkým oblúkom, dôkladne sa však vyhýbajúc trávniku s natlačenou chodníkovou nádielkou, aby si nezaprášil elegantné topánky, obišiel. Dlabala na neho, ako vždy a znechutene vlastnou podrážkou zošúchavala priveľmi životaschopnú, rozšliapnutú  asi napolitánku zo svojho teritória. Zostal po nej fľak.

  Klopy kabáta sa mu otvárali a zas privierali, ale čím rýchlejšie šiel, tým menej stíhali. Zostali dokorán.

  Pohľadom hľadal starú známu budovu. S dreveným štýlovým výkladom, plnú lesklých obálok kníh, ktoré hrdo stáli za sklom a odmietali sa zhovárať so všetečnými listami obrích stromov, čo ktosi nekonečne dávno povysádzal pozdĺž celej ulice, natruc asfaltu, ktorý sa zbytočne odúval.

  Malé zastrčené kníhkupectvo nelákalo veľmi zákazníkov. Väčšinou bývalo prázdne a vedúci i jeho zamestnanci pramálo činili pre jeho propagáciu. Hrabkalo si na vlastnom, skôr alternatívnej literatúre sa venujúcom piesočku a megalomanský knižný trh plný hodinových bestsellerov ich nezaujímal. Bolo však jediné široko-ďaleko v tomto predmestskom zapadákove, tak ho magistrát podporoval, aby dotácie na kultúru a vzdelanie celkom nevyschli.

   Zachraňovala ho knižnica na vrchnom poschodí a pár zblúdilých duší, ktorým šuchot kníh ešte stále spríjemňoval život. Nájsť zapatrošené okuliare bývalo ľahšie ako vnúčatami načmárané heslo od PC.

  Nebol ani kupujúci, ani člen knižnice. Zastavoval sa tu iba raz za čas. A väčšinou zbytočne. Nebol by to robil, keby ho neodstrihli od internetu a prakticky od všetkých možných technológií. Nemal ani blbý mobil. Mal iba okuliare. Aj tie večne stratené. Doma bývali vždy za mikrovlnkou. Odvykol si pripravovať stravu, nemal mikrovlnku. Nemal okuliare.

  Zastal pred výkladom a mračil sa. Skôr žmúril a hľadal, či to, po čo prišiel, nenájde už vo výklade. Akú bude mať obálku?! Tápal. Aký typ písma? Hádal. Čo za formát... a kvalita? Netrúfal si odhadnúť. Číslica štyri sa mu spájala s modrou, trojka červená, dvojka žltá, jednotka biela. Netušil prečo. Bude sklamaný, ak...?

  Striasol to zo seba a zameral radšej vchodové dvere.

II.

  Staršia žena narovnala bezchybne narovnanú kôpku knižiek na pulte. Pritlačila na ne dlaň a prižmúrila smerom do ulice. Cez obrovský výklad toho veľa nevidela, bol plný kadejakých konštrukcií s knižkami, ale presne vedela, čo ktoré okienko už odkrytého pouličného pexesa skrýva.

  Ideme zľava doprava, odvrchu.

  Dnes je polojasno, bez väčších oblakov.

  Srieň z plechových striech je fuč.

  Manzardy a vrchné podlažia spia. Lebo nevetrajú. Alebo nespia. Už dovetrali.

  Stále neopravili na vlásku visiace „I“ v názve podniku.

  V reštaurácii ešte len utierajú stoly.

  Chodník suchý. Trafikantka zatiaľ nevyliala vodu, čo jej natiekla do prevádzky.

 Čerstvé koláče práve vykladajú tak, aby sa odrážali vo zväčšovacom  zrkadle nad nimi a starý pár okuliarnatých dôchodcov ide z prvých ranných bohoslužieb.

  A...

  Ženou trhlo. Nervózne sa poobzerala okolo seba, posunula okuliare na nose, aj práve narovnané knižky kúsok dopredu. A zas dozadu.

   - Nora! Norika...- stišovala hlas, hoci ju muž vonku, čo mal očividne namierené práve k nim a momentálne bol ešte dobrých sto metrov od obchodíka, nemohol počuť.  - ...zas je tu! Ja na neho nemám nervy. Normálne sa mi od nervozity ...chce... Čo urobíme?! – prekladala nohu cez nohu a snažila sa presvedčiť kolegyňu, aby to vzala za ňu. Márne.

  Splašená žena vykukla a zmizla späť v sklade.

  Brigádnička, čo sa ošívala pod privysokým stojanom, kam mala povykladať nové prírastky sa na chvíľu k nim natočila, ale nevenovali jej pozornosť. Šušotali si akosi rýchlejšie a jedovatejšie ako inokedy. Stíchli na pár sekúnd. Zvonček na dverách práve ohlásil zákazníka. Rozšušotali sa tichšie.

  domiceli

Disclaimer: Picture by Lottie, T. Nadeau... :-)