RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 51. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

51. kapitola

   Na predposlednom šteblíku dvihol hlavu. Obavy stúpali úmerne s jeho klesaním. Hore nad jamou sa ošívala, sťahujúc si krátke gate nižšie za rozstrapkané, krivo odstrihnuté konce, akoby to bola sukňa a on pod ňu z tejto pozície mal šancu vidieť. Automatický reflex.

  Vyzerala smiešne, ako dôležito sa však popri tomto typicky úprimne dievčensky ladenom manévri tvárila. Mať v merku okolie, utajiť ďalší z nepovolených vstupov po podzemia a navyše sa tváriť úplne nezainteresovane a nenápadne k tomu. To bolo to najťažšie, keď ani vizáž, ani povahové vlastnosti nespolupracujú. A na školenie nebol čas.

  - Keby dačo, bež po Emmu, Belle. – snažil sa vysloviť mäkko a upokojujúco, aby nadobudla dojem, že je to len banalita.

  Ale slová boli totálne kontraproduktívne a s tým hlas nemohol nič urobiť. Mal radšej mlčať. Robí v jej spoločnosti jednu chybu za druhou!  Zhoršila to aj jej reakcia, keď v doširoka roztiahnutých očiach našiel niečo ako strach. O neho?! To je...nečakané. Milé. Dojímavé...

  Prirýchlo prikyvovala. A neusmievala sa.

  - Aj tak sme jej to mohli povedať. O nič predsa nejde. Vytiahnem ten mobil z diery a počkáme na zásahovku, čo to tu preverí. – pousmial sa, vrážajúc mozgu facky z každej strany, ako to, že nezabránil tomuto bláznivému nápadu a aj tomu druhému,  vziať ju so sebou po mobil na miesto činu.

  Nanominovala sa sama.

  Jeho obavy, že ju nebude môcť stále strážiť, vyriešila svojsky. Kde mohla, bola mu rovno v pätách. Maslovať rožky? Zvládne. Nalievať čaj. S malými stratami dupľom. Spratať riady. Neochotne, ale šlo to. Vydať náradie. Stačí sa šuntať a je tam celý čas, po posledný krompáč. Zadeľovanie úloh. Obdobná taktika. Na konci radu a času toľko...

  Môže pozerať a ukladať zábery, ktoré dodatočne v noci prikrášli svojou prítomnosťou v obraze na zelenom pozadí, môže počúvať a skladať si iné slová, môže si privoniavať, môže sladko zavadzať, obšmietať sa. Nemal šancu protestovať. Bahnil si v tom a Emma vyzerala, že je zmierená. To mu dávalo nádej, že...

  „Emma je Emma, ty si ty  a Belle je Belle. A tvoj život a jej život sú dve diametrálne odlišné vysielacie stanice. To, že sa vám nejako krížia vlny, je len otázkou času. PIN od nej nepýtaj, aby si sa dostal do siete. Leda tak zamotať sa. To si už zvládol. Bravúrne! Ty nesleduješ prírodopisné seroše, ako sa obeť v prípade prilepenia sa o sieť nemá hýbať? Inak zapadne viac a má po chlebe?!...Počúvaš?!“ Musel počúvnuť. Ide o ňu. A nie ona. On je tá sieť, do ktorej sa zamotáva. Zamotávajú obaja. Emma má v tomto pravdu. Nemôže jej pokafrať život len preto, že mu postpubertálne zahoreli lýtka.

  Ale nemal šancu sa vypariť nenápadne.

  Posľubovala, že postráži, ukáže, nebude zavadzať a bude nablízku, keby náhodou, potreboval pomoc. Až to ho zlomilo. Ale v páse od smiechu. Hrdinsky zvládla jeho výsmech a hoci bez štítu a prilbice, len so žuvačkou trčiacou z bočného vrecka a každou ponožkou inou, ustála krst a bola prijatá do jeho súkromnej SBS.

  Tentokrát si však sám vzal baterku, dokonca za opasok zapichol nôž, trochu ešte ubabraný od slaniny, ktorú ako cenu pre víťaza podával veľkoryso k raňajkám tým, čo nezaspali.

  Nikdy nenosil zbraň. Nemal na ňu nárok. Ani zbrojný pas. Ale teraz sa bál. O seba? O ňu? Nemal dobrý pocit. Chvíľu stál nad latami strážiacimi vchod do podzemia a váhal.

  Poslušne mu stála po boku. Priznala si. Nelákalo ju to. Hnus. Špina. Škrabance. Jediné, čo ju nadchlo...čo ak sa zas pôjdu okúpať do fontány. Nepôjdu. Sľúbila mu, že dnu nepolezie a bude len strážiť.

  Bolo mu jasné, že nejde len o mobil. ...ak by ho našli...a kontakty a vôbec... koľký už v poradí bol tento?! Vyfasuje iný, ale...Niečo ho tam dolu lákalo. Volalo, nedovoľovalo nechať to tak.

  Toto tu nebude len diera v zemi zaujímavá pre pamiatkarov. Táto zaujíma úplne inú skupinku ľudí.  Iste to bude mať nejakú tú strategickú súvislosť s prípadom. Nedalo mu to. Profesijné nutkanie bolo väčšie.

  Priložil si prst na pery a zmizol v tme.

  Sadla si k diere, vytrhla nejakú burinu a skúsila čistiť medzizubné priestory.

  Našiel skrýšu, z ktorej ju vtedy vyťahoval a kde chradol jeho opustený, respektíve do hlbiny nešikovnosťou spustený mobilný aparát. Obišiel ju.  Dal sa aspoň do zbežného skúmania zvyšných chodieb. Nič moc. Viac-menej slepé. Viac. Väčšina ešte v závaloch. Trochu dlhšie sa zamestnal obzeraním si jedinej väčšej miestnosti s veľkým kameňom uprostred. Položil naň dlaň. Akoby ho priťahoval.

  - Vyzerá to ako obetný oltár, však? – zašepkala vedľa neho.

  - Belle! Čo tu zas robíš?! Mala si strážiť hore a... -

  - Nemohla som to tam už vydržať. A nemala som sa kde skryť. Videla som baby, ako si šli vypaľovať zobáky za hradný múr. Videli by ma. A potom do tej diery, kde vám vypadol ten mobil nevleziete sám. Ste veľký... tam sa zmestím iba ja. – vysvetlila pragmaticky vyhodnotiac každý odpor, ktorým by ju chcel vykázať zo svojej prítomnosti. 
  Vopred to mala takto pripravené. Zrejme to zaberá, keď sa ďalej nepaprčí.

  Mlčal. Radšej si na ňu posvietil. Mal pravdu. Toto boli zatiaľ len slová. Prekrížil ruky na hrudi tak, aby ostré biele svetlo stále dopadalo rovno do stredu jej peknej tváričky.

  - Ste poliš! Máte také maniere. – uhýbala sa, ale svetlo ju nemilosrdne prenasledovalo. - Cítim sa ako na výsluchu. Dobre, vymyslela som si to. Jednoducho chcem byť s vami, sama a porozprávať sa. Dlžíte mi to. Za...za tie všetky zatajovačky a klamstvá. – vzdorovito špúlila pery.

  Oprel sa o balvan, ale zapotácalo ho. Pod nohami sa mu prebortila tenká vrstva kartónu. Pod ňou kopa igelitov. Vhupla mu tam jedna z tenisiek.

  - Bordel. - zamrmlal a kopol do jedného z nich, len čo ho na nohe povytiahol z podlahy vyššie.

  Mal pravdu. Vrece poddalo a čiastočne sa vysypalo. Len namiesto stavebnej sute, navážanej sem desaťročia počas výstavby rodinných chalúpok po okolí, toto nebol prach a rozmeľnené tehly. Zohol sa a bral nájdené medzi prsty.

  - Našli sme poklad, srdiečko. Hotový majland. Bež po Emmu, ale nevoď ju sem. Tu to môže každú chvíľu rachnúť. Po toto sa iste vrátia galupom. Nech volá. Ona už bude vedieť. Bež! – doslova ju odháňal, tušiac, že tu môžu byť každú chvíľu a nemilo ich prekvapiť.

  - Nejdem. Iba s vami. Nenechám vás tu ak...ak je to naozaj nebezpečné. A...a navyše sama sa bojím. – zaklamala.

  Zakvačil sa jej do ramena a doslova ju tlačil von. Nervy mu pracovali na plné obrátky. Tu môže ísť o každú minútu. Čuduje sa, že tu ešte nie sú. Toto bola očividne len provizórna skrýša. Tu to nenechajú dlho...

  Trhol ňou a vracali sa späť. Zhrabol druhou rukou kontraband, ale prvú nepovolil.

  - Bolí to. – zaškemrala o romantiku.

  Nebol schopný povoliť zovretie. Dokonca potlačil ráznejšie, nestarajúc sa, či zakopáva a oškiera sa o steny. Pochopila. Asi je to vážne.

  Bolo to vážne. Hlavnou chodbou sa blížili ľudia. Nestratil duchaprítomnosť.

  - Do nory. Rýchlo! -  precedil ticho.

  Strčil do nej a zatlačil ju vrecom s nákladom, že nestačila ani zaprotestovať, ani sa pohodlnejšie uložiť v diere, ktorú už v živote nechcela vidieť. Veď ju ani nevidí.

  Nad hlavou jej prešli ľudia. Dvaja, možno traja. Podľa množstva do vlasov  zosypanej hliny sa to nedalo rozoznať. Nepohodlie bolo značné, ale čo ak mal pravdu... Čo ak jej hrozí niečo...? Ale...tým pádom aj jemu! Kde sa skryl on?! Stihol to?! Pritiahla si náklad malých nenápadných škatuliek chránených  v niekoľkých vrstvách igelitov, akoby to bolo jeho telo. Už tušila, čo zviera. Už mala tú česť.

domiceli

 

disclaimer...picture by Lottie