RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 46. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

46. kapitola

      Ľudia sa trúsili. Všetkými smermi. Privandrovalci späť smerom k civilizácii, iní len dolu do dediny, či kade-tade po príjazdovej ceste, kde ponechávali svoje motorové presúvadlá v naivnej viere, že teraz sa im podarí bezpečne vycúvať z lesa. 

  „Domáci“, čo na pár týždňov osídlili hrad, popamäti, možno po ňuchu hľadali stany. Baterky kmitali a skrz stanovú látku presvecovali tieňové divadlá pokračujúce ďalším, na dnes už posledným dejstvom.

  Dvihla ramená a sklamane ich spustila. Ich stan zostával temný. 

  Stopol pár po vonku sa ešte motkajúcich a zisťoval, či ju nevideli. Rovnaké gestá ako pred chvíľkou Emma. S každým ďalším mu bolo horšie. Zmerčil „docentíka.“ Cruela si ho práve podávala, dolapiac ho vracať sa nesprávnym smerom. Divadlo sa hralo hore, on ide zdola. Zaprášený, doškriabaný. A ľaľa, monokel pod okom.

  - Ak som správne pochopila a ja vždy chápem v týchto intenciách, tak ty si mal zabezpečiť, aby nedochádzalo ku konfliktom. Z môjho pohľadu to znamená asi toľko, že nám pomôžeš nielen chrániť tieto vaše ruiny, ale aj tie rozbesnené decká. Ako praktikant v tábore! Robíš to prvýkrát?! Vraveli, že máš skúsenosti...A ty...?! Len sa pozri, ako vyzerá vysokoškolák, budúca inteligencia národa...- zhrozene rozkladala.

  - Dovolíš, drahá. Dievčatá potrebujú radu... mamy, žiadali si teba. Tuto si poradím ja. - odšikoval ju k stanovému táboru a drsne zaboril ruku do pleca chalana, čo na neho nevraživo zazeral a, dokonca,  mal pocit, že chce cúvať.

  Chvíľu na seba iba pozerali a každý akoby čakal, že ten druhý prehovorí ako prvý. 

  - Mal som tu ...pár známych. Bol som ich len vykopnúť...- skúsil mladík, aby nadviazal na Crueline otázky.

   - Tak prečo sa mi zdá, že dokopali skôr oni teba?! – zarypol do živého, prižmúriac oči sa priblížil  k jeho tvári skoro na dotyk nosa, a s úľubou si škodoradostne obzeral očividne ešte čerstvú ranu pod okom.

   - Vy ste akože v živote nespadli?! Tma je tu jak v rohu, zakopol som o konár. Je tam toho...- ošíval sa, vysvetľujúc  neveľmi vierohodne.

  Prečo mu ako prvé prišlo na um, hororové predstavenie - že sa tento tu kdesi váľal práve s ňou?  To by vysvetľovalo aj to nutkanie podať si ho rovno pravačkou. Zišlo by sa mu pár výchovných, vzduchom chladených. Tá jedna, čo už má zapísanú v ksichte, asi nestačila.  Priložil mu zatnutú päsť k oku. Pasovala by. Cukol sa.

  - Toto tu vyzerá skôr na parádne sadnúcu ranu, než náhodu nejakého toho polena či kameňa túžiaceho po užšom kontakte. Nemýlim sa?! –

  - To je moja vec! -

  -  Nie, nie!  Ja sa nemýlim! To ty sa teraz sakramentsky mýliš, môj zlatý! To nie je len tvoja vec! Ak ja zistím, že to máš od nej... a že si jej nejako ublížil, tak tých náhod stretneš cestou dolu týmto kopcom viac! - precieďal jedovato medzi zuby, neuvedomujúc si  rozsah slov a ich dopad.

  Hlavou mu behali ďalšie obdobne hororové scenáre pokusu o zblíženie sa, vyúsťujúce do pokusu o znásilnenie. Nutná obrana. Fyzické napadnutie. Atak. Boj. Nevyrovnanosť síl...chúďa dievča! 
  Zmätok v myšlienkach mu prerušila Emma. 

  - Všetci sú už zalezení, ale jej niet. – nerozpakovala sa vychrstnúť vetu v predstave, že práve tento tu by mohol niečo bližšie vedieť. 

  S nevôľou pozrela na muža nebezpečne sršiaceho hromy-blesky na chalana pred sebou. Ten monokel sa jej nepozdával. Hádam mu len jednu neuvalil?! Dobre potom, že je tu. Vyhodia ich odtiaľto skôr, ako skončia prípad. Robert začína byť na tom zle. Horšie, ako si pôvodne myslela. Toto už nie je len prepracovanosť. Toto je...sakramentská prepracovanosť! 

  - Nepočul si? Pýta sa ťa, kde je Belle?! – preformuloval vetu Emmy do zrozumiteľnejšej podoby.

  Mladík vzdorovito prekrútil očami a tváril sa, že ho začínajú obťažovať svojimi trápnymi otázkami. V hlave mu však bežali vyhrážky tých ľudí. "Zahladiť stopy. Dať to na poriadok. Vybaviť to. Promtne. Jeho vina. Vyriešiť to. Posral to. Posledná šanca na nápravu..."

  - Kde je Belle?! – zopakoval hlasnejšie, kladúc dôraz na každé slovo. Na každú slabiku. Každé písmeno. 

  - Prečo sa to pýtate práve mňa?! – skúsil protiútok. 
  Emma si radšej stala pred neho. Aby bránila tohto nesympatického drzého spratka pred jeho už-už štartujúcou päsťou, hoci by mu ho s radosťou pridržala.

  - Bol si posledný, s ktorým som ju videla sa zhovárať. Ešte hore v amfiku, pri bráne. - pridala sa stroho k výsluchu.

  -  ...a zmizol si pár minút po tom, čo odišla ona. – doplnil info Robert. 
  Mladý sa poošíval.

  - Dobre, šiel som za ňou, ale odpálkovala ma a potom ...potom... potom som ju videl s nejakými maníkmi z dediny...asi. Asi s nimi aj odišla dolu do dediny! Najskôr. Tieto baby tu neudržíte romantikou a dejinami. Nevedia, čo chcú! Nemajú ani tucha, čo je pre nich to najlepšie... Sú to ešte sprosté decká a chcú sa predvádzať a dokazovať si, čo všetko smú a môžu a ...aké sú frajerky... a koľko ich zbalia...- mrmlal sarkasticky a nervózne si posúval fiktívne okuliare na nose. Dnes ich nemal, ale tik zostal.

  - ...že to vravíš práve ty! A kto sa predvádzal tajomstvami? A ťahal ju dnes na obed za múry? – zasekla jeho afektovaný prehovor Emma.

  Zmĺkol. Toto práve nepotrebuje. Do podzemia nesmú. Má tam ešte robotu. Rýchlo, rýchlo...čo ďalej?! Zahovoriť.

  - Ok, možno budem za hajzla, ale šla do dediny s nejakým... Skrátka s chalanom! Prosila ma, aby som ju kryl, že sa nad ránom iste vráti. Tak a je to vonku. Viac neviem. A pokojne ma bonznite, že som neudržal ďalšie tajomstvo! – vytrhol si rameno spod jeho drsne, už v kŕči, zaseknutej ruky a dlhými krokmi odchádzal. Ani sa za ním neotočili.

  - Ty mu veríš?! – spýtala sa po chvíli.

  - Ani slovo. - vyrieklo skôr jeho srdce, ako zdravý rozum...pri rozume.

  - Ahá, takže stále dúfaš, že „ona“ je niekto úplne iný. Neskúsiš si predstaviť, že tento tu môže mať aj pravdu? Keď nie on, tak niekto iný, hlavne, že dýcha a má...- prekrížila ruky na prsiach Emma.

  - Hovoríš z vlastnej skúsenosti, drahá?! – znechutene sa odtiahol.

  Sotila mu do ramena. To nemusel.

  Obaja vedeli, že nemá cenu zliezať kopec a sondovať po dedine. Kde asi?! U koho?! Podľa akého kľúča?! Toho Emminho?! Musia zostať. Musia počkať. Spánok sa na dnes odkladá.

  - Ja počkám v stane. Ak by prišla, dám ti vedieť... ak chceš. Jasné, že chceš. - navrhla, aj si sama odpovedala. - Ty si posvieť na neho. „Docentíka“ premúdrelého. Asi tiež nebude dnes dobre spať. Mám taký zvláštny pocit. Ako si vravel, tento bude mať za ušami... – dorozdeľovala úlohy a pohla sa k stanu.

  Ktovie, možno tam už Belle medzitým je a dávno sladko spí a sníva svoje trápne sladkasté sny o princoch. O princovi. So strniskom a kolmými vráskami na čele.

  Obzrela sa. Stál tam a vyzeral ešte horšie ako strašne. Chápala ho. Bezmocnosť a neistota sú veľmi zlá spoločnosť. Zvlášť v noci.

  Precitla. Strhla sa. Počula, ako sa okolo sype zem. Asi zavadila niektorou z končatín. Zabudla, keď prispala, kde je.

  Kde je?!

  Do nosa jej vtiahla vlhkosť a puch hniloby zmiešanej s chladom zle vetranej diery. Ako ich to nazývali? Líščie diery? Nory? Malé úzke, sotva priechodné podzemné úkryty. Niečo s Turkami, či čo. Zrejme v jednom z takých po bezhlavom úniku z miesta, kde ju prekvapili, nechtiac skončila.

  Akoby ju to vcuclo. Vtiahlo kdesi do boku, keď po tme zbrklo a rýchlo, bezhlavo šmátrala, aby im zmizla. Zmizla.

  Ale, čo teraz?! Kde to vlastne je? Prečo ju nehľadali? Prečo ju nehľadajú?

  - Haló...haló!...je tu niekto? ...ja som tu...som tu...- skúsila sa ozvať.

  Jej hlas znel smiešne. Duto, slabo. Hlina neodrážala zvuky tak dobre, ako by to asi robili šutre a kamene. Navyše, nie je v skalnom dóme, v nejakej tej jaskyni, ale v akejsi malej zosmradnutej mokrej jame.

  Došľaka!...Pochovaná za živa?!

   Nájdu ju tu takto. Ako skrčenca a vystavia v múzeu ako ukážku pochovávania v praveku. Vedľa nej dajú hrdzavú konzervu, rozbitú fľašu a mikroténový sáčik, ako zdroje informácií z obdobia, z ktorého pravdepodobne mŕtvola pochádzala....

 Striasla sa. Strachom. Zimou. Hnevom. Konečne nastupuje aj hnev!

  „Ty krava sprostá! Bolo ti toto treba?! Kvôli nejakému chlapovi?!“... koniec hnevu. Nastupuje zas ľútosť. Smútok. Odovzdanie...

  - Haló...ja som tu. Nemôžeš ma, prosím ťa, prosím...nájsť?!...-  zašepkala, položiac si líce na koleno.

  Nič moc, taký tvrdý vankúš. Radšej privrela viečka. A predstavila si jeho hruď. Má chlpatú hruď alebo úplne hladkú? Má ju hladkú, lebo si ju holí alebo...

domiceli