RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 47. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

47. kapitola

      Noc zostala priam klišéovito hlboká. Na jednej strane nedočkavo čakal, kým sa nový deň neukáže aspoň v plytčine svitania, ale na strane druhej, ak to malo znamenať hodiny neistoty, bol na rozpakoch. Skúšal sa odosobniť a reálne si predstaviť, kde asi môže byť. Nešlo mu ani jedno, ani druhé. Vzdal to a sústredil sa len na stan, v ktorom zmizol docentík. Strhol sa však pri každom zavŕzganí zipsu, toho suchého, čo pripomínal driapanie úbohej látky, o niečo viac.

  Chvíľu ho ešte pozorovala, chvíľu premýšľala, paradoxne o tom istom, ako on, ale rešpektovala aj noc a dokonca aj slová toho nesympatického debilka. Možno by bolo aj lepšie, keby mal pravdu. Zaspala.

  Dočkal sa. Vo chvíli, keď si chcel ísť vziať bundu a vykročil smerom k unimobunke, v stane, ktorý rozďobával pohľadom, aj keď ho vlastne ani dobre nevidel, sa rozsvietila baterka. A zhasla.

  Nechal, nech sa vyteperí zo stanu a počkal si aj na ním zvolený smer. 

  Za hradby. Je čas zistiť, kam ho nohy vlečú. Pohol sa v jeho stopách.

  Zostal nemilo prekvapený, keď zahol za múr a...Ticho. Nikde nikoho. Nijaký šum, žiadne našľapovanie. Nič. Ten chlap zmizol? Ten chlap zmizol! Bol mu v závese len pár desiatok sekúnd! Ako...?! Kde...?!

  Spomenul si. Podzemie. Ale kde vôbec je?! Skúsil sa započúvať. Skúsil prižmúriť oči, či sa niekde nezablikne. Zopakoval si playlist nadávok, čo mal pre takúto príležitosť automaticky mozgom zaktivovaný a skúsil kráčať pozdĺž múra.

  Mal šťastie.

  Na niekoľko piadí poodsúvané laty, čo na tomto mieste nemali čo hľadať, otvorili mu v takmer nepriestreľnej tme dieru do tmy ešte väčšej. O to radšej uvítal trčiaci trochu rebrík. Nebol čas zapodievať sa rizikom. Našmátral prvý šteblík. Ak šiel sem... čo ak je tu aj ona... Zranená. Uväznená? Zatvorená? Všetko dokopy?! Snažil sa neurýchľovať svoje rozhodnutia, ale nešlo to. Ak potrebuje pomoc...

  Dopadol na dno. Posledné šteblíky chýbali. Váhal, či si neposvietiť aspoň mobilom. Zacítil chlad. Chodba zrejme vedie hlbšie pod zem. Zvažuje sa. Musel ohnúť hlavu, zraziť plecia. Beztak sa stále dotýkal stien, stropu. Zakotvený v dlhej diere z každej strany. Navyše, pod nohami...ktovie čo.

  Zastal. Opäť sa započúval. Zvláštne, ako hučí ticho. Ticho a predsa má hlas... Vnímal to takto. Ale nie... Ale áno! Živý hlas!

  Konečne, hlas. Kdesi vpredu.

  - Hej, hej, dievča, kde si?! ...Belle...ozvi sa ak si ešte tu...Belle! ...Belle. Sprostaňa jedna. Kedykoľvek sa to tu môže zrútiť...ak už sa aj nie...Ty nevieš, s čím sa to zahrávaš! S kým... okamžite vylez! Nemám čas...Môžem ti pomôcť. Keď sa sem vrátia oni, za nič neručím!... – slová sa strácali a zas objavovali, konečne kombinované aj chabým svetlom.

  Nikto však neodpovedal. Nik sa neozval. Mladý kopal do všetkého, do čoho zavadil, občas sa mu stratil aj so svetlom v nejakom výklenku, alebo bočnej chodbe, znovu sa objavil, znovu poosvetľoval steny plné zárezov a koreňov.

  Svetlo sa začínalo približovať. Nespanikáril. Pred okamihom objavil preliačinu v stene. Dúfal, že bude prázdna. Bola. Navyše pomerne dobre zatarasená starým pletivom. Pritajil sa tam. Docentík sa už ani nedíval, čosi zúrivo vyťukával do mobilu, potom zahrešil, uvedomiac si, že nemá signál. Nasmeroval lampu smerom hore. Od východu ho delilo len zopár metrov. 

  Počul praskanie rebríka a ťažké dunivé buchotanie lát. Pochopil. Tá menšia tma odchádzala. Tma noci zmizla. Zostala len táto tu. Potuchnutá, chladná. Zakryl zrejme vchod. A zrejme dôkladne.

  Ešte chvíľu zostal pritajený, kým vydoloval zo zadného vrecka mobil, odhodlaný si tu tiež na všetko posvietiť.

  Kdesi vpredu sa však ozval šramot. Niekto tu teda ešte je...

  Posvietiť? Neposvietiť? Radšej zostal a pritajil sa, prepletúc prsty s pletivom. Spoliehal sa len na ostatné vnemy. Šramot neustával.

  - Au, prečo to musí tak bolieť?...- znela pozvánka, ktorú zachytili  uši. 

  Je to ona! Vnútornosti sa mu stlačili a znova rozvili, akoby niekto do nich práve napumpoval životodarnú miazgu.

  Pohol sa dopredu a namieril smerom, odkiaľ vyšiel hlas, svetlo mobilu.

  Aké prekvapenie, keď chodba pred ním bola úplne prázdna. Až na kopy odpadkov.

   - Belle? – vypadlo z neho ticho.

  Aj to však stačilo, aby sa z rozmedzia hladkej steny a podlahy, medzi odpadkami vynorila hnedá hlava s dobre známou tváričkou. Zababranou síce kadečím, ale bola to ona. Aj by sa bol rozbehol, rozmery chodby, ho však trochu pridŕžali. 

  Z opačnej strany sa vyhrabávala ona. Dnes už druhýkrát. Vidiac, že sa vpredu  zas zaplo nejaké svetlo, bleskurýchle zaliezla späť do skrýše. A boľavo. Nemala najmenšiu chuť sa stretnúť s docentíkom. Podrazák hnusný! Ale podať si ho ešte podá! Nech sa teší!

  Konečne bol pri nej a skúsil jej pomôcť sa vytlačiť z naozaj malej skuliny v stene, respektíve napoly v stene a napoly v podlahe.

  Mobil blikal pevne zakotvený v jeho ruke a paže mali čo robiť, aby sa skoordinovali a nepôsobili kontraproduktívne. Musel si kľaknúť a doslova ju ťahať, ale opatrne, lebo zem sa ťahala s ňou a odpad zas dolu, využívajúc každý voľný kúsok.

  Sama by to asi nedala. Konečne. Skoro ho prevalila, pocítiac, že už nie je stlačená v diere, ale priestor sa pre jej už úplne stŕpnuté končatiny krásne rozrástol. A aj rozkvitol... Najsamlepší puk!

  - Belle! Konečne. Si tu, si živá a zdravá... Vďakabohu! Belle, Belle. - šemotil roztržito, ale jej to znelo priam ukážkovo shakespearovsky. Tak podbalkónovo. Romanticky. Je tu! Našiel ju! A teší sa z toho.

  Ohmatával ju, kontroloval kompletnosť. Triasol sa snáď viac ako ona. 

  Unavená, uťahaná...ale toto je najlepší liek. 

  - Odpadol mi kameň zo srdca....Belle...  Došľaka, to bol mobil! –

  Zotmelo sa. Zvuk padajúceho aparátu bol hrozný. Dopadol dolu, do nory, z ktorej ju práve horko-ťažko vydoloval.

  - Dievča, ty ...ty si prízrak! To sa mi snáď iba sníva! Ty si naozaj magnet na katastrofy všetkého druhu! ...nemáš zdravý rozum! Ani zamak! Ani štipku! – nerozpakoval sa si uľaviť.

  - Tak dík. To prvé vyznanie ale znelo lepšie. – odmrmlala mu. 

  A vytiahla svoj. Len ťažko sa jej podarilo trasúcimi sa rukami zapnúť svetlo. 

  - A bolo svetlo! – boľavo sa usmiala a namierila mu ho rovno do tváre.

  Vzdal to. Sotil do zdravého rozumu, úsudku, reakcií. Dovi, dopo!

  Neodolal. Zovrel ju v objatí. Čosi jej mrmlal do vlasov. 

  Nos ju síce bolel, ako si ho narazila o jeho tvrdú kľúčnu kosť, ale všetko jedno. Našiel ju. Teda. Hľadal ju, našiel ju. Objíma ju. Nerozpakovala sa natiahnuť paže a objatie mu vrátiť. Asi chybná reakcia. "Chyba v systéme. Kontakty odpojené."

   Naozaj sa od nej odlepil, akoby ho osvietilo. Osvietilo. Zas len svetielko jej mobilu, aby si lepšie pozrela, prečo reaguje takto zbrklo a dvojznačne. 

  - Ja...ja... - zrušila ospravedlňovačky. - ...a mám pre vás dokonca aj darček. – našmátrala v bočnom vrecku malú, skrkvanú škatuľku a našpúlila pery, vediac, že keby je toto rande, ako by ho krásne priviedla do rozpakov. 

  Škatuľka prezervatívov. Nedíval sa jej do očí, keď po nej opatrne siahol. Škoda, pokazil jej obraz. 

  - Belle, toto... nie je sranda, srdiečko. Toto... ide o vážnu vec. Mrzí ma to... – habkal, medzi prstami premieľajúc inkriminovanú škatuľku. Vedel, čo v nej nájde.

  - To...teraz hovoríte o primárnej funkcii tohto produktu, alebo...- neodolala flirtovať.

  Až teraz sa jej zadíval do tváre. V matnom svetle bola opäť krehká a zraniteľná navonok, ale podľa rečí, čo s ním viedla, úplne typický predstaviteľ mladej generácie. Všetko u riti! Povzdychol.

  - Belle, myslím to vážne. – hrešil ju len tónom reči.

  Zvážnela. Nie, len zosmutnela. Hlavou jej preblesklo to objatie hore na povrchu, aj to držanie sa za ruky, hore na povrchu. Ale smola. Nebola to ona, ale Emma. Jej kamoška. Teda nijaké rande.

  - Vypadnime odtiaľto. Nepáči sa mi tu. Je to...hnus. Je mi ...asi zima...- skúsila vstať, ale až teraz sa ohlásila ozajstná únava a zakvačila sa do nej vyčerpanosť. A liek v nedohľadne.

  Pochopil. Rozhovoru sa nevyhnú, ale nie tu a teraz. Čo ale teraz?

  Teraz... jej pomohol aspoň vstať. A donútil ju oprieť sa o neho. 

  Naozaj ju musel nútiť?! Naozaj. Odmieta ho?! „A čo si čakal?! Jej ruku a pol kráľovstva k tomu?! Ty, hrdina! Záchranca!...“

domiceli