RUMBELLE
Depozit krídiel
III.
50.
kapitola
Cítila sa taká nejaká vážne zaostalá. Tých niekoľko
desiatok čerstvých, vražedne rozvoniavajúcich rožkov v igelitkách po oboch
bokoch bolo síce jednou z príčin, prečo práve ona uzatvárala ranný
sprievod troch mušketierov na hrad, ale ...
Zaostalá si pripadala hlavne po všetkých tých
info, čo jej, v nie práve skrátenej verzii, natlačili do hlavy. Byť
súčasťou veľkého prípadu nikdy predsa nechcela. Čo sme, kde sme?!...v tejto krajine, v tomto malomeste. V tejto malodedine. To sa nehodí. Alebo hej?! Načo prípad, keď o ňom
nesmie ani ceknúť. Ani foto, ani nič. Nikto sa o tom nikdy nedozvie. Nie
je to strata času?!
„Keby niet prípadu, nebolo by jeho! Nebude
prípad, nebude ani on. Je ti to trochen jasnejšie?!“ konečne sa svedomie
postavilo na jej stranu a nepyskuje jej za bláznivé nápady.
„Sexisticky
podfarbené si zabudla dodať. Na tie stále platí embargo.“
Pozrela pred seba na Emmu. V strede medzi nimi,
ako hromozvod. Vraj iskria ako zoskratované vianočné stromčeky. Ovešaní sú.
„Gule nespomínaj! Varovalo som ťa!“ narovnalo
jej svedomie pohľad na iné pozadie. To sa nepatrí.
Hromozvodka práve urobila ďalší mega dlhý
krok. Bez toho, aby sa vôbec zadýchala.
"To len ty fuňíš ako starý mopslík."
Má fakt
vymakanú figúru. Takto v tielku, spotená, lesklá. Fakt sa ju nepokúšal
dostať?! Na to sa ešte spýta.
„Koho? Jeho či jej?“
Takže on. Otváram kauzu.
Jasné, odpustiť mu nebude až také ťažké, keď
teraz pozná príčiny jeho konania, ale ako mohla byť taká blbá a nevšimnúť si
to?! Zastala. Akoby to cítil, obzrel sa s rozpakmi, či mu Emma jednu
nezavesí, ak sa dodávateľke rožkov ponúkne, on, ako hlavný mliečar, že zvezie
aj jej náklad. Normálne sa bál zariskovať. Venoval jej len úsmev. Vrátila ho
rozmenený na drobné a pohla do kroku. Prečo vlastne nekráča vedľa neho?
Mohli by sa zhovárať. Má toľko otázok.
„Nie, nemáš! Čím menej vieš, tým je to
pre teba bezpečnejšie! Nepočúvala si ich rady?!“
Koniec-koncov byť tou, onou - volavkou ju urážalo. Nevedela,
čo je to vôbec za vtáka, či pekný, či len taký obyčko, to ju iritovalo a potom, čo ak zlyhá, ak im to
celé pokazí?! Toľká zodpovednosť. Opäť zastala.
Počkal si na ňu. Emma však tiež.
- Kopnite do vrtule, vážení! Uťahaná som, nevyspatá, uzimená a ešte musím
byť svedkom, ako si tu vymieňate trápne nadržané kukuče? Vy nemáte Boha pri
sebe? Povedali sme si to jasne. Dohodli sa...- nadhodila si pridelený nákup. -
...že teraz to už dobojujeme. A my dvaja, šéfe, so cťou. Prvé kolo nám
nevyšlo...a ja neznášam prehry! Nikdy, nikdy neprehrávam...- opakovala si.
Poznal jej osud a fandil jej. Asi by sa
mal aj on dopovať takýmto pozitívnym myslením, možno by sa to v reálnom živote
aj prejavilo. Jasno, namiesto polooblačna a tak.
- Budem sa tváriť, že sa nič nestalo. Budem
držať hubu a krok. Budem ohľaduplná k docentíkovi. Budem viac ako
ohľaduplná a budem vám nosiť info. Ak nejaké zachytím. – zopakovala si
poslanie a zhrbila sa pod tiažou igelitiek, pokúšajúc sa okolo neho prejsť
bez toho, aby ho celého celkom nezaslintala svojim pohľadom.
„Budem sa cítiť ako trapka. Budem rozhodená.
Budem nešťastná. Budem na neho len myslieť a budem pannou do konca svojho
sprostého posratého nudného života!“ jedovato zašliapla nejakú úbohú hubu, čo mala tú smolu, že jej vyrástla v ceste. Keď
ona, tak aj tá huba bude držať hubu a krok! A basta!
- Vidíš, učí sa rýchlo. Nie je až taký
beznádejný prípad. – usmiala sa Emma za odchádzajúcou kamoškou.
On sa nesmial. Stále mal výčitky svedomia, že
ju do toho celého zatiahol.
Tlupa darmožráčov ich o náklad oskalpovala
už pár krokov od brány. Napchali rožky do tlám a s improvizovanými baranidlami
vtiahli na nádvorie, kde sa nechajú dobývať ďalšími nájazdníkmi. Zaregistrovali
aj docentíka. Iba zízal. Nemal odvahu sa priblížiť. Belle pozrela na Emmu a potom
žmurkla na chalana. Zbledol. Nevedel to v okamžiku dešifrovať.
- Nehraj sa na hrdinku, srdiečko! – zahriakol
ju prísne. - Prosím. - dodal smutne.
Nežne? Vážne? Bože, tak neodolateľne vášnivo...krásne. Ešte, ešte...
- Drž sa bokom. Nemôžem byť stále s tebou... „Aj keď by
si chcel, však?! A ako veľmi chcel. Prilepiť a držať! “ - ...strážiť
ťa na každom kroku a dávať pozor, aby ti tí hajzli neublížili. Viem, že sa
vrátia. Musíme byť na to pripravení, ale nebudeš sa vystavovať nijakému
nebezpečenstvu, jasné?! Toto je moja rola. A ešte Emmy. My vieme, čo a ako...–
šepkal už tichšie, tváriac sa, že komentuje čosi úplne iné.
Zaliezli s Emmou do stanu. Kým sa tí vonku
dobagrujú k dáveniu, musia sa stihnúť prezliecť, unormálniť a vyzerať
ako všetci ostatní – nenormálne.
- Môžem sa spýtať...- naťahovala sa do
trička, vďačná vaku, že ešte nejaké to použiteľné jej vypľul.
- Nie, nemôžeš! Myslím si, že toho už na dnes
bolo až na mraky! Nič nerob a nič nekaz! Nepotrebujem, aby mi zas fňukal
na ramene, ako... – pozrela na ňu vážne, potom jej pomohla zrolovať tričko na
chrbte, kde sa zaseklo.
Nemala odvahu dokončiť otázku. Skúsi ju preformátovať.
Emma si všimla jej zmĺknutie aj rešpekt. Ten ocenila. Ale aj tak musí...
- Belle, nehnevaj sa,
ale taká ako ty, mu iba zlomí srdce a nechá ho tam v agónii skapínať
uprostred púšte jeho debilného života. Má ho na figu už aj tak a naivná predstava,
že by sa vedel usadiť a žiť rodinným spôsobom, ako obyčajný malomeštiak
kdesi na periférii, je iba planou ilúziou. Ty a on nie ste si súdení. Ste z iných
galaxií a spôsobilo by to iba zbytočný veľký tresk. Obávam sa, že on by na
to doplatil viac. Ty si životaschopná baba, čo si svoj život nemá v úmysle
pokafrať...tak ho, prosím, nechaj. V jeho vlastnom záujme. -
- A to nikdy po tebe
nevyštartoval? – dlabala na Emmine frázy, jedným uchom dnu, druhým von.
Toto ju
zaujímalo. Musí to vedieť. Musí a musí.
- Pasovali by ste k sebe. - podrypla.
- Jasné. Troska k troske. Teraz
si ma urazila, ty potvora bezcitná! – šmarila do nej Emma mokré tričko, ktoré
niesla už od fontány a ešte zopár vecí, čo jej prišli pod ruky.
Neodradilo ju to. Sadla si k nej, oprela
sa o rameno, premotajúc paže okolo neho.
- Mám ťa rada, Emma. Veľmi rada ...a som rada,
že si. Ak by to šlo, urobím pre teba všetko. Si fajn kamoška. A máš rozum... -
-
Aký rozum?! Ušla som zo školy. Preflákala na ulici polku života, padla až na samé dno... Ale fajn. Ty čarovná tetuška. Všetko na svete?! Fajn. Chcem opäť chodiť do školy a dorobiť si maturitu. Potom ísť na
výšku, zbaliť tam pracháča, mať dom, syna a nejakého toho sprostého psa,
namiesto ktorého by v pozore stáli všetky také naivné babenky, ako si ty! –
oprela si o Belle hlavu a rozkolísala ich súsošie.
- Ok,
keď nás pustia z tohto lágru, behnem za Reginou, to je naša riaditeľka na
gympli a spýtam sa, či nemá voľné miesto na škole. K nám vezmú
všetkých. Nie sme výberovka...a môžeš chodiť so mnou do triedy. To by bolo suprové.- odobrila jej nápad, akoby to bola tá
najjednoduchšia vec na svete. Alebo aspoň v tomto stane.
- Ja už
predsa dávno nemám šestnásť ako ty.... – naštrbila jej teóriu.
- A to vie kto? Máš známych polišov,
vybavia ti falošnú občianku. Akurát Ruby bude žiarliť, lebo máš fakt lepšiu
postavu ako ona. Aj riť, aj prsia. Ale to prežiješ...možno. - zaspávala jej na ramene.
Emma sa vážne zamyslela. Ona fakt nie je
úplne naivná a vymletá. Toto dievča má filipa. A aj Roba. Už sa mu nečuduje, že dovolil, aby sa mu nabúrala do systému robiť mu tam nenápadný repozicioning. Už tuší, čo na nej vidí. Toto nie je len chutná tvárička a naivita a dievčenská nerozvážnosť, bezhlavosť vletieť do prúseru a ani to nezbadať a nutkanie chrániť ju. Toto dievča to ani nepotrebuje. Toto dievča má v sebe dar. Vidieť svet krajší. Lepší ...a ponúknuť ten obrázok aj iným. To je to.
Fajn, že sa
ďalej nepýtala, či po nej nešiel. Musela by sa priznať, že nikdy. A to má vraj
dobrú riť. Aj prsia. Pousmiala sa nad Belliným hodnotením. Dobre padlo. Kedy jej
to naposledy povedal nejaký chlap? Nie nejaký, ten jeden jediný...
Úsmev jej
zliezol z tváre.
domiceli
prvýkrát s Emmou nesúhlasím...ona fakt je úplne naivná a vymletá...
OdpovedaťOdstrániťanoooo, prosím si kamošky! :)
OdpovedaťOdstrániť