Rumpelstiltskin
Temný
závoj
9. diel
Ešte sa na chvíľu spätil, keď trhol
dverami a zastanúc si v nich, pridržal jej ich krídlo, aby
vyšla...aby sa ešte raz mohol nadýchnuť jej vône, keď bude prechádzať tesne pri
ňom, aby aspoň letmo sa ho dotkol lem jej sukne...aby mala možnosť pozrieť sa
mu zblízka do očí a vidieť...
Vyšla však s hlavou sklonenou, viečkami
sklopenými. Kúsok za prahom sa smutne usmiala na Bae, zohla sa a zodvihla zo
zeme jednu zo stružliniek, skryjúc si ju v dlani, ako čosi vzácne.
- Prídem ťa pozrieť, ...ak budem môcť. –
povedala namiesto pozdravu a on sa zúfalo pozrel na otca.
Neodvážil sa ho osloviť, ani o nič žiadať,
ale on sám pochopil, že na to čaká. Počkal, kým poodišla ešte pár krokov,
otočil sa chrbtom a stisol synovi rameno.
- Nemali by sme viac klamať. Nie je to správne...Ani jej,
ani...Pozhovárame sa, keď sa vrátim, Bae. Všetko je totiž...inak. – zatiahol čelo
vráskami a pokynul jej, aby šla.
Sledoval ich, až kým sa nestratili na úpätí, v poraste
začínajúceho lesa.
Sledoval dvoch na prvý pohľad priťahujúcich
sa ľudí, ako mlčky kráčajú so sklonenými hlavami, pár metrov od seba, bojujúc
so svojím vnútrom.
Sledoval, ako sa mu rúca sen o rodine,
domove a všetkom, čo s tým len môže súvisieť. Ktovie, čo to vôbec
je...Prečo...?!
Skrytý pred pohľadmi, nenápadne použil kúzlo
a presunul ich rovno pred brány paláca jej otca.
Nestačila sa spamätať a otriasť z prekvapenia,
čo sa deje, keď k nej pristúpil a ...iba sa díval. Ešte chvíľu...aspoň chvíľu...iba nepatrnú, poslednú chvíľu...s meravou, mĺkvou
tvárou, snažiac sa v sebe márne dusiť všetky city.
Zachytila jeho uprený pohľad svojím
vystrašeným, plným nezodpovedaných a možno aj nezodpovedateľných otázok.
- Nebol som k tebe úprimný, Belle. Áno,
voláš sa presne tak...ako sme ťa aj s Bae, akože svojvoľne, nazvali, kým si
si myslela, že si prišla o všetko, vrátane mena. V skutočnosti...od
začiatku viem, kto si, odkiaľ pochádzaš... Poznám tvoj minulý život a ...chcel
som byť súčasťou toho terajšieho a aj budúceho. Veľmi, veľmi som chcel. Silou-mocou. Za každú
cenu. ...teraz viem, že to nebolo takto správne...– sťažka preglgol a snažil
sa rozrušený vydolovať niečo zo záhrenia, kým bude pokračovať.
Vytiahol škatuľku zamotanú pozorne v šatke,
rozbalil ju a otvoril. Zaleskol sa v nej prstienok.
- Je pre teba. Vždy bol a navždy aj
bude. Pre nijakú inú, iba pre teba...- opakoval si, akoby ho čosi zhrýzalo zvnútra
a tie slová držali to ešte aspoň chvíľu od srdca, kým ho to celého
nepohltí.
Nečakal, že sa pousmeje. Zabolelo ho to
dvojnásobne, vidiac jej naivnú sladkú nevedomosť.
Záporne potriasol hlavou, tušiac, že jej úsmev je sebaklamom a ak sa dozvie pravdu...
Povzdychol.
- Keď si ho navlečieš, spomienky na minulosť
sa ti vrátia. Všetky. Do jednej. – pozrel na vysoké múry, prižmúril oči k oknám
jej spálne a zaťal pery. – Budeš vedieť nielen, kto si, ale aj to, kto som
v skutočnosti ja...a budeš ma nenávidieť. Veľmi nenávidieť za to, čo som
ti spravil...za moje pochabé klamstvo, podvod a prekliate tajomstvo ...a možno aj za to, čo som spraviť chcel, zneužijúc tvoje postavenie
a to, že si nič nepamätáš...Možno mi raz odpustíš, možno nie, ale ver mi...
Nechcel som ti ublížiť. Nikdy. Bol som len sebecký, majetnícky a zbabelý ísť
za svojím snom priamo, čestne a rovno....chcel som všetko. Aj to, čo sa
nedá chcieť. Čo je možné len...Odpusť mi to, prosím...ak budeš môcť... – až teraz
sa na ňu pozrel, vytiahol zo škatuľky prstienok a pritiahnuc si jemnú ruku
vo svojej hore, opatrne jej ho navliekol na prstenník.
Kým sa trblietky okolo nej rozplynuli a ona
sa otriasla celá vyjavená, oblečená zas vo svojich drahých šatách, ovešaná
šperkami, ustúpil o pár krokov, naposledy si ju obzrúc a s plachým, roztraseným úsmevom zmizol v dyme skôr, ako...
- Rumpelstiltskin, vráť sa! – zaznelo smerom,
kde sa už len strácal opar farebného, červenkastého dymu.
V tej istej chvíli sa otvorila brána a vojaci
na koňoch sa sotva spamätali, aby ju nezrazili v rýchlosti, s akou prášili
z paláca, lebo pred okamihom sa domov vrátil iba jej kôň a starý pán
sa obával, či niekde nespadla a nezranila sa.
- Našli sme ju, vaša milosť! – spätil jeden z nich
koňa a vracal sa na nádvorie, odkiaľ sa práve rýchlym krokom ponáhľal stratenej kráske v ústrety
jej otec.
- Belle, srdiečko, tak veľmi som sa preľakol. Kde si sa túlala celé hodiny? – oblapil ju okolo ramien a silno pritískal k sebe.
- Hodiny?! – nešlo jej do hlavy, ale pozrúc
sa smerom k miestu, kde pred chvíľkou stál ON, pochopila, že to všetko
bolo len jeho kúzlo.
Naozaj všetko? Všetky tie dni, týždne,
všetko, to, čo práve prežila v ich malom domci a čo jej stále prudko
a silno rezonovalo vnútri srdca a chcelo von, chcelo späť...mal byť
iba sen?! Iba ilúzia?!...aj jeho pohľady? ...jeho dotyky?...jeho letmý úsmev?...
zazúfala si.
Pohliadnuc na svoju ruku, uvidela prstienok. Maličký, ničím zaujímavý šperk, ktorý však v sebe niesol nádej...tú
prekrásnu nádej, že sen sa dá premeniť na skutočnosť, len treba chcieť...A ona
chce. Úprimne. Celým svojím srdcom...
- Odteraz ťa už nikam nepustím! Stráže! –
skríkol jej otec a vydal potrebné príkazy a prísne nariadenia. Krídla
brány sa za ňou zatvorili a sprevádzaná takmer celou posádkou, bola otcom
doslova ťahaná do paláca, ktorý sa mal stať odteraz jej väzením.
Nešťastná sa obzrela dozadu.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára