Rumpelstiltskin
Temný
závoj
13. diel
- Kto to má akože byť?! – zaznelo ako
výbuch v miestnosti, až okenné table zadrnčali a záclony sa
rozvlnili. - ...nejaký ...Rupl...Rampl...Rumpelstiltskin?! ...Ako to, že ma
s tým vôbec otravuješ a nerieši to správca, alebo niekto iný?!...Mám
tu na dvore málo kompetentných darmožráčov?!...A všetko je stále aj tak na mne!
Na mojich úbohých ramenách! Ste čvarga! Chamraď nevďačná, neschopná!...v mojom
veku by som si už mal užívať svojich šedín, keby som vôbec nejaké mal, ale pri
vás mi aj tie vlasy od hrôzy vypadali! ...- ziapal rozhnevaný pán domu, od
bolesti z dny zapretý o opierky kresla, kým úbohý, spotený felčiar
robil, čo mohol, aby mu uľavil, ale odporné čerstvé vnútornosti, čo mu na
bolestivé miesta prikladal, dokázali svojím zápachom a slizkosťou každému
iba ak dvihnúť žalúdok.
- Odpustite, pane...ale je neodbytný
a...dovolím si vám, odpustite mi to na stokrát...lenže chýry, čo o ňom
idú, jeho povesť a...to všetko, čo má na rováši...- habkal nešťastný komorník, snažiac sa takmer nedýchať, aby pána
neurazil svojím zhnusením z liečebných metód tohto šťúpleho ránhojiča, čo
vedel asi jedine tak púšťať žilou, ale odpomôcť od bolesti, prípadne ju nebodaj
utlmiť a jej pôvod vyliečiť, o tom nemal na prvý pohľad ani poňatia.
Lenže nikoho iného nezohnali a jediná,
kto im vždy zachraňoval chrbty pred pánovým hnevom tu zas raz nebola...a nie
pár hodín, ako doteraz, tentokrát je to už niekoľko dní...
Sir Maurice si priložil k nosu vreckovku
s akousi aromatickou silicou, tvár mu sčervenela, oči sa rozslzili, ale
bolesť nohy bola stále v presile.
- Dočerta, so všetkými návštevami! ...Nechcem
nikoho vidieť...- zasŕkal pod novou vlnou bolesti. – Kde je moja Belle?!...Už
sa našla?!...Vrátila sa konečne...?! Iba ona jediná mi dokázala uľaviť! – začal
takmer plačlivo, následne zúrivo skopol úbožiaka, čo sa mu snažil napraviť
posunuté teplé črevá z mačky na nohe a zaprúc sa o opierky,
skúsil vstať.
Márne. Aby sa nerozvzlykal pred
služobníctvom, vyhodil všetkých.
Zatlačil dlane na spánky a prižmúril oči, čo
to len šlo.
Dvere zas vrzli.
- Vypadnite! Všetci! ...som povedal...–
zvrieskol.
- Akoby som vám bol čítal myšlienky, Sir
Maurice...a dovolil som si prísť bez sprievodu. Nemusíte teda nikoho
vyhadzovať. – ozval sa muž stojaci už
uprostred miestnosti s rukami ležérne na prvý pohľad založenými za
chrbtom. Na druhý si musel každý všimnúť, aký je nervózny a ruky má celé
červené a dotlačené od rozrušenia z toho, čo sa práve chystá učiniť. -
....ostatne, mal som v úmysle aj tak s vami hovoriť len medzi štyrmi
očami. – znechutene pozrel na vypúlené, mŕtve, mačacie v lavóri pod
stolom.
- Nechcem byť premúdrelý, ani dotieravý,
ale...Dosť barbarské zvyky....nezdá sa vám?! Liečivé byliny majú v sebe
väčšiu silu. – odstránil radšej svojvoľne nádobu so zvyškami zdochliny, aj to,
čo pomaly schlo na nohe Sira Mauricea.
Po druhom mávnutí sa opuch aj kŕče zmenšili
a po chvíli dokonca načisto zmizli.
Pán domu, pocítiac náhlu, už nečakanú úľavu,
ani nezaregistroval kúzla, až teraz otvoril oči a pozrel neveriacky na
svoju nohu a následne na muža, stojaceho teraz už nad ním.
- Rumpelstiltskin. – uklonil sa ten
a zároveň poopravil predstavovanie. – Dovoľte mi, aby som sa predstavil.
Som Rumpelstiltskin a som poctený tým, že ste ma ráčili prijať a ste
ochotný vypočuť si moju žiadosť...- zaklamal, ale dlhšie čakať pred bránou
paláca už nemal v úmysle, a tak sa drzo votrel dnu sám.
- Kto vás ...bodaj ho parom páral, ...sem
vpustil! To si odskáču!... – zreval nezdvorilo pán domu, sediac len v spodnej
košeli pod županom, ktorý si trochu pritiahol k telu.
- S Paromom mám dobré vzťahy, ale to, že
pára smrteľníkov sú sprosté ohováračky. On jednoducho svoj hrom, prípadne blesk
využije zásadne na usmrtenie. A je to dosť rýchle a myslím si, že
takmer bezbolestné...Dúfam, že aj moja metóda liečenia vašej dny zabrala a uľavilo
sa vám...- skúsil takmer líškavo, hoci sa mu táto, inak bežne používaná metóda
rozhovoru, dnes vôbec nehodila.
- Si felčiar?! Ránhojič? Alchymista?
...Podvodník?!...- šúchal si Sir Maurice svoju odhalenú, uzdravenú nohu a neveriacky
si muža pred sebou obzeral.
- Rumpelstiltskin. – zopakoval vážne
sklamaný, že mu jeho meno a skutky stále nič nevravia.
Sir Maurice vstal, prešiel pár krokov,
zamyslel sa, takmer sa pousmial a následne si zas sadol. Spokojný.
- Nech si kto si, mňa to v podstate ani nezaujíma.
Spomohol si mi od bolesti, vrav, čo za to žiadaš. – oprel sa o lakeť,
zívol a znudene čakal.
- Pol kráľovstva a ruku princeznej k tomu!
– vyprskol jedovato, že mu návšteva vôbec nevychádza tak, ako si vopred celé
dni pripravoval.
Spoločník neodpovedal, zatiaľ sa zhovievavo
škľabil, mykajúc nohou, rád, že to zas ide a nebolí, nebolí...nebolí!
Nadýchol sa, pozrel kdesi von do okna, hrdo
sa vypol a po chvíli spustil.
- Prišiel som vás požiadať o ruku vašej
dcéry Belle. ..- pohliadol mu rovno do očí, ale perami mu cukalo a nervozitu,
čo mu otriasala telom, bolo takmer vidno.
Pán domu vyfúkol násilím nazbieraný vzduch z pľúc.
Trpezlivosť ho práve prešla.
- Tak a dosť! ... prestaňme so
žartovaním. Som ochotný ti zaplatiť, povedzme...tri...päť zlatých, rovno na
ruku. A správcovi zadaj svoje bydlisko, keby sme ťa náhodou potrebovali,
aby sme ťa našli! Zdá sa mi, dokonca, že nie si z nášho kraja a...-
prižmúril oči, - ...zrejme tu budeš prisťahovalec a ktovie, ktorí z priateľov
šľachticov, ktorým si zdrhol z poddanstva ťa práve teraz
postráda...takže...pomohol si, všetka časť, som ochotný prižmúriť oči, môžeš si
na mojom panstve založiť živnosť a teraz vypadni! – ukázal na dvere a sám
sa poberal k druhým.
Zovrela v ňom zlosť.
Premiestnil sa pred neho a zatarasil mu
cestu. Mal čo robiť, aby budúceho nádejného svokra nezovrel rovno pod krkom.
Ten zhnusene cúvol a tvár sa mu tiež
zastrela jedom.
- Zopakujem vám svoju žiadosť, len z úcty
a lásky k nej, mojej Belle. Ľúbim ju, a preto som vás slušne
prišiel požiadať o jej ruku! – nahol sa k nemu, takmer sa už dotýkali
nosmi.
Pod krkom ho zdrapil Sir Maurice.
- Tvoja drzosť už presahuje všetky medze, ty
odporný ničotný červ! Kto si, že sa odvažuješ vôbec vysloviť jej meno?! –
prskal mu do tváre.
- Rumpelstiltskin...- zopakoval tentokrát
vyzývavejšie a rázne, vyprostiac sa obratne zo zovretia.
- Stráže! – dostalo sa mu odpovede.
Rozrehotal sa, ale nechcel ublížiť Bellinmu
otcovi, tak sa radšej zhovievavo dobrovoľne a potichu vyparil.
Zostal po ňom iba dym a hrôza v očiach
pána domu aj privolaných stráží, čo len šepkali meno, ktoré mu bolo dnes
toľkokrát spomenuté a on...
domiceli
takýto scenár žiadosti o ruku si asi nepredstavoval...najlepšie bude asi spraviť to po Rumplovsky :) príde, oznámi že ju berie a ide preč ;)
OdpovedaťOdstrániť