Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 12. diel PO OKRAJ...

Rumpelstiltskin

Temný závoj

12. diel

    Noc zostala mladá, kým sa vrátil.

  - Neuveríš, ale on si spokojne spí hore na sene... Nemal som to srdce ho budiť. V každom prípade sa vrátil domov...ostatné...mu zajtra...vysvetlím. Vysvetlíme. – rozprával monotónne, akoby šlo o banálny, i keď dôverný, každodenný rozhovor dvoch ľudí, čo si svorne spolunažívajú prinajlepšom celé roky, ak nie viac. Len pri poslednom slove, striasajúc práve zo seba kabát sa usmial a telom mu prešla príjemná triaška z nádychu tajomnosti práve použitého množného čísla.

  Niečo nové v jeho živote. V ich živote. Aj sa bál na to čo i len pomyslieť... "Spoločnom..."

  Až teraz pozrel do útrob izby, lebo sa mu zazdala pritichá. Možno čakal, že sa mu rozbehne v ústrety, možno, že ho prekvapí spoza dvier, možno...inak.

  V prvom momente ju nikde nezbadal. Z kuchyne sa neozývala. Pre Bae ešte zvečera pripravená, rozostlaná posteľ, zívala tiež bielou prázdnotou, zhora z poschodia, ani od krbu – nijaký šum.

  Až následne mu oči padli na dve šálky vzájomne sa dotýkajúce uškami a za nimi schúlené spiace klbko prikryté hnedými vlnami jej vlasov.
  Pôsobila útlo a krehko, znavená všetkými tými dojmami posledných dní i prebdených nocí, len sny jej možno práve teraz pomáhali riešiť nastolené dilemy...

  Naklonil sa k nej a opatrne sa snažil jej telo jemne zodvihnúť, s úmyslom preniesť ju na lôžko, aby mala pohodlie. On sa vráti k Bae.

  - Nie, nie, nezaspala som... Čakám vás oboch... – zašepkala z polospánku, pomrviac sa ako rozospaté mača, pohodlne sa mu uložila na plece, ovinúc si len ruku okolo jeho krku.

  Nie, nezaspala, nechcela už spať. Nechcela stratiť už ani okamih.

  Prekvapený vnímal, ako jej prsty nenápadne, ticho pokračujú smerom  hore, predierajúc sa vláčne vlasmi, spúšťajú sa mu dolu sánkou až k brade a jej dúhové oči dívajú sa zospodu na neho priamo, bez zábran, otvorene a úprimne...s láskou.
  Všetky hranice aj s ich stĺpmi, brániacimi im doteraz vstúpiť na územie toho druhého razom zmizli, rozpili sa im v pohľadoch, zostala len nedozierna hladká hladina nového obzoru, novej neznámej krajiny. Krajiny, ktorá bude patriť im dvom...Iba im dvom.

  Skĺzavala mu pomaličky z náručia, sotva ju ešte zachytil, ale už nezaváhal pritiahnuť si ju späť, tesne k sebe. Ruky mu splynuli s jej útlym pásom a vnútornou horúčkou prehriata tvár, sálajúca a priťahujúca ho svojím teplom bola tak blízko...tak blízko.

  Privrela viečka a pootvorila pery v očakávaní.

  Prebudil sa v ňom predátor. Pousmial sa. Cítil v sebe silu a nadvládie dravca, vyžívajúc sa v započatej hre s vopred odsúdenou korisťou. Hre na skrývačku. Hre na čas. 

  Nechal ju čakať. Sledoval jej hruď, dvíhajúcu sa a klesajúcu v pomalom rytme očakávania, sledoval pot, čo sa jej zaperlil pri korienkoch vlasov, jemnú červeň, farbiacu jej líca, ale zostal bez náznaku pohybu. Iba v strehu.

  Ešte chvíľu...ešte chvíľu...ešte malý okamih, než konečne pocítila nie na perách, ale kdesi na líci dotyk jeho zvlnených vlasov a špičku nosa, obkresľujúcu jej okraje ucha, kým zmizne kdesi za ušným lalôčikom, kde ju konečne nahradia jeho ústa...

  Aké ľahké je tlakom vysúkať zapravenú blúzku a jedinou vlnou cez hlavu sa jej zbaviť a následne sklamane zistiť, že je pod ňou odporný, nepriepustný korzet.

  Zachytila jeho rozpaky a vrátila mu to aj s úrokmi.

  - Keď si sa ho nedávno učil zaväzovať, nebol si veľmi nežný...- otočila sa mu spomalene chrbtom a dovysoka ešte pomalšie dvihla korunu vlasov.

  Napriek jej hrdým slovám cítil, ako sa predsa len celá trasie, ako bojuje s cudnosťou a hanblivosťou a hľa...stojí tu takmer odhalená, takmer pripravená, takmer...jeho.

  To mu zatemňovalo myseľ, úsudok aj akékoľvek sebaovládanie.

  - A dovolím si nebyť ani teraz!...- zatiahol s dávkou sebevlastného sarkazmu a využil príležitosť nečakane a rýchlo, drsne a náruživo, zmocniť sa jej šije, kým jednoducho, kúzlom neodstráni hlúpe háčiky a metre posťahovanej ozdobnej šnúrky, zošriabavajúc všetko z nej ako zbytočnú škrupinu, skrývajúc svoje druhotné úmysly do privášnivých bozkov, nerozpakujúc sa použiť silu takmer po okraj znesiteľnosti.

  Zasypali ho jej vlasy a tlmený povzdych, v ktorom sa miešala bolesť so strachom, ako odpoveď.

  S rukami prekríženými cez hruď, stále zovretá jeho dlaňami v páse, dívala sa na neho zboku trochu pokorená, premožená, bezmocná a bezbranná.

 Pochopil. Nemá pred sebou skúsenú ženu, ktorá pozná zákutia opojnej vášne a nebojí sa skočiť priamo do jej prúdu.

  Tu pred ním, s dievčensky nevinným obranným postojom, s telom prehnutým, čo najviac to ide od neho,  ostýchavá, zahanbená, s pocitom poníženia stojí predsa jeho životná láska. Posledná jeho života, ale prvá na piedestáli tých ostatných, dávno zabudnutých.

 Spamätal sa...

  Povolil zovretie, ustúpil o krok, pokorne sklonil hlavu a po chvíli natiahol k nej dlaň.

  Vrátil jej slobodnú vôľu, hoci túžba zmocniť sa jej dorážala mu do mozgu divo a zúrivo stále ďalej... Dal jej späť čas, aj keď každá chvíľka, čo ju nezviera v náručí, privádzala ho už do šialenstva... Počkal, kým sa sama rozhodne, riskujúc, že jeho sny opäť raz a možno nikdy nedosiahnu naplnenia...

   ...kým si usporiada svoje rozhodené vnútro.

  On jej rád pomôže.  „Dovoľ mi to, kráska, prosím.“ Pohľadom, úsmevom, dotykom. Už len jemným, sľubuje, len nežným, prisahá, len letmým dotykom s desiatkami jeho nasledovníkov uvedú ju do tajomnej siene... lásky. Cez chodby vzájomnej spolupatričnosti, až po arkier, v ktorom prebýva to najčistejšie súznenie dvoch tiel a duší...

...ale len ak sama bude chcieť.

  - Prosím...- zašepkal tlmene a znelo to ako ospravedlnenie za všetky predošlé skutky a zároveň výzva, aby dostal šancu...šancu ukázať jej, ako veľmi ju miluje.

  Videl, ako jej ruky vzdávajú sa obranného prekríženia, ako sa jej tvár, ešte trochu zahanbene kloní na jednu stranu, ale aj ako sa jej prsty rozochveli, priťahované jeho stále ponúkanou dlaňou a pomaly, pomaličky prerážali vzduch hore, smerom k nej, dotknúc sa iba bruškami, iba prvými článkami prstov, iba dlaňami, zápästiami, pažami...

  Iba schúlená v jeho náručí, síce nahá s citmi odokrytými viac ako jej telo, cítila sa skrytá pred všetkou  chladnou nepriazňou sveta. Chránená jeho láskou. 

  Po ničom inom aj tak netúži.

  Hrnčeky zahrmotali a Bae zašomral čosi popod nos, lebo sa mu nepodarilo naliať mlieka do oboch rovnomerne. Jeden prelial, navyše vyprsklo aj bokom a biele obláčiky teraz vpíjali do dreva, ledva stihol nadvihnúť krajce chleba s medom, aby nevsiakli tekutinu a neznehodnotili jeho prekvapenie pre nich dvoch.

  - Psśśt...- priložil si prst na pery a odložil nepoddajný veľký džbán do stredu stola, vidiac, ako sa otcova tvár trochu nadvihla spoza spokojne stále spiacej kráskinej, s potuteľným úsmevom na perách, s jeho rukou pod hlavou, obkrúženou jej dlaňami, aby aj v spánku mala istotu, že je stále pri nej...

  Bae sa šťastne  usmial, posunkami pyšne ukázal na raňajky, ktoré sám pripravil, zakýval otcovi a vybehol von.

   Izba stíchla, preplnená dôverou a láskou až po krovy strechy.

  Pohľadom zachytil hrnček s mliekom po samý okraj a spomenúc si na staré babské povrávky o preliatom a krstinách, letmo pobozkal Belle na stále teplé rameno a spokojne sa zas stúlil k nej, rozohriatej a voňavej.

  „Kiež by, láska moja, kiež, by...“

domiceli