Rumpelstiltskin ROZHOJDANÉ... 5. kapitola

Rumpelstiltskin

Rozhojdané...

Nadviazanie na ff Temný závoj

5. kapitola

     Našľapoval, akoby sa mu topánky lepili o podložie. Nehlučne, opatrne, spomaľujúc náročky každý pohyb. Podobal sa trochu na predátora, ale oči dokorán namiesto prižmúrených a pofidérny úsmev, čo mu takmer nemizol z tváre, prezrádzali, že ide iba o hru na napodobňovanie dospelých.

  Možno preto nenaháňal na prvý pohľad vôbec strach, pričom protivník by ani vo sne nebol býval predpokladal, že práve to je jeho tromf, vďaka ktorému nečakane zaútočí a zväčša presne trafí na to najzraniteľnejšie miesto obete, ktorá útok vôbec nečaká. Bol to manipulátor a naozaj dobrý pozorovateľ.

  Stačilo mu vidieť, ako sa mení ľudská tvár pri niektorých činnostiach, slovách či pohľadoch, nech sa zapojil ktorýkoľvek zo zmyslov a posunul mimické svaly ktorýmkoľvek smerom, všetko zachytil, vyhodnotil a obrátil proti nepriateľovi. A každého za nepriateľa považoval.

  - Mal som tú česť vidieť tvojho nastávajúceho... – nahol sa trochu bokom, aby medzi dvoma hrubými palicami svojej klietky videla celú jeho tvár.

  Tá jej sa v tom okamihu nadvihla, očividne pookriala, pery sa pootvorili a nemusela povedať ani slovo, bola čitateľnejšia než ranné správy na trhu alebo v kuchyni. „Je tu...prišiel si po ňu...Nenechá ju  napospas osudu...miluje ju...miluje ho...“

  - ...predtým, než sa utopil v jazierku asi poldruha míle odtiaľto. – doložil bezfarebne, ani nepočkajúc na zmenu jej výzoru, lebo ju automaticky očakával. Iste zbledla, ústa sa jej roztriasli, možno aj slzy vyhŕknu.

  Pozbierala svoje sily a vystrelila z kúta, kde dovtedy schúlená, pomotaná vo svojich svadobných šatách, odovzdane sedela. Zaprela sa rukami o hrubé palice svojho väzenia.

  - Neverím ti! Nepoznáš ho! Je mocnejší, než si vôbec viete predstaviť...Nikdy sa nevzdá...nikdy sa ma nevzdá...- strácala na odvahe aj presvedčení.

  Práve jej došlo, že by slová tohto malého chlapca, čo sa tvári ako pán ostrova, mohli byť aj pravdou. Nie, nie...cítila by to. Tušila by to. Vedela...ON žije!

  - On žije! – skríkla a pevnejšie sa zaprela o drevo.

  Bol už na odchode, ale zvrtol sa, aby jej svojím úsmevom pripomenul, že je stále iba jeho väzňom a on je tu  ten, čo určuje, kto bude a nebude žiť.

  - ON? ..určite... – usmial sa ešte viac. – Bojím sa len o tvojho snúbenca. Hrdinu...akiste ťa prišiel zachraňovať, ako mu jeho šľachtická česť velí... žiaľ, naposledy ho chudáka bezmocného videli, ako ho pod hladinu vtiahol vír, alebo nejaká obluda. Netvor. Monštrum...- približoval sa k nej s každým slovom a až teraz ho zaujímalo, ako sa pri posledných slovách zatvári.

  - Aj Gaston...je na ostrove? – stiahla k sebe obočie a nešlo jej do hlavy, čo tu ten robí. Ako sa sem dostal. Prečo?...a prečo Gaston?!...prečo nie...

  Peter Pan sa už smial na plné hrdlo. Konečne pochopil, ako sa veci majú.

  - Aj...?! – zopakoval jej otázku. – Čakala si, nebodaj, niekoho iného? ...ako svojho nastávajúceho? Koľko ich vôbec teda máš?...To aby som sa začal obávať, že budem musieť bojovať s nejakou armádou tvojich nápadníkov! – zaironizoval sarkasticky, dopĺňajúc si len postupne jednotlivé indície do skladačky.

  Zmĺkla. Pochopila, že mu zrejme nechtiac prezradila viac, než pôvodne tušil a teraz sa to môže obrátiť proti nej. Proti nim.

  Prešiel pár krokov od nej a sadol si pod strom, skrčiac kolená, vyložil si na ne svoje predlaktia. V rukách sa mu zjavila malá biela handerná bábika v modrom kabátiku. Držal ju striedavo za každú z plátenných končatín, krútiac si ju medzi prstami a premýšľal.

  Po chvíli sa pozorne zahľadel na ženu pred sebou a oči sa mu otvorili dokorán a úsmev aspoň na pár okamihov zmizol mu z tváre, kým sa zas neobjavil v podobe hurónskeho rehotu.

  - Takže ty nebudeš darčekom pre mňa?! Ako pripomienka na staré dobré časy. Na uzmierenie...Ty si jeho vlastné prekvapenie! – zdrapil ju za predlaktia, aby mu neušla do kúta a mohol sa jej dívať rovno do očí. - ...a ja naivný som si myslel, že vie o mojom probléme a vychádza mi v ústrety, tak, ako sa na dobrého potomka patrí...vážiť si a ctiť svojich rodičov... – precieďal pomedzi zuby a napriek svojmu detskému výzoru pôsobil teraz svojou mimikou aj slovami i názormi z nich poskladanými, ako pravý ozajstný nekompromisný dospelý.

  Až teraz začala mať z neho strach...

domiceli