Rumpelstiltskin ROZHOJDANÉ... 6. kapitola

Rumpelstiltskin

Rozhojdané...

Nadviazanie na ff Temný závoj

6. kapitola

     Teraz nevedel, či sú jeho šaty stále mokré od prechodu vodopádom, alebo sa spotil tak veľmi, že sa cíti presne rovnako, ako keď sa vynoril za masou spenenej vody na druhej strane, vo východe jaskyne. A pritom len prižmúril na chvíľu viečka od únavy z pochodu. Určite nespal. Takíto spotení sa ľudia budia po nočných morách. Určite si nezdriemol ani na okamih! Len prižmúril tie sprosté oči...od únavy! Má právo na únavu! ...

  Obzrel sa po svojom spoločníkovi. Nebol nikde v dohľade... 

  Započúval sa do zvukov, ale zostalo tu akési prapodivné ticho. Doteraz bol lomoz, praskanie, šuchot, škrekot, kadečo -  slabšej náture nervy drásajúce, na čo si už sám skoro zvykol, ale ticho?...

 Absolútne ticho. Dokonca ani listy sa nehýbu, ani stebielko, ani konárik.... akoby celý obraz, čo sa mu zmestil do výhľadu zrazu  zamrzol a skamenel. Len farby a tvary si zachoval.

  Stromy, kry, listy, zem a záplava bielej.

  „Záplava bielej?!...“ neveril svojim očiam. V úzadí, medzi stromami obrastenými lianami, stála postava. Žena. Kráska...

  - Belle! -  vykríkol od prekvapenia, pozviechal sa zo zeme  a rozbehol sa jej v ústrety.

  ...a spätil sa skôr, než spravil prvých pár krokov.

  Spoza ženy sa totiž vynorila postava muža. Iba jeho hlava. Iba husté zvlnené vlasy padajúce jej na odhalené rameno...a vedľa vlasov prsty preliezajúce jej kožou, ako päť malých zosynchronizovaných hadích mláďat.

  Muž na okamih zodvihol hlavu, zabodol do neho, presne ho s cynickým úsmevom zamerajúc, svoj pohľad, kým opätovne neprisal  pery do preliačiny nežného krku... ruka sa jej pomaly vzniesla k hrudi, biele prsty narazili na hadie hniezdo a preplietli sa s ním. Viečka už mala rozochvené a hlavu slastne opretú o mužovu. Na perách sa jej zjavil krehký úsmev...

 - Ty darebák! Čo si to dovoľuješ?! – neovládol sa Gaston a so zaťatou päsťou pripravenou v okamžiku zaútočiť, vymrštil sa na muža s prstami majetnícky zaborenými v  pleci "jeho snúbenice"...

  V zápästí ho zabolelo a ruka vystrelila dohora.

  - Zošalel si?! – díval sa mu priamo do očí Rumpel s jednou rukou zakvačenou o jeho zápästie a s druhou držiacou Gastonovi dostatočne od tela zvláštne zafarbený konár s obrími bodliakmi.

 - Omrzel ťa už život, keď sa dobrovoľne vrháš na kopie smrtiaceho spánku?! Zožerú ti vnútornosti zaživa a pripravia smrť takú bolestivú, že si budeš, plaziac sa podomnou na kolenách priať, aby som ťa vlastnoručne zabil...a zrejme to aj rád urobím, ak ešte raz neuposlúchneš moje príkazy, drahý...– precedil pomedzi zuby, stále nepochopiac, prečo z ničoho-nič Gaston, pred chvíľou pokojne odpočívajúci  kúsok od neho, vystrelil a chcel sa dobrovoľne nabodnúť na ostne jedovatého kríka.

  - Kde je Belle?! Pred chvíľkou tu ...predsa... bola...?- zneistel mladík, otriasajúc sa a uvoľňujúc zo zovretia.

  Rumpel ukázal smerom dopredu a naznačil mu, aby sa utíšil. Už teraz mal neodbytný pocit, že beztak vzbudili pozornosť a stráže, nenápadne pozorujúce okolie, zo zamaskovaných stanovíšť, už o ich prítomnosti dali echo do hlavného tábora.

  - Musíme sa skryť a počkať na noc. Vedia, že nezaútočíme, lebo sme len dvaja, ale rovnako si myslím, že nás nechajú na pokoji aj sami, netušiac, kto sme a čo tu zrejme chceme. Alebo...strategicky vyčkajú na náš plán. – zamyslel sa nahlas starší z mužov.

  - My máme plán? – spýtal sa mladší a perami mu cukalo, že musel vôbec vysloviť tú vetu.

  Aj Rumpel zostal prekvapený. „Takže „panáčik“ sa rozhodol spolupracovať?!“ premeral si ho od hlavy po päty a zazdalo sa mu, že to myslí naozaj vážne. Konečne zrejme pochopil, že v tomto svete nemá šancu byť sám „družina“...

  Hodiny sa míňali a naozaj sa aj Gastonovi videlo, že kde-tu sa medzi kríkmi obďaleč mihla nejaká malá postava pripomínajúca škriatka a zas zmizla v poraste. Nepriateľ. Decká... Márne však hľadel ktorýmkoľvek smerom, Belle už nikde nevidel.

   „Ale ...bola predsa tak blízko... a bola to určite ona! Iba kúsok od neho...Nespal. To nemohli byť halucinácie! To museli byť halucinácie, keď sa dobrovoľne nechala obchytkávať a bozkávala sa...s týmto tu!“ nevraživo zazrel na muža opretého o protiľahlú skalu, od nudy strúhajúceho čoraz tenšie drievko do podoby ihly.

  Mal kamennú tvár. Zaborený kdesi vo vlastných myšlienkach. 
  Ktovie, možno plánuje...

 „Ešte tak vedieť, prečo vlastne pomáha zachraňovať mu snúbenicu. Poslal ho niekto z rodiny?! Čo s ňou má spoločného?!...Nesmie ho spustiť z očí.“ oprel sa pohodlnejšie, aby na neho lepšie dovidel a nahol hlavu trochu dopredu, ako pozorný strážca, aby mu neunikol jediný pohyb, ktorý by mu mohol prezradiť odpovede na jeho nezodpovedané otázky.

  Rumplova hlava sa zas naklonila dozadu a oprel sa o skalu, privrúc viečka, akoby chcel uľaviť doteraz ohnutému stuhnutému krku. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď hlavu vrátil do pôvodnej polohy a mrkol bokom, aby skontroloval, čo robí jeho spoločník.

  Jeho spoločník  práve nežne po líci hladil pri kolenách mu kľačiacu Krásku a tá mu pohyb opätovala s úsmevom, približujúc sa tvárou s pootvorenými už, od túžby vlhkými perami k tým mladíkovým...

domiceli