Rumpelstiltskin ROZHOJDANÉ... 1. kapitola

Rumpelstiltskin

Rozhojdané...

Nadviazanie na FF Temný závoj

1. kapitola

     Cítil chlad, čo sa mu ukladal na ramená, ale bol priveľmi spokojný s polohou, ktorú sa mu podarilo zaujať, presne tou, o ktorej si vždy myslíme, že iná lepšia už ani neexistuje a je iste zázrak, že sa nám ju podarilo nájsť, a nahradiť ju inou, by bola pre naše telo i dušu nenapraviteľná svätokrádež..

  Tak ani on neuvažoval veľmi nad zmenou, ani nad najmenším  pohybom, ktorým by si aspoň pretiahol prikrývku skrz rameno.

  Ukolísaný únavou celého dňa, snažil sa vsugerovať si, že prichádza pokojný spánok, ktorý ho čo chvíľa odbremení od starostí, aj od toho hlúpeho chladu, ktorému už nestačilo, že sa o neho oprel, on si drzo zakvačil prsty do košele a koža i svalstvo začínali pod nimi tuhnúť.

  Odporne realistický pocit. Ráno vstane dolámaný, nevrelý a nahnevaný na vlastnú pohodlnosť i lenivosť postarať sa sám o seba, o svoje pohodlie a...

  Čo ak by potom už nenaháňal strach?! Čo ak by jeho spokojný, oddýchnutý a upravený výzor predznamenával zmenu k lepšiemu a ľudia by to vycítili?! Čo potom...

  Z planých teórií ho vyrušila pribuchnutá okenica. Raz, druhýkrát...hnusný, dotieravý zvuk!

  Odšmaril prikrývku, nechal ľadový vzduch, nech mu oblizuje celé spotené telo a vytrielil k obloku. S jedom zatvoril jednu, aj druhú, následne i okno, ale rovnaké lomozivé zvuky sa sústavne ozývali z rôznych kútov jeho zámku.

 Vietor bol dnes v noci priveľmi prudký.

  Chvíľu váhal, či sa radšej nezakutre späť pod vrstvy teplých prehozov, ale utlmený zvuk je stále zvukom. A jeho zmysly sú priveľmi citlivé na všetok. Aj ten najmenší, najjemnejší, najtiťornejší!

  Strhol sa a prudko posadil.

  Nijaký zámok, nijaké okná. Nad hlavou sa mu nadúval iba provizórny šiator pripevnený na koloch, aby chránil proti chladu. Nechránil nič. V tomto nehostinnom kúte bol aj vietor štipľavejší, chlad dotieravejší a zima si drzo škriabala po koži, zanechávajúc na nej svoje začervenané stopy.

  Takže sen. Iba sen. Zvláštny sen o zámku, keď celý svoj život obýval iba chatrče. Prečo si vlastne doteraz nezabezpečil zámok?! O čo jednoduchšie by sa im s Bae žilo, keby vzbudzovali pozornosť, ako páni...s vlastným panstvom, zámkom a...nie, nie, nie. O zámok sa treba starať. Sluhovia a kadekto...Nie, to by nezniesol! Priveľmi si zvykli so synom na samotu. Lenže taký zámok...by bol vstupenkou do „jej“ sveta. O čo vľúdnejšie by ho jej otec prijal, vediac, že je „pánom“. Nie! Klame celý život. Zavádza. Podvádza, ale „jej“ nebude. Už nikdy! Nechce! Nesmie!...veď ho ľúbi takého, aký je, akého ho pozná, nie pána, ale ako chudáka, obyčajného človeka...

  ...ktorým aj tak nie je...a nikdy už ani nebude!

   Zatiahol sa hlbšie do provizórnej prikrývky a hoci si mohol  mágiou zabezpečiť aj pohodlnejšie obydlie, nechcel riskovať a pútať pozornosť. Už tieto handry boli povážlivé, napriek tomu, že šlo o kusy plachiet, aby sa v prípade núdze mohli vyhovárať, že sú len úbohými stroskotancami.

  S nevôľou pozrel oproti na druhú stranu dotlievajúcej pahreby, kde v ďalšej z plachiet spokojne spal jeho nanútený spoločník. Chrápal, ležiac na lopatkách a zrejme sa mu snívalo čosi pekné, lebo sa zdalo, že sa v spánku usmieva. Odporne krásna tvár.

  Zamračil sa a prihodil radšej na oheň, aby sa sám trochu zohrial.

  Chrápanie prehlučovalo zvuky lesa, ale aj plašilo kadejakú háveď. Monotónne, ťahavé.

  Chvíľu bezmyšlienkovite zízal do pahreby...

  Čerstvý vzduch, ktorý ho ovanul, ho zároveň osviežil a na spánok už ani nepomyslel. Ale je noc. Spať treba. Aj ráno zavčas vstávať. Dni sú teraz náročné... Prižmúril iba viečka a pohol sa späť k lôžku.

  Pohliadol do rozhádzaných perín.

  Strácala sa v nich drobná v bielej záplave, schúlená klasicky do klbka, s palcom pripraveným v prípade núdze zaútočiť na pootvorené ústa.

  Posunul jej kaderu preliezajúcu dopredu cez krk a uhladil ju do prúdu zvyšných kučeravých vlasov. Pritiahol opatrne prikrývku cez ňu, ale  bál sa ju aj položiť, zdala sa mu pre jej útle, drobné tielko v priveľkej nočnej košeli  priťažká.

  Zašuchol sa teda, zostanúc však len na kraji postele, aby imaginárnu tiahu mal položenú na vlastnom tele.

  Pomrvila sa, nespokojne, pocítiac prázdnu medzeru a napriahla ruku pred seba.

  Maličké prsty zakvačili sa mu do košele a telíčko v klbu sa vyrovnalo a zas zmraštilo, stiahlo sa ešte o trochu viac, až sa z látky vykoptanými kolenami dotýkala už jeho hrude. Spokojne  zapriadla, vyfúkla horúci dych do jeho rozviazanej košele a spala ďalej, spánkom spravodlivých.

  - Spokojne spinkaj, maličká...- zašepkal a oči nechal dokorán, aby sa mohol dosýta vynadívať na jej krásu...

  - Belle! – strhol sa, uvedomiac si, že spí v polosede pred vyhoretou pahrebou.

  Vyšvihol sa a zahľadel do temnej noci.

  Spánok bol navždy pretrhnutý.

  „To... dieťa... to dieťa v obrovskej zámockej posteli...to krehké bezbranné maličké stvorenie...to bola predsa Belle! Alebo...možno...- sťažka preglgol, uvedomiac si s hrôzou, kde sa vlastne práve nachádza...

  Ako na to mohol zabudnúť?! Toto je Zem-nezem! Tu platia úplne iné pravidlá...

  - Belle! – zakričal zúfalo do noci hroziac sa toho najhoršieho, tušiac neblahú predzvesť,  ktorá sa mu naoko zjavila v nádhernej vízii.

domiceli