Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 15. diel POD DUBOM...

Rumpelstiltskin

Temný závoj

15. diel

    Dívala sa na neho trochu nechápavo, ale vľúdne a oddane, napriek tomu, že jeho prsty zaťaté do pliec mali silu schopnú drviť skaly a bolesť jej chvíľami už-už spôsobovala stratu vedomia. Tušila, že celé je to len akési nedorozumenie, niečo ho vyviedlo z miery a on nevie, ako sa s tým náhle vysporiadať.

  Uvedomila si, že ak žena má byť mužovým štítom, ako o tom vravia múdre knihy, musí ho chrániť práve takto, nie fyzicky, ale vnútorne. Svojím pochopením, ústretovosťou a pokojom. Hlavne pokojom, keď on už začínal vyšilovať.

  Neprotestovala, nevyhla sa jeho pološialenému pohľadu, len premýšľala, ako čo najšetrnejšie odpovedať na jeho zúfalú otázku, ktorou si sám zasadil ranu, kdesi hlboko do útrob.

  - ...ako?! ...kedy si mi o tom chcela akože povedať?!...Ako to, že o tom nič neviem?!...Prečo si mi nič nepovedala...- zhrýzal sa ďalej a tlačil hrot hlbšie a hlbšie.

  - Nič by sa nebolo zmenilo...- vytiahla bolesťou trochu stŕpnutú dlaň a priložila mu ju na líce.

  Keď trhol hlavou, aby ju zhodil, vytiahla aj druhú a prichytila si ju jemne, nežne, ale nástojčivo.

 - Ľúbim ťa, Rumpelstiltskin...a akékoľvek dohody medzi mojím otcom a otcom Gastona, môjho „kolískového“ snúbenca, ktorého som naposledy videla, keď nás ako päťročných zasnubovali, pre mňa teraz už nič neznamenajú. – povedala na jeden nádych a chcela sa k nemu privinúť, aby nielen počul, ale aj cítil, že ho miluje.

  Odstrčil ju. Nepočúval. Nevnímal.

  - Si zasnúbená! Si spojená s iným mužom a ja...budem tu za sprostého zlodeja, ktorý ťa len uniesol a ...zneužil! – vyprskol.

  Dotklo sa jej to.

  - Prišla som sama...spomínaš?... – zašepkala a s rumencom na lícach, spomenúc si na ich prvé milovanie, na noc prvých nesmelých dotykov a prvé otváranie brán do neznáma, iba sklopila oči, trochu zahanbená, že to ako žena musí povedať takto otvorene, pretože stále jej odmieta porozumieť. - ...a oddala som sa ti z vlastnej, slobodnej vôle. – sťažka preglgla.

  - Kto tomu uverí?! – dočkala sa strohej odpovede, namiesto objatia, ktoré očakávala.

  Telo sa mu zas roztriaslo, ruky začínali afektovať, hlava sa kymácala do všetkých strán, akoby navôkol hľadal divákov a pritakávačov, čo by potvrdili jeho drsné slová.

  - Vieš, kto som ja?! Tušíš aj ty vôbec, komu si to vliezla do postele?!- prestával sa ovládať aj vyberať slová. – Aké mám meno, akú mám reputáciu tu na okolí, aj široko-ďaleko?! – už takmer vrieskal.

  - Viem, kto si...Napriek tomu ťa milujem! ...lebo viem, aký v skutočnosti si...– skúsila ho ešte zastaviť, ale nebolo už v jeho ani v jej silách stopnúť búrku hnevu.

   Dávku trpezlivosti, aj sebaovládania minul a slušnosť s úctou sa porúčali s nimi ...a láska sa skrčila až kdesi na dne srdca, neschopná prevaliť nánosy bahna, čo mu zaniesli zdravý rozum a úsudok.

  - Nechcel som tak veľa... Slušne som chcel požiadať o tvoju ruku tvojho otca a stať sa tvojím právoplatným manželom...podľa zákona, práva, poriadku...lenže nie!...Pre vašu fajtu nie som zrejme dosť dobrý! – opäť ju surovo zdrapil za blúzku, akoby bola chlap a nie krehká žena. – Slečna je pre mňa priveľmi fajnová a nóbl! Nemám ani jej meno brať do papule! ...ona je...ona je...teda zasnúbená a tým pádom to hasne! – zvrieskol jej do tváre a blúzka nevydržala, povolila.

  Vánok si vliezol pod ňu a nadujúc franforec bielej látky, odhalil noci jej nežnú hruď. Už nemala korzet, pamätala si  výčitku a stotožniac sa s jeho prianím, že ich domov je teraz tu, chcela sa prispôsobiť. A tak odložila svoje šperky, korzet, aj črievice a prijala veci, ktoré jej priniesol Bae, tušiac, že patrili asi jeho matke, ale patrili aj sem...k nim, do ich spoločného domu, tam, kam chcela patriť tiež, celou svojou dušou i telom. 

  Triasla sa od chladu aj od  strachu a ledva zadržiavala slzy. V ušiach jej znelo, že...šiel za jej otcom a požiadal ho o jej ruku. To nečakala. Vedela si živo predstaviť, ako šalel Sir Maurice, ako lapal po dychu, ako...dehonestujúco sa musel vyjadrovať, ale...on to musel tušiť...a predsa šiel. Šiel...lebo...ju miluje. Miluje ju! Teraz to vie a nezľakne sa jeho hnevu, jeho zúfalstva, z toho, že ho ponížili...

  ...len ako ho utíšiť?

  Strčil si ruku pod jej blúzku, alebo to, čo z nej v túto chvíľu zostalo a šomral takmer nezrozumiteľne.

  - ...moje...je to všetko moje...iba moje. Iba ja smiem...iba ja...nikto...nikdy...si moja... Moja! – zvrieskol a kým sa spamätala, sotil ju dolu na zem a zatlačil do trávy svojím vlastným telom.

  Nebránila sa. Neprotestovala.

  Prijímala jeho drsné láskanie aj všetky tie sebecké vyznania, bez štipky nehy, bez jemnosti...

  A on si bral. Bral si ju celú. Drsne, sebecky, vášnivo, bezhlavo. Myseľ zatemnená, srdce stiahnuté v kŕči. Nedovolil ani jej pažiam, aby sa ho dotýkali, telu, aby odpovedalo... Díval sa na ňu zvrchu, ale nevidel, že jej dúhovky sotva tlejú, ale stále je v nich dostatok lásky, aby mu odpustila....Počúval jej stony, ale nepočul, ako jej srdce kričí, že ho aj tak bude navždy milovať...Vnímal poddajnosť  jej tela, ale necítil, ako veľmi by ho chcela objať a posýpať pohladeniami a bozkami a hasiť nimi všetky iskry, ktoré prskali a pálili ich krehké puto, mysliac si, že sa im to môže podariť...

  Spotená hlava mu klesla do jej v tráve rozhodených vlasov a trhaný dych aj prudký tlkot srdca vrážali ďalej do nej, hoci už ustrnul a mlčal.

  Pritiahla k nemu tvár a už nedokážuc zadržať slzy, dovolila im, aby vsiakli do jeho mokrých vlniek. Priliepala ich tam jemnými, takmer nehmotnými  bozkami.

  Až keď spod neho vytiahla ruku a priložila mu ju s pohladením na vrch hlavy, akoby sa bol prebudil zo zlého sna.

  Vyšvihol sa hore, zúfalo hľadiac pred seba, na ňu, zhrozený, čo spôsobil.

  Pery sa mu otvárali a zatvárali, ale nevyšiel z nich ani hlások. Cúvol o pár krokov a zmizol v temnom dyme.

  A opäť len šum stromu...

  ... a dupot koní.

  - Pane, ...pane....asi sme ju našli...tu je!...Pane...rýchlo sem...- ozývalo sa zobďaleč a fakle osvetľovali konáre, trávu aj ju samú, rýchlo sa snažiacu dať si odev aspoň trochu doporiadku.

domiceli