Rumpelstiltskin ROZHOJDANÉ... 2. kapitola

Rumpelstiltskin

Rozhojdané...

Nadviazanie na ff Temný závoj

2. kapitola

     Natiahol ruku dozadu a pribrzdil ňou rozrušeného mladíka. Toho od rána riadne iritovalo, že s ním neprehovoril ani pol slova, nezobudil ho, nepokynul mu, aby ho nasledoval. Keby nemal dostatok vrodenej inteligencie, že tak má činiť, tak je sám, opustený, na neznámom  ostrove, ponechaný napospas osudu! Iste neprajnému. A ešte aj teraz si ho trúfa brzdiť!

  „Čo si to vôbec dovoľuje?!“ prechádzala Gastona trpezlivosť a začínal sa ozývať smäd aj hlad.

  - Zabíjame tu len čas! – zašomral, ale prsty náhle vystrelené zdola, teraz už skrčeného muža pod ním, sa mu zaťali takmer do kože na hrudi a stiahli ho k sebe za vyvrátený strom, nestarajúc sa, ako a kde dopadne.

  Zasyčal od bolesti a vytrhol si košeľu zo zovretia, odvaliac sa kus bokom.

  - Mám toho plné zuby! ...aj keď by som ich mal plné radšej niečoho tráveniu osožnejšieho! ... nemám vo zvyku plytvať svojím časom ani silami! Ak aj  je moja snúbenica tu, poďme za ňou  a odvediem si ju rýchlo späť na zámok! Dám si kúpeľ, dobré kvalitné raňajky a doprajem si...- začal vymenovávať, mužova ruka mu však skončila pricapená o ústa, aj s polovicou jeho hrude, takmer sa začal dusiť.

  Nemal šancu povoliť zovretie a ani sa o to nepokúšal, tušiac, že smerom, ktorým sa pozerá jeho spoločník, sa iste niečo deje, lebo sa mračí a natŕča všetky zmysly, aby mu nič neuniklo.

  Nebolo počuť hlasy, len šum, ktorý bol pre neho rovnako nezaujímavý a neidentifikovateľný, nech už by sa krovím predieral človek alebo zajace... „ale taká zajačia pečienka v rôsole...prešpikovaná kačacími prsíčkami v borievkovej marináde...“ stiahlo mu zas žalúdok a vypleštilo oči na miesto, kam predtým iba zasnene smerovali.

  Objavila sa tam presne do detailov opísaná porcia jedla.

  Zvuky sa stratili a aj Rumpel si všimol náhlu nádielku, za ktorú nebol zodpovedný.

 Ostražito sa obzeral vôkol seba. Nikde nikto. Boli tu len sami dvaja a... zajačia pečienka v rôsole, prešpikovaná kačacími prsíčkami v borievkovej marináde.

  Gaston sa už-už dvíhal strčiť do nej prst a lačne ho obliznúť, keď dostal zásah po natrčenej ruke.

  - Ak sa ti zdá, že si iba pánom a rád by si bol mladým, povedzme poriadne mladým pánom, tak si to všetko pokojne nadžgaj do krku! ...ale ak si myslíš, že ťa následne budem prebaľovať a nosiť v plachietke na chrbte, tak to si radšej nechaj zájsť chuť! – vyriekol nezrozumiteľne a nejasne.

  Gastonov výraz prekvapenej tváre tomu jasne nasvedčoval.

  - Čomu konkrétne z môjho preslovu si neporozumel?! – spýtal sa ho stroho s patričnou dávkou sarkazmu. - My tu „nezabíjame čas“, drahý Gaston, to on tu zabíja nás! ... a budeš mať šťastie, ak práve ide opačným smerom a my tu za pár hodín nezoschneme ako sušené slivky. Už ti je to jasné, alebo sa ti tvoje panictvo tlačí na mozog? – vyprskol jedovato, natiahnuc sa spokojne až k jeho stále idiotskejšie vyzerajúcej tvári, ktorej otvorené ústa mu vôbec nedodávali dospelácky, ani dôveryhodný  výraz.

  Bol pyšný na svoju poslednú poznámku, cynicky nadvihol kútik úst a odrapil prstami kus pečienky, lačne sa doň zahryznúc. Pokýval hlavou a vzal si aj zvyšok. V živote nič podobného nejedol, ale nevymŕval. Panský jazýček nemal zlý nápad.

  Gaston natrčil na jedlo prst, ale Rumpel ho radšej odtiahol.

  - Čakal som...- začal rozkladať medzi žuvaním, -...že sa napaprčíš kvôli tej narážke na tvoju neskúsenosť. – prevrátil očami a bolo mu to samému smiešne, že v jeho veku...

  Mladík sa až teraz začervenal a už-už mal pripravenú obhajobnú reč, lenže nedal mu na ňu slovo.

  - ...ani sa nenamáhaj. Nezaujíma ma to! – povedal pravdivo, spokojný, že sa Belle nikdy nedotkol a žul pokojne ďalej.

  Jedlo mu náramne chutilo.

  - Nemohol by si si priať aj džbán vína? – nahol sa k naprázdno slinky pregĺgajúcemu mužovi.

  - Krčah vína?! – ten neveriacky zopakoval.

  Aké však bolo jeho prekvapenie, keď sa zjavil tesne vedľa jeho pravice, už len vložiť prsty do ucha  nádoby.

  - Dobre, dobre... – vytrhol mu ho Rumple spred nosa a schuti sa napil. – Keď nie je džbán, môže byť aj krčah, pán panic...- utrel si spakruky ústa, neodpustiac si zopakovať poznámku. – Nezízaj! Prezradím ti tajomstvo....toto je Zem-nezem! Tu platia iné pravidlá než v našom svete. Tu si deti ... a aj ty, pokiaľ...no, veď vieš čo...- žmurkol na Gastona a ten sa opäť začervenal. ...- pokiaľ si nemal dievča, ženu, nevestu, neviestku...skrátka hocičo v sukni, tak si tu dieťa! Nech už máš rokov, koľko len chceš! A tu...to sa ti, dieťatko moje milé, bude náramne páčiť, sa ti splní preto každé prianie... Myslím takéto obyčajné... so skutočnou mágiou to nemá skoro nič spoločné... – usmial sa, dopil poslednú kvapku a nechal krčah, nech sa vyparí.

  Gaston sa vyrovnal., posadil a lačne potľapkal prstami po mieste, kde bola pred chvíľkou pečienka. Zostal po nej len mastný fľak a trochu omrviniek. Skúsil si jednu z nich vložiť do úst.

  - Stále si ma nepochopil?! – precedil medzi zuby Rumpel. – Každá mágia má svoju cenu. Aj takáto ničotná! Môžeš si priať, čo len chceš, ale ak si to necháš, ak to zješ, použiješ, obšťastníš sa tým, tak stratíš nejaký čas...a prízvukujem: doslova a do písmena stratíš! Zmizne ti zo života pár hodín. Z hodín budú dni, z nich týždne, mesiace, roky...ty budeš mladší a mladší, až...ktovie, čo bude až... – skončil predčasne, vstal a už ho nezaujímalo, či Gaston omrvinky vyzbiera, alebo si pričaruje niečo iné a pozžrie to.

  - Ako to, že ty si stále rovnaký? Starý a odporne škaredý?!...aj keď si mi zjedol moje raňajky?! – skúsil byť mladík otrlý, ale hlas sa mu triasol pri predstave seba samého, ako bezmocného batoľaťa v pralese.

  Rumpel spravil ešte niekoľko krokov, kým sa otočil.

   - Ja už dávno nie som...malý chlapec... – nadvihol veľavravne kútik a opäť videl ju, nahú a bielu, s oblúkom chrbta prehnutým nad jeho pažou, s rukami zakvačenými o plachtu nad hlavou, s chvejúcimi sa viečkami, za ktorými sa pokúša skryť náhle prebudený pocit uspokojenia, kam práve vyústila únava po milovaní...

domiceli