Rumpelstiltskin ROZHOJDANÉ... 3. kapitola

Rumpelstiltskin

Rozhojdané...

Nadviazanie na ff Temný závoj

3. kapitola

     Už ho nebavilo zízať mu na chrbát, ani pod nohy, ani nikam v tomto pošudenom, odpornom pralese, plnom hmyzu, chrobákov, bahna, dusna a lepkavého vzduchu. Bezmocne si rozmazal ďalší štípanec na líci, znechutene si uvedomiac, ako sa jeho vlastná vzácna modrá krv práve zmiešala s telíčkom desiatujúcej komárej samičky, ukončiacej svoj biedny bzučivý život, nevedomky s poctou, ako maska na líci aristokrata z tak vznešeného rodu...

  Občas sa obzrel, ale utrpenie mladíka, ledva sa už motajúceho v závese, za ním, s nohami obvitými všade sa lepiacou pichľavou burinou, s tvárou doštípanou a fajnovými dlaňami doškriabanými a začervenanými, mu spôsobovalo dostatočné zadosťučinenie, aby ho v najbližšej dobe ukončieval.

  Aj sám však začínal byť opäť smädný a ranná pažravosť, najmä čo sa silného vína týkala, mu vracala prijaté vo forme nepríjemných návalov potu. Cítil jeho jednotlivé, v pravidelných intervaloch sa dolu chrbtom spúšťajúce prúdy a predstavoval si temné valy dvoch simultánne bežiacich trajektórií, ktoré mu zanechával na špinavom tele.

  O čo famóznejšie boli priesvitné kvapky, splývajúce jedna do druhej a rýchlo sa ponáhľajúce späť do materskej hladiny, keď zodvihla ruky, pohodlne o neho opretá, aby vzadu poslepiačky, ale na pohladenie presne vymerané, nahmatala rozmočenými už bruškami prstov jeho tvár...

  Tenučké potôčiky teplej vody vracali sa vnútornou stranou jej hladkých paží späť, skončiac aj tak predčasne, v preliačine v podpaží, kam už na ich osud nedovidel.

  Jeho pery mali čo práve nemo, ale čoraz neodbytnejšie a nástojčivejšie vysvetľovať jednému z ušných lalôčikov a oči pritom pozorne sledovali zrýchľujúce sa chvenie jej pier i zatvorených viečok, chytajúc rytmus dychu oboch, kým jej hlava zatiaľ stále spokojne odpočívala mu na ramene, nestarajúc sa, že z kade nahá trčí do pol tela a tomu začína byť podľa nabehujúcich zimomriavok už trochu chladno.

  Naoko pozorne načieral z hladiny príjemne bylinkami voňajúcu vodu do dlaní a nechal vodopády stekať jej na kožu. Vracal sa pomaly, nikam sa neponáhľajúc po ďalší náklad horúcej tekutej nádielky krížom cez jej hruď. Nevynechával pod prstami žiadne miesto, oboznamujúc s ním dôverne svoje teplé dlane cestou dolu, dolu, kdesi hlboko pod hladinu...

  Ozval sa špľachot vody.

  - Je mi jedno, či to bude stoka, konské napájadlo alebo mláka dažďovej bačoriny, chcem piť a zmyť zo seba všetku túto odpornú, obťažujúcu ma už špinu! – predral sa pred neho Gaston, stŕhajúc zo seba zvršky, metajúc nimi po dotieravej chrobači, čo zistiac, že sa náhle zväčšilo teritórium na lov, vrhli sa na neho v celých húfoch.

  Keď opatrne došiel k malému vodopádu, vytvárajúcemu okrúhle jazierko pod svojimi rozpenenými nohami, v zákryte rozložitých stromov okolo, mladík sa už spokojne čvachtal v ľadovej vode a takmer chrochtal blahom, vyhadzujúc do výšky plné ruky vody, čo ho zvrchu zbombardovali pri svojom návrate.

  Rozviazal si aj sám košeľu a iba sa trochu osviežil, netušiac, či náhodou nejde o nejakú miestnu pascu.  Chvíľu dokonca váhal s načrením a pitím. Iba chvíľu. Smäd bol silnejší.

  Gaston si ho s dešpektom premeral, vidiac, že nemá v úmysle sa poriadne umyť.

  - Ako môžete, vôbec, vy úbožiaci...takto žiť?!...- znechutene zamrmlal. – Žerie váš špina a pot vám za živa rozleptáva kožu. Tie stuchnuté handry plné vší a parazitujúceho kadejakého hmyzu roznášajúceho iba plesne a ekzémy, ...ani sa nedivím, že potom takmer všetci vyzeráte...tak ako aj ty! – zmraštil s odporom nos a ponoril sa opäť pod hladinu, aby vyplával o kus vedľa.

  Keď sa však vynoril, Rumpel už na mieste, kde pred okamihom sedel, nebol.

  Nebol nikde okolo.

  Zato však na každom väčšom kameni pozdĺž jazierka stála akási malá postavička v plášti neurčitej farby pripomínajúcej vyschnuté rybie šupiny, sotva pod zadok s kapucňou na hlave a akýmisi primitívnymi nástrojmi, podobajúcimi sa bakuliam v rukách, omotaných kusmi handričiek, namiesto rukavíc. Boli ich tu desiatky.

  Zdola ho však akási sila náhle ťahala ku dnu. Skôr ako vykríkol, a ruky mu vystrelili nad hlavu, hladina vody sa za ním zatvorila.

  - Nájdite ho! Vytiahnite ho! – skríkol jeden z chlapcov, ale ostatní sa len bezradne pozerali jeden na druhého tušiac, že by sa márne ponárali pod hladinu a hľadali neznámeho.

  Buď sa utopil, alebo...

  ...za vodopádom bola Jaskyňa, ktorej meno sa každý z nich bál aj vysloviť a z ktorej sa nikdy nikto živý už nevrátil. Ani zviera, ani vták, ani hmyz...nieto človek.

  Nikdy. Nikto.

domiceli