Rumpelstiltskin
Temný
závoj
17. diel
Šumenie neprestávalo a bolo jej jasné,
že silnejším privieraním viečok ani neprestane. Na to, aby však vytiahla ruky,
ktoré sa jej akosi stratili a nevládala ich ani nájsť, tobôž nimi pohnúť, sa cítila prislabá, bez vôle aj sily. Akúsi ruku
však cítila rovno na čele... v duchu sa pousmiala, skúsila pohnúť hlavou
tak, aby jej tvár skončila v dlani neznámej ruky a zašepkala úplne
mimovoľne.
- Ľúbim ťa...-
Jej horúci dych, pohladil ho a ponáhľal
sa bruškami prstov ďalej, aby milým prekvapením zohrial mu celé telo.
Okenice však zahrmotali a do dverí sa
ktosi dobýjal.
To slúžka, zadkom zapretá o dosku dvier,
súkala sa práve do izby. Nemohla použiť ruky, mala ich plné tácky s jedlom
a nápojom, ktoré niesla mladej panej.
Muž pri pelesti postele, odtiahol dlaň, poošíval sa, či ho nebodaj nezazrela, hoci sem cúva. Zamračil sa nad jej
nemotornosťou, ale pohľad hneď radšej venoval kráske, stále sa zvláštne
usmievajúcej, hovejúcej si vo svojej predstave...
Viečka sa jej rozochveli a pomaly otvárala unavené oči.
Cez hmlu toho veľa nevidela, len nejasné
siluety a obrysy, ktoré zatiaľ nedávali svedectvo o tom, kde je.
Až keď niekoľkokrát zažmurkala, bodnutá
priamym svetlom zvonka, keď slúžka hlučne odhrnula ťažké závesy z okna, lomozila okenicami a vpúšťala sem čerstvý vzduch, čelo sa jej pokrylo
vráskami.
„Nie je doma...je len „doma“... nadýchla sa sklamania a vydýchla ešte väčšie.
Odvrátila tvár od zdroja svetla a tepla
a natočila ju radšej do druhej strany. Späť ju však vrátil hlas.
- Dovolil som si nakázať vašim slúžnym
pripraviť pre vás silný vývar a červené víno k paštétam, aby ste opäť
pookriali a cítili sa...dobre...- šemotil polohlasom muž, ktorého hlas
spoznávala len matne.
Zrazu mala pred očami pováľanú trávu pod
konármi dubu, svetlá fakieľ a hukot vojakov, nesúcich v nepríjemnej
ozvene zvesť, že je nájdená. A kdesi z úzadia tento hlas...potom už
len tma a ticho.
Aj sa bála otočiť sa jeho smerom., vediac, že
to nie je muž, ktorého by rada videla...aj po tom všetkom, čo...
Mladík sa však ošíval a stále rozprával
jedno cez druhé, až aj slúžka prekrúcala očami nad toľkými zbytočnými slovami
a hmkaním mu dávala najavo, že slepačí vývar chladne a paštéty
obsychajú.
Až po chvíli pochopil.
Akoby si na niečo spomenul, vychytil sa
k podnosu a preniesol jej ho k posteli. Bez okolkov si sadol na
okraj a snažil sa v trasúcej ruke udržať za lyžicu polievky,
pripravenú vyraziť k jej ústam.
Nejavila záujem, ale muž okupujúci jej
súkromie jej začínal vadiť.
Otočila sa, stále zamračená, pokúsila sa
nadvihnúť aj posunúť kúsok ďalej od neho, telo ju však neposlúchalo. Aj na tých
pár viditeľných kúskoch kože odhalených predlaktí sa zračili nepekné modriny,
ako pozostatok posledného stretnutia...s ním.
Gaston odložil lyžicu a chcel jej
pomôcť. Rázne ho však stopla a pritiahla si prikrývku vyššie k tvári.
- Chápem. Nebudem vás ďalej rušiť, ani
obťažovať svojou prítomnosťou. Idem oznámiť vášmu otcovi, ak dovolíte, že sa
ráčite cítiť lepšie a ...no, nechám to na vášho otca. – usmial sa, pokynul
slúžke, aby ho odbremenila od podnosu, vstal, spôsobne sa uklonil
a tiež cúvajúc, opustil konečne jej izbu.
Slúžka za ním len nechápavo krútila hlavou.
- Taký pekný a taký...- neodpustila si,
ale radšej nedopovedala, o panstve sa nehodno škaredo vyjadrovať.
- Ak sa nemýlim, to bude Gaston...môj
snúbenec.... A ty si ...kto? – precedila kráska s nevôľou pomedzi
zuby a konečne sa jej podarilo posadiť sa a zacítiť svoje ubolené
telo v celej jeho dotlačenej podobe.
Slúžka na ňu pozrela. Ľútostivo, smutne, ako
na choré, neduživé dieťa, čo sa odmieta vystrábiť z choroby, vediac však
čo to z klebiet, čo sa šírili po zámku, poľutovala ju v duchu ešte viac.
- Starý pán sa hnevajú. Veľmi. Celé dni.
Chodí po zámku a ...zúri a nadáva na...ani sa to neodvážim vysloviť...Moju
predchodkyňu dali strašne zmlátiť, aj s tým vojakom, čo ich našli vo vašej
komnate ...a vyprášili ich aj z hradu...- prezradila prostoreko viac,
než bolo slušné pred panstvom. – Mne nakázali nespustiť vás z očí, inak
obídem ešte horšie...musím... nehnevajte sa...strážiť vás. Pozor dávať
a tak. – skúšala si úprimnosťou a otvorenosťou získať jej
priazeň.
Pokývala záporne hlavou, ale prikývla, že
chápe.
To slúžtičku povzbudilo a rozrečnila sa
ešte viac.
- ...iste sa potešia, že vám je lepšie. To asi
pohnú s prípravami a bude to tu, čo nevidieť...Už som videla, zdobia
kaplnku... – mlela jedno cez druhé.
- Kaplnku? – zachytila pojem, čo jej nejako
nesedel. Nebodaj sa nádejali, že som mŕtva?! ...alebo na pokraji
smrti?!...napadol ju sarkazmus, ale žarty na vlastnú osobu ju razom prešli,
vypočujúc si dodatok.
- ...vraj, hneď, ako pominie smútok za starým
otcom, teda za otcom starého pána, tak vystroja svadbu... to preto tu pán
Gaston, ráčil zostať a starať sa o vás a bdieť tu a ... – zvyšok
sa len červenala a chichúňala do rukávu, keďže bola neraz svedkom, ako
nežne, ostýchavo a hanblivo sa k nej ten vyhúknutý mladík, vekom aj
vizážou muž, ale vystupovaním iba neskúsený chlapec, správa.
- Svadba? – nahla sa viac dopredu, či
neprepočula.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára