Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 20. diel - ZHODA, VäZBA, PRIMKÝNANIE...

Rumpelstiltskin

Temný závoj

20. diel

    Puch slanej vody a rozkladajúcich sa chalúh v nej, mu urýchlil rozhodnutie, či sa vôbec zodvihne. S nevôľou, nadvihnutý na pažiach, hľadel na svoje zmáčané, špinavé a znehodnotené šaty, ako z nich tečú cícerky vody a trčia zvyšky rastliniek a ešte v pokľaku oprašoval si aspoň líca od slnkom vyschnutého piesku medzi začínajúcim strniskom i z hustých čiernych vlasov.

  Sledoval ho pozorne opodiaľ, ľutujúc tak trochu, že hladina neustále prichádzajúca a odchádzajúca z pláže v pravidelných intervaloch nikdy nezostala skrz jeho telo dostatočne dlho, aby mu vzala dych. Na druhej strane si uvedomil, že byť zodpovedný za jeho smrť, by mu nič dobré neprinieslo. Záleží na tom?!

  Záleží na nej...

  Odšmaril kus dreva, ktorý chcel priložiť na provizórnu pahrebu a použil radšej mágiu, aj keď tým riskoval, že budú veľmi rýchlo odhalení.

  Keby Gaston padol do „ich“ pasce, nebol by za jeho údel zodpovedný sám, ale...ale svedomie, že mu do nej pomohol a nedostal ho z nej, mu zas strelilo imaginárnu spakruky ako výstrahu, že nemá pokúšať osud.

   Keď vlastne ide o jej osud...Jej a...ktovie?...Tá neistota, tá bezmocnosť, ako sa k nemu po poslednom stretnutí zachová... Odpustí mu?! Dá sa to, čo urobil, vôbec niekedy odpustiť?!  Lúpal nádeje ako kôru z konára a bál sa, aké jadro ho čaká...

  Nepohol ani brvou, vidiac, ako sa Gaston naťahuje, vystavujúc svoje dobre stavané telo posledným paprskom slnka a pokúša sa zachrániť odev a jeho súčasti, úplne zatiaľ  ignorujúc jeho prítomnosť. Hoci si to nechcel pripustiť, začínala ho zmáhať žiarlivosť. Vyzerá ako rytier, je to rytier. Má vizáž, má spôsoby, výchovu, dokonca sa aj narodil v tej správnej kolíske!...

  Až keď si znechutený zvliekol kabátec a podával ho jeho smerom s inštrukciami, ako s ním zaobchádzať, trpezlivosť ho prešla a stačilo lusknutie a stál tu v rovnako ošarpanej veste na hrubej ľanovej košeli namiesto čipiek a hodvábu, kým jeho vyšívaný kabátec začínal tlieť v ohni pod nohami.

  - Opasok si láskavo použite svoj vlastný, inak vám spadnú gate...a uznajte, ideme k dáme a to by sa nehodilo! – dovolil si mu ho vrátiť oblúkom tak, aby skončil zas v slanej vode.

  Gaston mal zrejme dostatok dvornej výchovy, alebo nadmieru vrodenej ignorácie na chudákov z podhradia, keď sa nepokúsil oponovať, dokonca celkom ústretovo, tušiac, že ťahá za kratší koniec, začal sám a pomerne pokorne.

  - Ďakujem za primeranejší odev, zrejme si znalý tunajších pomerov. - skrivil nos, ale slová sú slová. - Takže moja Belle, moja snúbenica...sa chúďa nachádza na tomto bohom zabudnutom  mieste?! Zostáva mi len veriť, že ty vieš, kde to vôbec sme. – afektovane rozpažil a jemu začala tiecť voda zo zubov pri všetkých tých slovách.

  Snažil sa ovládnuť.

  - Ak vám to pomôže, vaša jasnosť, tak zrejme hej! – vylúdil umelý úsmev, prebodávajúc ho však už nevraživo očami.

  Gaston si prisadol na vyplavenú kladu vedľa neho, vyhrnul si rukáv na košeli a natrčil pravicu pred spolustroskotanca.

  - Sme na jednej lodi, momentálne. Bolo by veľkorysé gesto odomňa, a ja ho učiním, keby som ti podal svoju pravicu, na znak toho, že súhlasím s tým, aby si mi pomohol...priateľ...- povedal trochu neobratne, ale úprimne.

  Mal čo robiť, aby sa ovládol aj tentokrát.

  - Loď budeme potrebovať, až keď Belle zachránime, a budeme sa snažiť dostať sa odtiaľto...teraz sme len na ostrove! A never tomu, že opustenom... – odrazil stehnom podávanú ruku, keď prudko vstal, aby sa nemusel dívať na svojho soka, ale radšej do zábleskov zapadajúceho slnka, čo mu vypaľovali len oči, nie celé vnútro.

  - Nech je, ako chceš. Moju ruku si odmietol, budiš, ale vyprosujem si, aby si princeznú Belle, moju snúbenicu iba tak bral do svojich špinavých úst a vyjadroval sa o nej ako o nejakej vašej dedinskej dievčine! Bez titulov, bez patričnej okázalosti a ...vôbec. Je to princezná! To maj na pamäti, inak budem musieť použiť svoj kord...- spätil sa, zistiac, že žiaden nemá.

  Zadíval sa na neho a hlavou mu prelietli chvíle, ktoré s ňou strávil. 

  Súhlasil. Bola to princezná. Pravá. Krásna a jemná. Nežná, s úsmevom, ktorý bol pohladením. Pohľadom, ktorý bol úsmevom...

  Srdce mu stislo, uvedomiac si, ako veľmi ju miluje a musí sa dívať na tohto nepodareného predstaviteľa šľachty, ktorý si robí na ňu nároky...kým on nesmie, ani jej meno vysloviť bez patrične pridaného honoru...a pritom ho šepkal už toľkokrát.

  Tak rád by prižmúril oči a nechal sa unášať predstavou jej náručia a teplých paží, ktorými sa  k nemu s dôverou primkýna, kým on drzo hľadá tajné zákutia, kde by skryl svoju túžbu po splynutí, až kým sama, opatrne, s bázňou, ale odhodlane nevstúpi na jeho ponúkanú cestu a vo vzájomnej zhode nevykročia rovnakým smerom, v ústrety spoločnej budúcnosti...

  - Nestoj tu!  Pridal si sa ku mne, je tvojou povinnosťou, lebo ti to láskavo dovolím, byť spoluúčastný mojej záchrannej misie...- hrdo sa Gaston vypol a ošívajúc sa v nepohodlnom odeve, vykročil smerom k porastu pred sebou.

  Čelo mu preťali dve kolmé, prísne vrásky, ale ani sám po ničom tak veľmi netúžil, len ju znova uvidieť...

  A potom...

domiceli

...Tak finále...

Čože by ste ešte chceli?! Po prvé nemám rada ZEM-NEZEM a ani PETRA PANA...ale som odhodlaná svoju čitateľskú sterilitu v tejto oblasti doplniť a konečne si túto knihu prečítať. Zatiaľ len viem, že má prekrásne ilustrácie... :-)

Takže dobrú noc...a pokojne si prečítajte nejaké staršie FF... :-) 

A prípadne nechajte komentár... :-)