Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 16. diel TMA

Rumpelstiltskin

Temný závoj

16. diel

    Už lomoz, ktorým sa blížil k domu, bol predzvesťou búrky, alebo ešte horšie – ticha pred búrkou. Radšej rýchlo zložil všetko náčinie zo stola a s prázdnym, s rukami skrytými pod ním,  plecami skrčenými do seba a perami premieľajúcimi sa jedna cez druhú čakal, čo sa bude diať. Pripraviť sa na otcove nevyspytateľné zmeny nálad, však nebolo ľahké a niekedy mal pocit, že ani možné.

  Vošiel dnu, akoby tu nikdy nebol. Nesvoj, roztržitý, nevyrovnaný...Akoby len zablúdil a trafil k susedom. Mal pocit, že všetko tu je inak. Poprehadzované, popremiestňované, vymenené. Nič mu nepripomínalo domov, nič ho tu nevítalo, nehladilo, nevoňalo...Až na dve vyplašené oči chlapca s nevypovedanou otázkou na perách, s nádejou sa nahýnajúceho do boku, aby lepšie videl na dvere za otcovým chrbtom, očakávajúceho, že sa v nich, lebo zostali otvorené,  zjaví  Belle a všetko bude zas dobre.

  Dvere sa však samé, ako priama odpoveď, pomaličky zatvárali. Buch. A ticho.

  Bae sklamane sklonil hlavu. Predstavil si, ako sa hádajú, ako jeho otec kričí, ako Belle plače a rozplakal sa aj sám.

  - Ublížil som snáď tebe?! – natiahol Rumpel ruku a namieril ju na syna, násilím mu kúzlom zodvihnúc hlavu, aby videl jeho uplakané oči a bolesťou skrivenú tváričku.

  Zabolelo ho to...

  Drsne ju vzal do dlaní a pritisol si ju k sebe.

  - To nič, to nič, synček...len plač, plač...uľaví sa ti...Aj ja by som...ale...už dávno neviem...- po chvíli odmlky spustil ruky z jeho vlasov, pomaličky sa otočil a so sklonenou hlavou odchádzal.

  Potreboval byť sám.

  - Chcem, aby sa vrátila, ocko...- zavolal za ním chlapec, utierajúc si mokrú tvár do rukáva.

  Zastal, natočil k nemu tvár a z očí sa mu dívala bolesť. Iba mlčky prikývol a ťažko, ledva vlečúc nohu za nohou vystúpil hore, na pôjd, do svojho kráľovstva.

  Akoby sa mu celé zrazu potiahlo temným závojom...

  - Zamdlela ešte v koči. – naklonil sa mladý muž k starcovi a s úľubou sa neprestal dívať na útlu ženu stratenú v obrovskej posteli, ktorá konečne začala rovnomerne, pokojne dýchať, prestala sa strhávať a pot, čo ju dosiaľ zalieval, sa jej už iba slabúčko perlil na čele, ktoré komorná starostlivo každú chvíľu utierala.

  Starší z dvojice pri pelesti postele mlčal, ale čelo mal preryté nespokojnou vráskou.

  - Hlúpa...tvrdohlavá...vyšinutá...ako jej matka! – precedil medzi zuby a vážne sa zadíval na ušľachtilý profil mladíka vedľa seba, stále si nie celkom istý, čo sa mu deje v hlave teraz a čo sa ešte bude diať.

  Zdal sa mu pripekný a tým pádom aj prihlúply, čo by možno aj v tejto situácii nemuselo byť na škodu, vzhľadom k tomu, čo sa asi stalo.

  - Myslíš si, že je to pravda? – spýtal sa ho rovno, radšej neokolkujúc a nezahmlievajúc, aby vedel presne, na čom postaviť stratégiu a či sa vôbec vyplatí vytiahnuť do boja.

  Mladík, akoby sa zobudil z tranzu.

  - S odpustením, pane ...našli sme ju hore, na úpätí pod akýmsi rozložitým stromom, zrejme sa tam skrývala...bola vskutku v dosť žalostnom stave, ale...myslím si, že šlo len o lúpež. Lúpežné prepadnutie, myslím si... Totižto... vzali jej zrejme to, čo malo pre nich hodnotu, peniaze,  šperky...a asi aj šaty a potom ju nechali tak, v roztrhaných handrách, chuderku... a ona...alebo možno im ušla...zbojníkom myslím...- habkal, trochu ponížený a sám sklamaný tým, že zrejme prišiel neskoro, aby ju hrdinsky mohol zachrániť z rúk tých lumpov ...

  „Hlupák...vskutku naivný  hlupák.“ pomyslel si Sir Maurice.

  - Poďme. Slúžky sa už o ňu postarajú. - vykročil ku dverám v domnení, že ho Gaston bude nasledovať.

  Ten sa však naozaj trochu hlúpo usmieval a čosi ho ťahalo bližšie k lôžku...

  „Hlupák...zaľúbený, pobláznený...“- povzdychol starec, ale s určitou dávkou úľavy a nenápadne pokynul radšej slúžke, aby sa stratila.

  Stál, dívajúc sa strešným okienkom von na temnú oblohu a videl v nej svoje vnútro. Prázdne, bezútešné, temné. Ani hviezdička, ani iskierka, ani náznak svitania...Tma.

  Prešiel k almare, chvíľu sa v nej prehrabával, až vytiahol najnovší príspevok do svojej zbierky, ktorú si pred časom začal budovať. V hrubej látke bola zabalená kryštálová guľa.

  Opatrne ju rozbalil a díval sa na jej dokonalú krásu. Bez toho, aby použil kúzlo, videl zrazu opäť ju - Belle...krásnu, dokonalú, jemnú, s bázlivým úsmevom...priložil k nej opatrne dlaň, aby sa jej dotkol aspoň imaginárne, aspoň  bruškami prstov.

  Prekvapil ho chlad  skla.

  Guľa sa sfarbila, a keď sa v nej rozplynul dym, opäť sa ukázala jej tvár. Spala. Bledá, tichá, s vlasmi rozhodenými na vankúši...

  „Na vankúši?!“ zhrozil sa nechápavo.

 A hrôza mu v očiach zostala, vidiac siluetu tmavovlasého muža, ako sa nahýna nad ňu, ako okamih váha, kým sa rozhodne priložiť svoje pery u kráskinmu čelu a zotrvať tak...

  Bae sa strhol, počujúc, ako na podlahu nad jeho hlavou čosi dunivo dopadlo.

domiceli