Rumpelstiltskin ROZHOJDANÉ... 7. kapitola

Rumpelstiltskin

Rozhojdané...

Nadviazanie na ff Temný závoj

7. kapitola

     Aj chcel zašepkať jej meno, aj pohol perami a tie sa triasli rovnako, ako celé jeho vnútro, ale nedokázal vydať zo seba ani hlások. Hlas zlyhal, paže to vzdali vopred, len srdce, vykoľajené a zovreté strachom, že videné by mohla byť pravda, rozbúchalo sa silnejšie a zároveň chvíľami vypovedávalo službu, akoby sa pripravovalo na možnosť, že už možno o chvíľu aj tak nebude mať pre koho biť.

  - Čakal som, respektíve, mal som pripravených niekoľko verzií, ale, že budeš len sedieť a zízať, poviem ti, to ma trochu sklamalo. – ozvalo sa mu za chrbtom.

  Ustrnul, ale odmietol sa obzrieť. Hlas spoznal. Spoznal aj jeho majiteľa.

  - Mal som len jednu jedinú verziu... - zaparafrázoval. - ... kto má v tomto všetkom svoje zlodejské naničhodné  prsty! A som tiež sklamaný! – vydýchol, akoby ho toto poznanie, však na druhej strane konečne, po hodinách beznádejného a márneho nenachádzania cesty ani odpovede, uspokojilo, nespúšťajúc beztak oči z obrazu pred sebou, hoci mu po kúštičkoch neľútostne stále rovnako oddrapoval zo srdca, neuspokojac sa s nádejou, že ide iba o fingovanú ilúziu.

    Hlas sa mu zhmotnil pred očami, márne mal nutkanie ich rýchlo pred ním zavrieť. Uznal však, že akýkoľvek paraván, prekrývajúci mu jeho životnú lásku, prisladko sa práve usmievajúcu v objatí mladíka s cajchom dedičného snúbenca, bude prijateľnejší pre jeho myšlienky a duševnú vyrovnanosť, o ktorú sa s vypätím všetkých síl pokúšal, lebo videné ťalo do živého.

  Oči však radšej zatvoril aj tak, očakávajúc ďalšie ironické poznámky mladíka, zodpovedného za to, že práve nesedí doma, vo svojej chalupe, ukolísaný spokojnosťou s konečne nastoleným poriadkom, s pocitom domova, symbolicky za stolom so svojím synom a svojou...

  Striaslo ho, až sa mu telo prudko vymrštilo dopredu.

  - Odchádzame konečne? – strhol sa aj muž pred ním, doteraz znudene hľadiaci na spiaceho spoločníka. – Už nevydržím ani chvíľu bez mojej vzácnej snúbenice. Každá hodina bez nej mi takpovediac básnicky trhá spánok, nechápem, ako ty môžeš tak spokojne usnúť, hoci vieš, ako ja neznesiteľne trpím. – chytil sa paradoxne muž, nie za hrudník, ale za žalúdok a pošúchal si ho.

  Neprijal natrčenú ruku. Ale srdce sa zrazu, po týchto slovách, z ktorých bolo konečne jasné, že zas šlo len o nejakú nočnú moru, nie skutočnosť, cítilo ľahké a slobodné, opäť celé, opäť s nádejou, že má ešte šancu...

  Pousmial sa a mladosť ani krása soka mu už nepripadali také neprekonateľné prekážky, aj keď priamo hľadieť na ich zbližovanie sa, hoci len to bola fatamorgána, ho nútili byť stále v strehu. Zvlášť po tom, čo jej spôsobil naposledy...

  Tieto výčitky mu aspoň nedovolia opäť usnúť.

  - Pravdepodobne ideme rovno do nastavenej pasce. – skonštatoval lakonicky  a čakal na reakciu.

  Gaston znudene prevrátil očami a automaticky siahol na bok, zabudnúc, že nemá paloš, meč, ani žiadnu inú zbraň.

  - Dobre, že hovoríš. Bol by si, taký láskavý a vyzbrojil ma?! Aspoň keby si mi vrátil môj meč. Viem ním bravúrne narábať a hoci sa mi trochu bridí zabíjať decká, v prípade núdze som ochotný prekročiť hranice rytierskych cností. – požiadal rázne a rovno natrčil obe ruky.

  So zdvihnutým kútikom úst mu do náručia naložil celý arzenál od mečov, mečíkov, kópií, luk i šípy až po obojručné sekery i husitský palcát, pod ktorým Gastona už ohlo v páse.

  - Prosím, vaše prianie je mojím rozkazom...- zaironizoval a luskol zas, aby tu rytierik stál v brnení, v riadne ťažkej drôtenej košeli, už len prilbu s chocholom nasadiť a zaklapnúť priezor.

  - Prestaň sa mi vysmievať! – odvážil sa protestovať. – Máš ma za hlupáka?!...alebo chceš, aby ma za takého mala moja vyvolená?!  To by ti vyhovovalo?! ...Vidím ti na očiach, že po nej sám pasieš! ...- zadrel, odšmariac náklad späť Rumplovi pod nohy. – Nemal som možnosť jej dokázať, že som muž na pravom mieste, hrdina, bojovník a zaslúžim si jej ruku, takže táto príležitosť je pre mňa darom z neba a nenechám si ju prekaziť nejakým sprostým zakríknutým škaredým škriatkom, ktorého mi podstrčili do cesty, aby ma skúšal! Už som ťa prekukol, aby si vedel! ...ale ty ma nepoznáš...ja sa nevzdám! – vytiahol predsa len z kopy železa meč, premeral si ho, pozorne prezrel čepel, poťažkal, pokrútil ním a natrčil jeho hrot rovno na Rumplovu hruď.

  Ustál to. S uznaním prikývnuc na mladíkovu obhajobnú reč. Bol by aj zatlieskal, ale míňať kúzla na taľafatky, čo by v jeho prípade bolo liečenie z bodného zranenia, podľa iskier, čo už šľahali Gastonovi z očí, nemienil.

  Aj tak si nebol istý, koľko ich má ešte v zásobe a ako rýchlo sa tu, v Zemi-nezemi minú. Už laškovanie s výzbrojou bolo zrejme bohapusté plytvanie a môže sa im škaredo vypomstiť.

  - Budeš počúvať moje príkazy. Ak by došlo k boju, máš voľnú ruku. – mierne bokom naklonil hlavu, opäť ju však vystrel a potriasol vlasmi, vytrčiac dohora vztýčený ukazovák. – Obávam sa však, že „pasca“, ktorú som spomínal, bude skôr iného razenia... Ako poznám svojho otca...- zadrhol sa v reči, lebo hrot meča sa mu nebezpečne priblížil k hrudi.

  - Ja som vedel, že... – vyštartoval po ňom v okamžiku Gaston.

 V poslednej chvíli uskočil, pričaroval si meč a začal sa brániť jeho útokom.

  "Zrejme to s bojom na život a na smrť myslí vskutku vážne." prekvapilo ho náhle zistenie aj mladíkova odhodlanosť.

   Meče sa rozcinkali a džungľa obohatila o nové pazvuky: zúrivé výkriky, syčanie aj prudké výdychy v stále sa zrýchľujúcom dorážaní muža proti mužovi.

  A do toho potlesk...

domiceli 

 

Rumpelstiltskin ROZHOJDANÉ... 6. kapitola

Rumpelstiltskin

Rozhojdané...

Nadviazanie na ff Temný závoj

6. kapitola

     Teraz nevedel, či sú jeho šaty stále mokré od prechodu vodopádom, alebo sa spotil tak veľmi, že sa cíti presne rovnako, ako keď sa vynoril za masou spenenej vody na druhej strane, vo východe jaskyne. A pritom len prižmúril na chvíľu viečka od únavy z pochodu. Určite nespal. Takíto spotení sa ľudia budia po nočných morách. Určite si nezdriemol ani na okamih! Len prižmúril tie sprosté oči...od únavy! Má právo na únavu! ...

  Obzrel sa po svojom spoločníkovi. Nebol nikde v dohľade... 

  Započúval sa do zvukov, ale zostalo tu akési prapodivné ticho. Doteraz bol lomoz, praskanie, šuchot, škrekot, kadečo -  slabšej náture nervy drásajúce, na čo si už sám skoro zvykol, ale ticho?...

 Absolútne ticho. Dokonca ani listy sa nehýbu, ani stebielko, ani konárik.... akoby celý obraz, čo sa mu zmestil do výhľadu zrazu  zamrzol a skamenel. Len farby a tvary si zachoval.

  Stromy, kry, listy, zem a záplava bielej.

  „Záplava bielej?!...“ neveril svojim očiam. V úzadí, medzi stromami obrastenými lianami, stála postava. Žena. Kráska...

  - Belle! -  vykríkol od prekvapenia, pozviechal sa zo zeme  a rozbehol sa jej v ústrety.

  ...a spätil sa skôr, než spravil prvých pár krokov.

  Spoza ženy sa totiž vynorila postava muža. Iba jeho hlava. Iba husté zvlnené vlasy padajúce jej na odhalené rameno...a vedľa vlasov prsty preliezajúce jej kožou, ako päť malých zosynchronizovaných hadích mláďat.

  Muž na okamih zodvihol hlavu, zabodol do neho, presne ho s cynickým úsmevom zamerajúc, svoj pohľad, kým opätovne neprisal  pery do preliačiny nežného krku... ruka sa jej pomaly vzniesla k hrudi, biele prsty narazili na hadie hniezdo a preplietli sa s ním. Viečka už mala rozochvené a hlavu slastne opretú o mužovu. Na perách sa jej zjavil krehký úsmev...

 - Ty darebák! Čo si to dovoľuješ?! – neovládol sa Gaston a so zaťatou päsťou pripravenou v okamžiku zaútočiť, vymrštil sa na muža s prstami majetnícky zaborenými v  pleci "jeho snúbenice"...

  V zápästí ho zabolelo a ruka vystrelila dohora.

  - Zošalel si?! – díval sa mu priamo do očí Rumpel s jednou rukou zakvačenou o jeho zápästie a s druhou držiacou Gastonovi dostatočne od tela zvláštne zafarbený konár s obrími bodliakmi.

 - Omrzel ťa už život, keď sa dobrovoľne vrháš na kopie smrtiaceho spánku?! Zožerú ti vnútornosti zaživa a pripravia smrť takú bolestivú, že si budeš, plaziac sa podomnou na kolenách priať, aby som ťa vlastnoručne zabil...a zrejme to aj rád urobím, ak ešte raz neuposlúchneš moje príkazy, drahý...– precedil pomedzi zuby, stále nepochopiac, prečo z ničoho-nič Gaston, pred chvíľou pokojne odpočívajúci  kúsok od neho, vystrelil a chcel sa dobrovoľne nabodnúť na ostne jedovatého kríka.

  - Kde je Belle?! Pred chvíľkou tu ...predsa... bola...?- zneistel mladík, otriasajúc sa a uvoľňujúc zo zovretia.

  Rumpel ukázal smerom dopredu a naznačil mu, aby sa utíšil. Už teraz mal neodbytný pocit, že beztak vzbudili pozornosť a stráže, nenápadne pozorujúce okolie, zo zamaskovaných stanovíšť, už o ich prítomnosti dali echo do hlavného tábora.

  - Musíme sa skryť a počkať na noc. Vedia, že nezaútočíme, lebo sme len dvaja, ale rovnako si myslím, že nás nechajú na pokoji aj sami, netušiac, kto sme a čo tu zrejme chceme. Alebo...strategicky vyčkajú na náš plán. – zamyslel sa nahlas starší z mužov.

  - My máme plán? – spýtal sa mladší a perami mu cukalo, že musel vôbec vysloviť tú vetu.

  Aj Rumpel zostal prekvapený. „Takže „panáčik“ sa rozhodol spolupracovať?!“ premeral si ho od hlavy po päty a zazdalo sa mu, že to myslí naozaj vážne. Konečne zrejme pochopil, že v tomto svete nemá šancu byť sám „družina“...

  Hodiny sa míňali a naozaj sa aj Gastonovi videlo, že kde-tu sa medzi kríkmi obďaleč mihla nejaká malá postava pripomínajúca škriatka a zas zmizla v poraste. Nepriateľ. Decká... Márne však hľadel ktorýmkoľvek smerom, Belle už nikde nevidel.

   „Ale ...bola predsa tak blízko... a bola to určite ona! Iba kúsok od neho...Nespal. To nemohli byť halucinácie! To museli byť halucinácie, keď sa dobrovoľne nechala obchytkávať a bozkávala sa...s týmto tu!“ nevraživo zazrel na muža opretého o protiľahlú skalu, od nudy strúhajúceho čoraz tenšie drievko do podoby ihly.

  Mal kamennú tvár. Zaborený kdesi vo vlastných myšlienkach. 
  Ktovie, možno plánuje...

 „Ešte tak vedieť, prečo vlastne pomáha zachraňovať mu snúbenicu. Poslal ho niekto z rodiny?! Čo s ňou má spoločného?!...Nesmie ho spustiť z očí.“ oprel sa pohodlnejšie, aby na neho lepšie dovidel a nahol hlavu trochu dopredu, ako pozorný strážca, aby mu neunikol jediný pohyb, ktorý by mu mohol prezradiť odpovede na jeho nezodpovedané otázky.

  Rumplova hlava sa zas naklonila dozadu a oprel sa o skalu, privrúc viečka, akoby chcel uľaviť doteraz ohnutému stuhnutému krku. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď hlavu vrátil do pôvodnej polohy a mrkol bokom, aby skontroloval, čo robí jeho spoločník.

  Jeho spoločník  práve nežne po líci hladil pri kolenách mu kľačiacu Krásku a tá mu pohyb opätovala s úsmevom, približujúc sa tvárou s pootvorenými už, od túžby vlhkými perami k tým mladíkovým...

domiceli

Rumpelstiltskin ROZHOJDANÉ... 5. kapitola

Rumpelstiltskin

Rozhojdané...

Nadviazanie na ff Temný závoj

5. kapitola

     Našľapoval, akoby sa mu topánky lepili o podložie. Nehlučne, opatrne, spomaľujúc náročky každý pohyb. Podobal sa trochu na predátora, ale oči dokorán namiesto prižmúrených a pofidérny úsmev, čo mu takmer nemizol z tváre, prezrádzali, že ide iba o hru na napodobňovanie dospelých.

  Možno preto nenaháňal na prvý pohľad vôbec strach, pričom protivník by ani vo sne nebol býval predpokladal, že práve to je jeho tromf, vďaka ktorému nečakane zaútočí a zväčša presne trafí na to najzraniteľnejšie miesto obete, ktorá útok vôbec nečaká. Bol to manipulátor a naozaj dobrý pozorovateľ.

  Stačilo mu vidieť, ako sa mení ľudská tvár pri niektorých činnostiach, slovách či pohľadoch, nech sa zapojil ktorýkoľvek zo zmyslov a posunul mimické svaly ktorýmkoľvek smerom, všetko zachytil, vyhodnotil a obrátil proti nepriateľovi. A každého za nepriateľa považoval.

  - Mal som tú česť vidieť tvojho nastávajúceho... – nahol sa trochu bokom, aby medzi dvoma hrubými palicami svojej klietky videla celú jeho tvár.

  Tá jej sa v tom okamihu nadvihla, očividne pookriala, pery sa pootvorili a nemusela povedať ani slovo, bola čitateľnejšia než ranné správy na trhu alebo v kuchyni. „Je tu...prišiel si po ňu...Nenechá ju  napospas osudu...miluje ju...miluje ho...“

  - ...predtým, než sa utopil v jazierku asi poldruha míle odtiaľto. – doložil bezfarebne, ani nepočkajúc na zmenu jej výzoru, lebo ju automaticky očakával. Iste zbledla, ústa sa jej roztriasli, možno aj slzy vyhŕknu.

  Pozbierala svoje sily a vystrelila z kúta, kde dovtedy schúlená, pomotaná vo svojich svadobných šatách, odovzdane sedela. Zaprela sa rukami o hrubé palice svojho väzenia.

  - Neverím ti! Nepoznáš ho! Je mocnejší, než si vôbec viete predstaviť...Nikdy sa nevzdá...nikdy sa ma nevzdá...- strácala na odvahe aj presvedčení.

  Práve jej došlo, že by slová tohto malého chlapca, čo sa tvári ako pán ostrova, mohli byť aj pravdou. Nie, nie...cítila by to. Tušila by to. Vedela...ON žije!

  - On žije! – skríkla a pevnejšie sa zaprela o drevo.

  Bol už na odchode, ale zvrtol sa, aby jej svojím úsmevom pripomenul, že je stále iba jeho väzňom a on je tu  ten, čo určuje, kto bude a nebude žiť.

  - ON? ..určite... – usmial sa ešte viac. – Bojím sa len o tvojho snúbenca. Hrdinu...akiste ťa prišiel zachraňovať, ako mu jeho šľachtická česť velí... žiaľ, naposledy ho chudáka bezmocného videli, ako ho pod hladinu vtiahol vír, alebo nejaká obluda. Netvor. Monštrum...- približoval sa k nej s každým slovom a až teraz ho zaujímalo, ako sa pri posledných slovách zatvári.

  - Aj Gaston...je na ostrove? – stiahla k sebe obočie a nešlo jej do hlavy, čo tu ten robí. Ako sa sem dostal. Prečo?...a prečo Gaston?!...prečo nie...

  Peter Pan sa už smial na plné hrdlo. Konečne pochopil, ako sa veci majú.

  - Aj...?! – zopakoval jej otázku. – Čakala si, nebodaj, niekoho iného? ...ako svojho nastávajúceho? Koľko ich vôbec teda máš?...To aby som sa začal obávať, že budem musieť bojovať s nejakou armádou tvojich nápadníkov! – zaironizoval sarkasticky, dopĺňajúc si len postupne jednotlivé indície do skladačky.

  Zmĺkla. Pochopila, že mu zrejme nechtiac prezradila viac, než pôvodne tušil a teraz sa to môže obrátiť proti nej. Proti nim.

  Prešiel pár krokov od nej a sadol si pod strom, skrčiac kolená, vyložil si na ne svoje predlaktia. V rukách sa mu zjavila malá biela handerná bábika v modrom kabátiku. Držal ju striedavo za každú z plátenných končatín, krútiac si ju medzi prstami a premýšľal.

  Po chvíli sa pozorne zahľadel na ženu pred sebou a oči sa mu otvorili dokorán a úsmev aspoň na pár okamihov zmizol mu z tváre, kým sa zas neobjavil v podobe hurónskeho rehotu.

  - Takže ty nebudeš darčekom pre mňa?! Ako pripomienka na staré dobré časy. Na uzmierenie...Ty si jeho vlastné prekvapenie! – zdrapil ju za predlaktia, aby mu neušla do kúta a mohol sa jej dívať rovno do očí. - ...a ja naivný som si myslel, že vie o mojom probléme a vychádza mi v ústrety, tak, ako sa na dobrého potomka patrí...vážiť si a ctiť svojich rodičov... – precieďal pomedzi zuby a napriek svojmu detskému výzoru pôsobil teraz svojou mimikou aj slovami i názormi z nich poskladanými, ako pravý ozajstný nekompromisný dospelý.

  Až teraz začala mať z neho strach...

domiceli

 

Rumpelstiltskin ROZHOJDANÉ... 4. kapitola

Rumpelstiltskin

Rozhojdané...

Nadviazanie na ff Temný závoj

4. kapitola

     - Mohol si ma zabiť! – zasyčal Gaston medzi vypľúvaním slín zmiešaných s vodou, ktorá mu zaplavila všetky otvory, ktoré sa teraz chrchľaním a kašľom pokúšal uvoľniť.

  „Mohol a ešte aj môžem...!“ pomyslel si, ale zaťal zuby a založil ruky radšej chrbát, ten svoj, už suchý a čisto preoblečený, aby sa pánča nemalo už do čoho navážať. „...a asi by som aj mal.“ doložil si v duchu, vidiac, s akou nenávisťou sa mladý muž naňho zdola díva, premeriavajúc si jeho čistý, kvalitný kožený odev, kým on tu na akomsi štrku leží tak, ako ho Boh stvoril, plus čo-to, čo na ňom ešte za tých sotva osemnásť rokov dorobil. Žiaľ, asi len vonkajšiu stránku. Na tej si ale dal záležať...

  Rumpel sa otriasol a radšej otočil chrbtom. Dokonalosť rovnakého pohlavia pri porovnávaní s jeho telesnou schránkou pridávala riadne závažia na opačnú misku váh v priam hamletovskom rozhodovaní: Zabiť či nezabiť...

  - Kto vlastne si?! – zviechaval sa muž a zhnusene sa díval na telo, doškriabané, polepené zas pieskom a holé.

  - Kto by si chcel, aby som bol? – otočil sa k nemu, natrčiac ruku s odevom. Jeho starým odevom. – Ak mi chceš povedať, že tvoj sluha, rýchlo si radšej zahryzni do jazyka, drahý. – doložil, hodiac mu veci ako psovi.

  - Snáď nechceš, aby som ja slúžil tebe?! – schmatol podávané Gaston a rýchlo sa obliekal, aby si to tento malý jedovatý, neznámy mužíček náhodou nerozmyslel a nestrčil ho nahatého späť pod hladinu...napospas tým tam vonku. – Ozaj, kto boli tí...no, veď si ich asi aj ty iste videl, keď si sa tak rýchlo stratil. – ukázal do otvoru peniacej sa vody, ktorá sem donášala svetlo a zároveň ich chránila pred vonkajším svetom.

  Zadíval sa tým smerom a videl seba, zúfalo plačúceho, opusteného uprostred divočiny, márne volajúceho na svojho otca...

  - Stratení chlapci...- odpovedal stručne a považoval svoje vysvetlenie za dostatočné.

  - To akože sme sa zľakli obyčajných deciek?! Nejakých sprostých malých dedinčanov s palicami?! Uvrešťaných sopliakov?! – rozohňoval sa Gaston, mordujúc sa so šnúrkami a ich zložitosťou. Doteraz sa s nimi trápili vždy len jeho sluhovia.

  - Bojoval si už niekedy? Bol si vo vojne?! Díval si sa nepriateľovi priamo do očí a zvažoval v pár sekundách stratégiu?! – odpovedal mu otázkami s nohou vyloženou na veľkom kameni, s cynickým výrazom na tvári.

  Mladík sa len poošíval. Odpoveď bola teda jasná. Nie.

  - Tak potom vedz, že čo urobí profesionálny vojak, čo prešiel výcvikom v armáde, je pomerne ľahko odhadnuteľné, ale tento svet, Zem-nezem, je plná amatérov! Títo chlapci, tieto deti stratili už všetko a denno-denne strácajú už len sami seba. Hodinu po hodine, deň, po dni, draho platia za každé čo i len najmenšie želanie, kedy sa neovládnu...Im nezáleží už na ničom. A na nejakom prišelcovi, čo na prvý pohľad má všetko a nemusel za to ničím zaplatiť, ako oni, už vôbec nie! – kopol do skaly, o ktorú sa opieral, aby utlmil zlosť. Spôsobil si len vlastnú bolesť.

  - Nejako sa tu vyznáš. Mám pocit, že k nim asi patríš. Čo ak budeš ich špeh...a ja som len ďalšia obeť.... ale to ti hovorím, ja sa nevzdám! ...som rytier! Budem bojovať!... – vzdal Gaston šnurovanie a zapínanie, prestanúc s ním bojovať, antihrdinsky preložiac ruky na rozgajdanej hrudi, že už nemieni počúvať nijaké jeho múdrosti.

  Načo mu bude odpovedať, že kedysi naozaj bol takmer jedným z nich...

  - Dôležité je, že poznáš nepriateľa, čo stojí za únosom Belle. – odpovedal dvojznačne a pohol sa k vodopádu, či v jeho šumení nezačuje hlasy zvonka.

  - Urodzenú, ctenú slečnu Belle! – opravil ho nahnevaný Gaston, že ignoruje jeho príkazy, ale schytal neviditeľnú ranu, ktorá ho priklincovala o zadnú stenu jaskyne, kde pocítil ako odpoveď na svoje ostré slová -  ostré výčnelky skál.

  Napriek výchove, zanadával úplne nedistingvovane a šťavnato.

  Rumpel sa pousmial. Zdá sa, že pre tohto „rytierika z bavlnkoviec“ toto budú priam iniciačné skúšky dospelosti. Len k čomu to bude dobré pre neho samého, ak sa mu podarí spraviť z neho ozajstného chlapa?! ...že by to Belle ocenila?!...A teraz akú by chcel počuť odpoveď...

  Zhlboka povzdychol.

  - Vzduch je čistý,  môžeme ísť. - ukázal na vodu a prešiel ňou von.

  - Vzduch čistý a voda mokrá...- doplnil si zhrozene Gaston a prižmúriac obe oči, strčil sa do vodopádu tiež.

domiceli

Rumpelstiltskin ROZHOJDANÉ... 3. kapitola

Rumpelstiltskin

Rozhojdané...

Nadviazanie na ff Temný závoj

3. kapitola

     Už ho nebavilo zízať mu na chrbát, ani pod nohy, ani nikam v tomto pošudenom, odpornom pralese, plnom hmyzu, chrobákov, bahna, dusna a lepkavého vzduchu. Bezmocne si rozmazal ďalší štípanec na líci, znechutene si uvedomiac, ako sa jeho vlastná vzácna modrá krv práve zmiešala s telíčkom desiatujúcej komárej samičky, ukončiacej svoj biedny bzučivý život, nevedomky s poctou, ako maska na líci aristokrata z tak vznešeného rodu...

  Občas sa obzrel, ale utrpenie mladíka, ledva sa už motajúceho v závese, za ním, s nohami obvitými všade sa lepiacou pichľavou burinou, s tvárou doštípanou a fajnovými dlaňami doškriabanými a začervenanými, mu spôsobovalo dostatočné zadosťučinenie, aby ho v najbližšej dobe ukončieval.

  Aj sám však začínal byť opäť smädný a ranná pažravosť, najmä čo sa silného vína týkala, mu vracala prijaté vo forme nepríjemných návalov potu. Cítil jeho jednotlivé, v pravidelných intervaloch sa dolu chrbtom spúšťajúce prúdy a predstavoval si temné valy dvoch simultánne bežiacich trajektórií, ktoré mu zanechával na špinavom tele.

  O čo famóznejšie boli priesvitné kvapky, splývajúce jedna do druhej a rýchlo sa ponáhľajúce späť do materskej hladiny, keď zodvihla ruky, pohodlne o neho opretá, aby vzadu poslepiačky, ale na pohladenie presne vymerané, nahmatala rozmočenými už bruškami prstov jeho tvár...

  Tenučké potôčiky teplej vody vracali sa vnútornou stranou jej hladkých paží späť, skončiac aj tak predčasne, v preliačine v podpaží, kam už na ich osud nedovidel.

  Jeho pery mali čo práve nemo, ale čoraz neodbytnejšie a nástojčivejšie vysvetľovať jednému z ušných lalôčikov a oči pritom pozorne sledovali zrýchľujúce sa chvenie jej pier i zatvorených viečok, chytajúc rytmus dychu oboch, kým jej hlava zatiaľ stále spokojne odpočívala mu na ramene, nestarajúc sa, že z kade nahá trčí do pol tela a tomu začína byť podľa nabehujúcich zimomriavok už trochu chladno.

  Naoko pozorne načieral z hladiny príjemne bylinkami voňajúcu vodu do dlaní a nechal vodopády stekať jej na kožu. Vracal sa pomaly, nikam sa neponáhľajúc po ďalší náklad horúcej tekutej nádielky krížom cez jej hruď. Nevynechával pod prstami žiadne miesto, oboznamujúc s ním dôverne svoje teplé dlane cestou dolu, dolu, kdesi hlboko pod hladinu...

  Ozval sa špľachot vody.

  - Je mi jedno, či to bude stoka, konské napájadlo alebo mláka dažďovej bačoriny, chcem piť a zmyť zo seba všetku túto odpornú, obťažujúcu ma už špinu! – predral sa pred neho Gaston, stŕhajúc zo seba zvršky, metajúc nimi po dotieravej chrobači, čo zistiac, že sa náhle zväčšilo teritórium na lov, vrhli sa na neho v celých húfoch.

  Keď opatrne došiel k malému vodopádu, vytvárajúcemu okrúhle jazierko pod svojimi rozpenenými nohami, v zákryte rozložitých stromov okolo, mladík sa už spokojne čvachtal v ľadovej vode a takmer chrochtal blahom, vyhadzujúc do výšky plné ruky vody, čo ho zvrchu zbombardovali pri svojom návrate.

  Rozviazal si aj sám košeľu a iba sa trochu osviežil, netušiac, či náhodou nejde o nejakú miestnu pascu.  Chvíľu dokonca váhal s načrením a pitím. Iba chvíľu. Smäd bol silnejší.

  Gaston si ho s dešpektom premeral, vidiac, že nemá v úmysle sa poriadne umyť.

  - Ako môžete, vôbec, vy úbožiaci...takto žiť?!...- znechutene zamrmlal. – Žerie váš špina a pot vám za živa rozleptáva kožu. Tie stuchnuté handry plné vší a parazitujúceho kadejakého hmyzu roznášajúceho iba plesne a ekzémy, ...ani sa nedivím, že potom takmer všetci vyzeráte...tak ako aj ty! – zmraštil s odporom nos a ponoril sa opäť pod hladinu, aby vyplával o kus vedľa.

  Keď sa však vynoril, Rumpel už na mieste, kde pred okamihom sedel, nebol.

  Nebol nikde okolo.

  Zato však na každom väčšom kameni pozdĺž jazierka stála akási malá postavička v plášti neurčitej farby pripomínajúcej vyschnuté rybie šupiny, sotva pod zadok s kapucňou na hlave a akýmisi primitívnymi nástrojmi, podobajúcimi sa bakuliam v rukách, omotaných kusmi handričiek, namiesto rukavíc. Boli ich tu desiatky.

  Zdola ho však akási sila náhle ťahala ku dnu. Skôr ako vykríkol, a ruky mu vystrelili nad hlavu, hladina vody sa za ním zatvorila.

  - Nájdite ho! Vytiahnite ho! – skríkol jeden z chlapcov, ale ostatní sa len bezradne pozerali jeden na druhého tušiac, že by sa márne ponárali pod hladinu a hľadali neznámeho.

  Buď sa utopil, alebo...

  ...za vodopádom bola Jaskyňa, ktorej meno sa každý z nich bál aj vysloviť a z ktorej sa nikdy nikto živý už nevrátil. Ani zviera, ani vták, ani hmyz...nieto človek.

  Nikdy. Nikto.

domiceli

Rumpelstiltskin ROZHOJDANÉ... 2. kapitola

Rumpelstiltskin

Rozhojdané...

Nadviazanie na ff Temný závoj

2. kapitola

     Natiahol ruku dozadu a pribrzdil ňou rozrušeného mladíka. Toho od rána riadne iritovalo, že s ním neprehovoril ani pol slova, nezobudil ho, nepokynul mu, aby ho nasledoval. Keby nemal dostatok vrodenej inteligencie, že tak má činiť, tak je sám, opustený, na neznámom  ostrove, ponechaný napospas osudu! Iste neprajnému. A ešte aj teraz si ho trúfa brzdiť!

  „Čo si to vôbec dovoľuje?!“ prechádzala Gastona trpezlivosť a začínal sa ozývať smäd aj hlad.

  - Zabíjame tu len čas! – zašomral, ale prsty náhle vystrelené zdola, teraz už skrčeného muža pod ním, sa mu zaťali takmer do kože na hrudi a stiahli ho k sebe za vyvrátený strom, nestarajúc sa, ako a kde dopadne.

  Zasyčal od bolesti a vytrhol si košeľu zo zovretia, odvaliac sa kus bokom.

  - Mám toho plné zuby! ...aj keď by som ich mal plné radšej niečoho tráveniu osožnejšieho! ... nemám vo zvyku plytvať svojím časom ani silami! Ak aj  je moja snúbenica tu, poďme za ňou  a odvediem si ju rýchlo späť na zámok! Dám si kúpeľ, dobré kvalitné raňajky a doprajem si...- začal vymenovávať, mužova ruka mu však skončila pricapená o ústa, aj s polovicou jeho hrude, takmer sa začal dusiť.

  Nemal šancu povoliť zovretie a ani sa o to nepokúšal, tušiac, že smerom, ktorým sa pozerá jeho spoločník, sa iste niečo deje, lebo sa mračí a natŕča všetky zmysly, aby mu nič neuniklo.

  Nebolo počuť hlasy, len šum, ktorý bol pre neho rovnako nezaujímavý a neidentifikovateľný, nech už by sa krovím predieral človek alebo zajace... „ale taká zajačia pečienka v rôsole...prešpikovaná kačacími prsíčkami v borievkovej marináde...“ stiahlo mu zas žalúdok a vypleštilo oči na miesto, kam predtým iba zasnene smerovali.

  Objavila sa tam presne do detailov opísaná porcia jedla.

  Zvuky sa stratili a aj Rumpel si všimol náhlu nádielku, za ktorú nebol zodpovedný.

 Ostražito sa obzeral vôkol seba. Nikde nikto. Boli tu len sami dvaja a... zajačia pečienka v rôsole, prešpikovaná kačacími prsíčkami v borievkovej marináde.

  Gaston sa už-už dvíhal strčiť do nej prst a lačne ho obliznúť, keď dostal zásah po natrčenej ruke.

  - Ak sa ti zdá, že si iba pánom a rád by si bol mladým, povedzme poriadne mladým pánom, tak si to všetko pokojne nadžgaj do krku! ...ale ak si myslíš, že ťa následne budem prebaľovať a nosiť v plachietke na chrbte, tak to si radšej nechaj zájsť chuť! – vyriekol nezrozumiteľne a nejasne.

  Gastonov výraz prekvapenej tváre tomu jasne nasvedčoval.

  - Čomu konkrétne z môjho preslovu si neporozumel?! – spýtal sa ho stroho s patričnou dávkou sarkazmu. - My tu „nezabíjame čas“, drahý Gaston, to on tu zabíja nás! ... a budeš mať šťastie, ak práve ide opačným smerom a my tu za pár hodín nezoschneme ako sušené slivky. Už ti je to jasné, alebo sa ti tvoje panictvo tlačí na mozog? – vyprskol jedovato, natiahnuc sa spokojne až k jeho stále idiotskejšie vyzerajúcej tvári, ktorej otvorené ústa mu vôbec nedodávali dospelácky, ani dôveryhodný  výraz.

  Bol pyšný na svoju poslednú poznámku, cynicky nadvihol kútik úst a odrapil prstami kus pečienky, lačne sa doň zahryznúc. Pokýval hlavou a vzal si aj zvyšok. V živote nič podobného nejedol, ale nevymŕval. Panský jazýček nemal zlý nápad.

  Gaston natrčil na jedlo prst, ale Rumpel ho radšej odtiahol.

  - Čakal som...- začal rozkladať medzi žuvaním, -...že sa napaprčíš kvôli tej narážke na tvoju neskúsenosť. – prevrátil očami a bolo mu to samému smiešne, že v jeho veku...

  Mladík sa až teraz začervenal a už-už mal pripravenú obhajobnú reč, lenže nedal mu na ňu slovo.

  - ...ani sa nenamáhaj. Nezaujíma ma to! – povedal pravdivo, spokojný, že sa Belle nikdy nedotkol a žul pokojne ďalej.

  Jedlo mu náramne chutilo.

  - Nemohol by si si priať aj džbán vína? – nahol sa k naprázdno slinky pregĺgajúcemu mužovi.

  - Krčah vína?! – ten neveriacky zopakoval.

  Aké však bolo jeho prekvapenie, keď sa zjavil tesne vedľa jeho pravice, už len vložiť prsty do ucha  nádoby.

  - Dobre, dobre... – vytrhol mu ho Rumple spred nosa a schuti sa napil. – Keď nie je džbán, môže byť aj krčah, pán panic...- utrel si spakruky ústa, neodpustiac si zopakovať poznámku. – Nezízaj! Prezradím ti tajomstvo....toto je Zem-nezem! Tu platia iné pravidlá než v našom svete. Tu si deti ... a aj ty, pokiaľ...no, veď vieš čo...- žmurkol na Gastona a ten sa opäť začervenal. ...- pokiaľ si nemal dievča, ženu, nevestu, neviestku...skrátka hocičo v sukni, tak si tu dieťa! Nech už máš rokov, koľko len chceš! A tu...to sa ti, dieťatko moje milé, bude náramne páčiť, sa ti splní preto každé prianie... Myslím takéto obyčajné... so skutočnou mágiou to nemá skoro nič spoločné... – usmial sa, dopil poslednú kvapku a nechal krčah, nech sa vyparí.

  Gaston sa vyrovnal., posadil a lačne potľapkal prstami po mieste, kde bola pred chvíľkou pečienka. Zostal po nej len mastný fľak a trochu omrviniek. Skúsil si jednu z nich vložiť do úst.

  - Stále si ma nepochopil?! – precedil medzi zuby Rumpel. – Každá mágia má svoju cenu. Aj takáto ničotná! Môžeš si priať, čo len chceš, ale ak si to necháš, ak to zješ, použiješ, obšťastníš sa tým, tak stratíš nejaký čas...a prízvukujem: doslova a do písmena stratíš! Zmizne ti zo života pár hodín. Z hodín budú dni, z nich týždne, mesiace, roky...ty budeš mladší a mladší, až...ktovie, čo bude až... – skončil predčasne, vstal a už ho nezaujímalo, či Gaston omrvinky vyzbiera, alebo si pričaruje niečo iné a pozžrie to.

  - Ako to, že ty si stále rovnaký? Starý a odporne škaredý?!...aj keď si mi zjedol moje raňajky?! – skúsil byť mladík otrlý, ale hlas sa mu triasol pri predstave seba samého, ako bezmocného batoľaťa v pralese.

  Rumpel spravil ešte niekoľko krokov, kým sa otočil.

   - Ja už dávno nie som...malý chlapec... – nadvihol veľavravne kútik a opäť videl ju, nahú a bielu, s oblúkom chrbta prehnutým nad jeho pažou, s rukami zakvačenými o plachtu nad hlavou, s chvejúcimi sa viečkami, za ktorými sa pokúša skryť náhle prebudený pocit uspokojenia, kam práve vyústila únava po milovaní...

domiceli

Rumpelstiltskin ROZHOJDANÉ... 1. kapitola

Rumpelstiltskin

Rozhojdané...

Nadviazanie na FF Temný závoj

1. kapitola

     Cítil chlad, čo sa mu ukladal na ramená, ale bol priveľmi spokojný s polohou, ktorú sa mu podarilo zaujať, presne tou, o ktorej si vždy myslíme, že iná lepšia už ani neexistuje a je iste zázrak, že sa nám ju podarilo nájsť, a nahradiť ju inou, by bola pre naše telo i dušu nenapraviteľná svätokrádež..

  Tak ani on neuvažoval veľmi nad zmenou, ani nad najmenším  pohybom, ktorým by si aspoň pretiahol prikrývku skrz rameno.

  Ukolísaný únavou celého dňa, snažil sa vsugerovať si, že prichádza pokojný spánok, ktorý ho čo chvíľa odbremení od starostí, aj od toho hlúpeho chladu, ktorému už nestačilo, že sa o neho oprel, on si drzo zakvačil prsty do košele a koža i svalstvo začínali pod nimi tuhnúť.

  Odporne realistický pocit. Ráno vstane dolámaný, nevrelý a nahnevaný na vlastnú pohodlnosť i lenivosť postarať sa sám o seba, o svoje pohodlie a...

  Čo ak by potom už nenaháňal strach?! Čo ak by jeho spokojný, oddýchnutý a upravený výzor predznamenával zmenu k lepšiemu a ľudia by to vycítili?! Čo potom...

  Z planých teórií ho vyrušila pribuchnutá okenica. Raz, druhýkrát...hnusný, dotieravý zvuk!

  Odšmaril prikrývku, nechal ľadový vzduch, nech mu oblizuje celé spotené telo a vytrielil k obloku. S jedom zatvoril jednu, aj druhú, následne i okno, ale rovnaké lomozivé zvuky sa sústavne ozývali z rôznych kútov jeho zámku.

 Vietor bol dnes v noci priveľmi prudký.

  Chvíľu váhal, či sa radšej nezakutre späť pod vrstvy teplých prehozov, ale utlmený zvuk je stále zvukom. A jeho zmysly sú priveľmi citlivé na všetok. Aj ten najmenší, najjemnejší, najtiťornejší!

  Strhol sa a prudko posadil.

  Nijaký zámok, nijaké okná. Nad hlavou sa mu nadúval iba provizórny šiator pripevnený na koloch, aby chránil proti chladu. Nechránil nič. V tomto nehostinnom kúte bol aj vietor štipľavejší, chlad dotieravejší a zima si drzo škriabala po koži, zanechávajúc na nej svoje začervenané stopy.

  Takže sen. Iba sen. Zvláštny sen o zámku, keď celý svoj život obýval iba chatrče. Prečo si vlastne doteraz nezabezpečil zámok?! O čo jednoduchšie by sa im s Bae žilo, keby vzbudzovali pozornosť, ako páni...s vlastným panstvom, zámkom a...nie, nie, nie. O zámok sa treba starať. Sluhovia a kadekto...Nie, to by nezniesol! Priveľmi si zvykli so synom na samotu. Lenže taký zámok...by bol vstupenkou do „jej“ sveta. O čo vľúdnejšie by ho jej otec prijal, vediac, že je „pánom“. Nie! Klame celý život. Zavádza. Podvádza, ale „jej“ nebude. Už nikdy! Nechce! Nesmie!...veď ho ľúbi takého, aký je, akého ho pozná, nie pána, ale ako chudáka, obyčajného človeka...

  ...ktorým aj tak nie je...a nikdy už ani nebude!

   Zatiahol sa hlbšie do provizórnej prikrývky a hoci si mohol  mágiou zabezpečiť aj pohodlnejšie obydlie, nechcel riskovať a pútať pozornosť. Už tieto handry boli povážlivé, napriek tomu, že šlo o kusy plachiet, aby sa v prípade núdze mohli vyhovárať, že sú len úbohými stroskotancami.

  S nevôľou pozrel oproti na druhú stranu dotlievajúcej pahreby, kde v ďalšej z plachiet spokojne spal jeho nanútený spoločník. Chrápal, ležiac na lopatkách a zrejme sa mu snívalo čosi pekné, lebo sa zdalo, že sa v spánku usmieva. Odporne krásna tvár.

  Zamračil sa a prihodil radšej na oheň, aby sa sám trochu zohrial.

  Chrápanie prehlučovalo zvuky lesa, ale aj plašilo kadejakú háveď. Monotónne, ťahavé.

  Chvíľu bezmyšlienkovite zízal do pahreby...

  Čerstvý vzduch, ktorý ho ovanul, ho zároveň osviežil a na spánok už ani nepomyslel. Ale je noc. Spať treba. Aj ráno zavčas vstávať. Dni sú teraz náročné... Prižmúril iba viečka a pohol sa späť k lôžku.

  Pohliadol do rozhádzaných perín.

  Strácala sa v nich drobná v bielej záplave, schúlená klasicky do klbka, s palcom pripraveným v prípade núdze zaútočiť na pootvorené ústa.

  Posunul jej kaderu preliezajúcu dopredu cez krk a uhladil ju do prúdu zvyšných kučeravých vlasov. Pritiahol opatrne prikrývku cez ňu, ale  bál sa ju aj položiť, zdala sa mu pre jej útle, drobné tielko v priveľkej nočnej košeli  priťažká.

  Zašuchol sa teda, zostanúc však len na kraji postele, aby imaginárnu tiahu mal položenú na vlastnom tele.

  Pomrvila sa, nespokojne, pocítiac prázdnu medzeru a napriahla ruku pred seba.

  Maličké prsty zakvačili sa mu do košele a telíčko v klbu sa vyrovnalo a zas zmraštilo, stiahlo sa ešte o trochu viac, až sa z látky vykoptanými kolenami dotýkala už jeho hrude. Spokojne  zapriadla, vyfúkla horúci dych do jeho rozviazanej košele a spala ďalej, spánkom spravodlivých.

  - Spokojne spinkaj, maličká...- zašepkal a oči nechal dokorán, aby sa mohol dosýta vynadívať na jej krásu...

  - Belle! – strhol sa, uvedomiac si, že spí v polosede pred vyhoretou pahrebou.

  Vyšvihol sa a zahľadel do temnej noci.

  Spánok bol navždy pretrhnutý.

  „To... dieťa... to dieťa v obrovskej zámockej posteli...to krehké bezbranné maličké stvorenie...to bola predsa Belle! Alebo...možno...- sťažka preglgol, uvedomiac si s hrôzou, kde sa vlastne práve nachádza...

  Ako na to mohol zabudnúť?! Toto je Zem-nezem! Tu platia úplne iné pravidlá...

  - Belle! – zakričal zúfalo do noci hroziac sa toho najhoršieho, tušiac neblahú predzvesť,  ktorá sa mu naoko zjavila v nádhernej vízii.

domiceli

Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 20. diel - ZHODA, VäZBA, PRIMKÝNANIE...

Rumpelstiltskin

Temný závoj

20. diel

    Puch slanej vody a rozkladajúcich sa chalúh v nej, mu urýchlil rozhodnutie, či sa vôbec zodvihne. S nevôľou, nadvihnutý na pažiach, hľadel na svoje zmáčané, špinavé a znehodnotené šaty, ako z nich tečú cícerky vody a trčia zvyšky rastliniek a ešte v pokľaku oprašoval si aspoň líca od slnkom vyschnutého piesku medzi začínajúcim strniskom i z hustých čiernych vlasov.

  Sledoval ho pozorne opodiaľ, ľutujúc tak trochu, že hladina neustále prichádzajúca a odchádzajúca z pláže v pravidelných intervaloch nikdy nezostala skrz jeho telo dostatočne dlho, aby mu vzala dych. Na druhej strane si uvedomil, že byť zodpovedný za jeho smrť, by mu nič dobré neprinieslo. Záleží na tom?!

  Záleží na nej...

  Odšmaril kus dreva, ktorý chcel priložiť na provizórnu pahrebu a použil radšej mágiu, aj keď tým riskoval, že budú veľmi rýchlo odhalení.

  Keby Gaston padol do „ich“ pasce, nebol by za jeho údel zodpovedný sám, ale...ale svedomie, že mu do nej pomohol a nedostal ho z nej, mu zas strelilo imaginárnu spakruky ako výstrahu, že nemá pokúšať osud.

   Keď vlastne ide o jej osud...Jej a...ktovie?...Tá neistota, tá bezmocnosť, ako sa k nemu po poslednom stretnutí zachová... Odpustí mu?! Dá sa to, čo urobil, vôbec niekedy odpustiť?!  Lúpal nádeje ako kôru z konára a bál sa, aké jadro ho čaká...

  Nepohol ani brvou, vidiac, ako sa Gaston naťahuje, vystavujúc svoje dobre stavané telo posledným paprskom slnka a pokúša sa zachrániť odev a jeho súčasti, úplne zatiaľ  ignorujúc jeho prítomnosť. Hoci si to nechcel pripustiť, začínala ho zmáhať žiarlivosť. Vyzerá ako rytier, je to rytier. Má vizáž, má spôsoby, výchovu, dokonca sa aj narodil v tej správnej kolíske!...

  Až keď si znechutený zvliekol kabátec a podával ho jeho smerom s inštrukciami, ako s ním zaobchádzať, trpezlivosť ho prešla a stačilo lusknutie a stál tu v rovnako ošarpanej veste na hrubej ľanovej košeli namiesto čipiek a hodvábu, kým jeho vyšívaný kabátec začínal tlieť v ohni pod nohami.

  - Opasok si láskavo použite svoj vlastný, inak vám spadnú gate...a uznajte, ideme k dáme a to by sa nehodilo! – dovolil si mu ho vrátiť oblúkom tak, aby skončil zas v slanej vode.

  Gaston mal zrejme dostatok dvornej výchovy, alebo nadmieru vrodenej ignorácie na chudákov z podhradia, keď sa nepokúsil oponovať, dokonca celkom ústretovo, tušiac, že ťahá za kratší koniec, začal sám a pomerne pokorne.

  - Ďakujem za primeranejší odev, zrejme si znalý tunajších pomerov. - skrivil nos, ale slová sú slová. - Takže moja Belle, moja snúbenica...sa chúďa nachádza na tomto bohom zabudnutom  mieste?! Zostáva mi len veriť, že ty vieš, kde to vôbec sme. – afektovane rozpažil a jemu začala tiecť voda zo zubov pri všetkých tých slovách.

  Snažil sa ovládnuť.

  - Ak vám to pomôže, vaša jasnosť, tak zrejme hej! – vylúdil umelý úsmev, prebodávajúc ho však už nevraživo očami.

  Gaston si prisadol na vyplavenú kladu vedľa neho, vyhrnul si rukáv na košeli a natrčil pravicu pred spolustroskotanca.

  - Sme na jednej lodi, momentálne. Bolo by veľkorysé gesto odomňa, a ja ho učiním, keby som ti podal svoju pravicu, na znak toho, že súhlasím s tým, aby si mi pomohol...priateľ...- povedal trochu neobratne, ale úprimne.

  Mal čo robiť, aby sa ovládol aj tentokrát.

  - Loď budeme potrebovať, až keď Belle zachránime, a budeme sa snažiť dostať sa odtiaľto...teraz sme len na ostrove! A never tomu, že opustenom... – odrazil stehnom podávanú ruku, keď prudko vstal, aby sa nemusel dívať na svojho soka, ale radšej do zábleskov zapadajúceho slnka, čo mu vypaľovali len oči, nie celé vnútro.

  - Nech je, ako chceš. Moju ruku si odmietol, budiš, ale vyprosujem si, aby si princeznú Belle, moju snúbenicu iba tak bral do svojich špinavých úst a vyjadroval sa o nej ako o nejakej vašej dedinskej dievčine! Bez titulov, bez patričnej okázalosti a ...vôbec. Je to princezná! To maj na pamäti, inak budem musieť použiť svoj kord...- spätil sa, zistiac, že žiaden nemá.

  Zadíval sa na neho a hlavou mu prelietli chvíle, ktoré s ňou strávil. 

  Súhlasil. Bola to princezná. Pravá. Krásna a jemná. Nežná, s úsmevom, ktorý bol pohladením. Pohľadom, ktorý bol úsmevom...

  Srdce mu stislo, uvedomiac si, ako veľmi ju miluje a musí sa dívať na tohto nepodareného predstaviteľa šľachty, ktorý si robí na ňu nároky...kým on nesmie, ani jej meno vysloviť bez patrične pridaného honoru...a pritom ho šepkal už toľkokrát.

  Tak rád by prižmúril oči a nechal sa unášať predstavou jej náručia a teplých paží, ktorými sa  k nemu s dôverou primkýna, kým on drzo hľadá tajné zákutia, kde by skryl svoju túžbu po splynutí, až kým sama, opatrne, s bázňou, ale odhodlane nevstúpi na jeho ponúkanú cestu a vo vzájomnej zhode nevykročia rovnakým smerom, v ústrety spoločnej budúcnosti...

  - Nestoj tu!  Pridal si sa ku mne, je tvojou povinnosťou, lebo ti to láskavo dovolím, byť spoluúčastný mojej záchrannej misie...- hrdo sa Gaston vypol a ošívajúc sa v nepohodlnom odeve, vykročil smerom k porastu pred sebou.

  Čelo mu preťali dve kolmé, prísne vrásky, ale ani sám po ničom tak veľmi netúžil, len ju znova uvidieť...

  A potom...

domiceli

...Tak finále...

Čože by ste ešte chceli?! Po prvé nemám rada ZEM-NEZEM a ani PETRA PANA...ale som odhodlaná svoju čitateľskú sterilitu v tejto oblasti doplniť a konečne si túto knihu prečítať. Zatiaľ len viem, že má prekrásne ilustrácie... :-)

Takže dobrú noc...a pokojne si prečítajte nejaké staršie FF... :-) 

A prípadne nechajte komentár... :-)