RUMBELLE
Moiry
1. kapitola
Balvan
Fascinoval ho pohyb kolesa. Prudký, rýchly,
takmer bláznivý.
Bol tu už celé mesiace, čo ho otec
„zabudol“ vyzdvihnúť od nich, ako bol býval sľúbil a stále ho to koleso neprestávalo priťahovať, akoby bolo
magické. Počarované... Ten pohyb mu pripadal vždy až tak veľmi pochabý, že sa čudoval,
ako jej prsty dokážu v tej rýchlosti, kde sa všetko len tak mihalo pred očami
a menilo farby, rozpíjajúc do každej bielu, stierajúc všetky skutočné
obrysy predmetov v okolí, ako v tej rozmazanej ploche dokáže nájsť a zachytiť
kúsoček nitky a takmer nepatrným šúchaním medzi palcom a ukazovákom
vyčarovávať jej tenký pramienok...
...a ten potom podať sestre, ktorá jej za
chrbtom už netrpezlivo čakala.
Stále sa neusmievala. Ani jedna, ani druhá.
Brali svoju prácu nadmieru vážne.
Tentokrát však čakajú už dlho a akoby čakali
zbytočne. Začiatok budúcej nite, budúceho osudu, nie a nie zachytiť.
Odvedľa, spoza prúteného paravánu, ktorým
narýchlo predelili jedinú obývateľnú miestnosť, ktorú mali, sa opäť ozval zúfalý, bolestný
výkrik, čo prešiel do vzlykotu, ktorý sa vpíjal až pod kožu.
...až pod kožu.
Na okamih prestala pohybovať prstami
a dokonca dovolila chlapcovi zovrieť jej oboma tenkými studenými rukami
zhyb nad lakťom, ale koleso s nádejou neprestávala nohou roztáčať ďalej.
- Choď von, chlapče! Choď radšej von. – pokynula
mu rázne druhá zo žien, pripravená pri sestre, kým najstaršia z nich, vzadu za
paravánom, čosi podivuhodné šepkala do dymu akýchsi byliniek, pary a špľachotu horúcej vody, ktorými bola
nízka izba už celá presýtená.
Klothó sa pozrela do vyplašených očí strachom
spoteného chlapca a usmiala sa na neho aspoň očami. Obaja nehmotne
prikývli a akoby jej sám chcel pomôcť hľadať začiatok priadze,
v duchu prosil chuchvalce, aby sa poddali a dovolili spriadačke
vyčarovať ten vytúžený krehký plamienok budúceho života.
Výkriky sa stupňovali, nadarmo ich úbohá
trpiteľka skúšala skryť do dohryzených hánok a do plachty, na ktorej sa už niekoľko hodín
v ukrutných bolestiach skrúcala.
Atropos sa skrz dierky v paraváne dívala
do kutice, kde čakali jej sestry a chlapec, najdúch, rovnako, ako táto žena, chladne. Bola najvážnejšia.
Lachesis zas najpracovitejšia, vždy robila zo všetkých troch najviac, ale
dnes mala pocit, že bude aj tak zbytočná. Nečinnosť ju hnevala.
Aj tak mal najradšej Klóthó. Podľa neho vedela čarovať...s kolovrátkom určite.
- Nemali sme ju sem vôbec vodiť. –
skonštatovala meračka nití sucho, odtrhla chlapča z paže sestry a pokúsila sa ho
vystrnadiť von dverami.
Bránil sa. Chcel aspoň svojou prítomnosťou
a vierou v ňu pomôcť stále bezmocnej spriadačke.
- Je to tvoja vina! Keby si sa nemotal na
tých miestach, nemuseli sme...– skríkla na chlapca, čo sa ju odvážil pohryznúť,
aby sa jej dostal spod rúk a vrátil sa Klothó za chrbát, ako za hradby.
Bola najmierumilovnejšia, vždy mu vo všetkom vyhovela, vždy sa snažila
o to, aby všetko dobre dopadlo.
Aj teraz. Ale stále márne...
Krik a plač postupne prechádzal do
unaveného kvílenia.
Lachesis občas
zašla dozadu a vynášala odtiaľ nádoby s vodou vysoko nad hlavou, aby
chlapec nevidel, ako sú plné krvavých útržkov, ale on aj tak videl všetko.
A bál sa. Veľmi sa bál.
Koleso už ustávalo, keď sa ho Klóthó
uľútostilo, načiahla k nemu ruku, aby ho pohladila po líci. V ten
moment izba stíchla, kolovrátok sa zatriasol a navždy zastal.
Akoby ho stopol posledný najostrejší
z dnešných výkrikov. Výkrik zúfalý, nešťastný...bezmocný.
V ten moment spoza paravánu vyšiel tieň
najstaršej zo sestier a v rukách, pod dokrkvanou látkou zvieral
nehybný batôžtek.
Lachesis len povzdychla, vyhrnula rukávy
a zašla za ženou, ktorá už len tíško vzlykala. Pustila sa prosto
do upratovania. Keď nemohla robiť to, čo mala, robila iné potrebné veci.
Klothó ešte raz smutne pozrela do náručia
Atropos, kým sklopila svoje oči, prstami naposledy prešla po nehybnom kolese, skúšajúc
ho znova roztočiť. Vedela, že je to márne. Pritiahla si s ťažkým povzdychom na chvíľu chlapca spoza
chrbta, aby si ho privinula a nemusel zhrozený zízať na mŕtve telíčko
novorodeniatka pod kusom krvavej plachty.
- ...nemali sme ju sem vodiť. Tam sme ju mali
nechať, kde sme ju aj našli...sama sa rozhodla pre samotu, asi vedela
prečo....Takto to bude aj tak lepšie. Ktovie, či aj sama prežije... – hodnotila
praktická žena s náručou plnou zašpineného prádla a hádzala ho na
kopu k peci, kde sa bude neskôr vyvárať.
Klótho vstala, chlapcovi pokynula, aby zastal
sedieť na jej mieste a sama pristúpila k najstaršej, na pohľad
unavenej sestre.
Opatrne nadvihla roh plachty a smutne sa
zadívala do meravej tváričky.
- Dievčatko. Mohlo byť také krásne, také
dobré...- pohladila ho opatrne končekmi zodratých prstov, ktorým sa dnes
nepodarilo spriasť niť tohto biedneho bledého živôtika. Stiahla ich rozrušená,
pocítiac chlad smrti.
Preniesli telíčko do košíka na drevo,
vystelúc ho čistým prestieradlom a ponáhľali sa obe pomáhať sestre
s rodičkou. Pokúsia sa zachrániť aspoň ju. Klóthó ju poprosila pohľadom.
Atropos prikývla a na svoje nožnice ani nepomyslela.
Chvíľu váhal, ale rozhodol sa už pred tým. Nedalo
mu. Vstal. Opatrne, krôčik za krôčikom sa približoval ku košíku. Tak veľmi ho
tam lákalo. Tak veľmi sa mu triasli ruky. Tak veľmi stískalo srdce každým
krokom.
Medzi dva prsty vzal látku a nadvihol ju.
Akoby len spala. Biela. Tichá, očká, čo nikdy
neuvidia svetlo sveta privreté, pästičky stiahnuté...nedokázal od nej odtrhnúť
oči. Bola taká maličká, krehká, nežná...a krásna.
Natiahol k nej prst, ale pocítiac len
ľadový chlad, zjojkol a ustúpil o krok, vykrútiac nešťastne pery.
Nespala.
Bola mŕtva.
domiceli
nakoľko som vedela, čo ma čaká nebola som zhrozená ale prevedenie(samozrejme aj námet) sa mi páčilo :) možno sa mi tento fanfik s mŕtvou Bellou(ktorá určite ožije) bude páčiť :)
OdpovedaťOdstrániťOch, začína to ták dobre! Zväzujem, jednoznačne :)
OdpovedaťOdstrániť