RUMBELLE
Klopotanie
nadviazanie na FF
MOIRY
IV. BONUSová kapitola
Nádych...
Mala čo robiť, aby stíhala jeho dlhým
krokom. Očividne sa ponáhľal. Ani nie tam, kam šli, skôr späť. To jej bolo
úplne jasné... „Moje dievča...moje
dievča...“ nedalo sa jej vytesniť z hlavy. Bude sa musieť vyspovedať
z toľkej pocítenej závisti...
V duchu sa modlila, aj aby už nikto
nebol hore, nech sa neprezradí, kým vlastne je a odkiaľ sa to v takomto
dezolátnom stave, pod rúškou noci, v doprovode neznámeho mladíka, vlečie.
Hanbila by sa sama za seba. Aj pred ním. Za to, že podvádzala. A práve
niekoho, kto jej pomohol... Radšej nech sa nikto nič nedozvie o jej tajnom
„dobrodružstve“. Potriasla hlavou.
Žmúrila do diaľky, či sa v okienkach na
poschodí ešte svieti. S nádejou na presný opak.
- Ty si im ušla, že?! – spýtal sa, všimnúc si
jej nepokoj.
Prikývla. Žiaden ďalší hriech...Načo sa
vyhovárať a tváriť sa ako ...ako kto? Veľké dievča, čo má právo na trochu
tej zábavy? Slečna, ktorá je už na vydaj, ale nikto to nechce vidieť?! Dáma,
o ktorej priazeň by sa mali muži predbiehať a stáť v radoch
a vôbec...
Dupla ráznejšie, hoci by najradšej zastala.
Čo zastala?! Obrátila sa a bežala späť.
- Už je neskoro. Väčšina z nich je opitá
a zábava bude spieť najskôr k ruvačke, ak nie aj k bitke, ako
vždy...- skúsil ju upokojiť, akoby tušil, čo sa jej premieľa v hlave pod
jeho šálom. V podstate nechápal tieto dievčenské pohnútky - pretŕčať sa stoj, čo stoj pred ostatnými.
Zdalo sa mu to nízke. Akoby boli tovarom. Na trhu. Z rečí rovesníkov mu
bolo jasné, že ich tak aj berú. Kupci obhliadnu tovar, zistia skryté vady a budú
sa dohadovať medzi sebou na cene...niekedy aj s tovarom. Najskôr sa minú
dobre živené a dobre stavené, potom tie s kvalitnejšou vonkajšou
výbavou a „postrojom“ a ostatne, minú sa všetky. Žiadna nechce zostať na ocot,
žiaden doma pri materiach, čo vládnu celému domu. Takto na začiatku si
máloktorý z nich uvedomí, že aj tak ide z dažďa pod odkvap...
„Ale toho dažďa dnes už bolo dosť!“ utrel si
mokré čelo a začesal prstami vlasy dozadu. Aj tak sa vyvliekli z nanúteného
smeru a vrátili sa späť okolo tváre.
- Mrzí
ma, že ste kvôli mne zmokli. – povedala, akoby sama pre seba, ani sa na neho
nepozrúc. Teraz nie, keď sa na ňu zahľadel on. Doteraz si ho tajne obzerala. Priznáva.
Iba taký malý, maličký hriešik...
Mávol rukou a pridal do kroku, aj keď
cestička stúpala prudko hore. „Kam sa ponáhľa?!“ To nechcela. Čo už. „Moje dievča...moje dievča...“ Podkasala
sukňu a snažila sa ho dobehnúť.
Vývesný štít ich oboch zastavil.
- Poznám zadný vchod. V krčme sú ešte
hostia. Ak nechceš, aby ťa videli, poď za mnou. – pokynul jej a odsunul
latku, ktorá spájala dva pri sebe postavené domy, ktoré vyzerali akoby boli
jedným.
Pretiahol sa úzkou štrbinou. Zízala z nej
nepriepustná tma. Zaváhala, ale keď sa k nej z tej tmy vynorila jeho
dlaň, preglgla a vložila mu do nej svoju. Zaujímavé. Prší, ale jeho ruka
bola suchá a teplá. Nie ako tá jej.
Netušila, že ju hodnú chvíľu šúchal
o vnútro vesty, aby ju nemusel podávať takú mokrú nielen od dažďovej vody,
ale aj od potu.
- Máš ruky ako žaba, dievčatko! – ohodnotil
jej skrehnuté, ľadové tenké prsty.
- Nemusíte ma hneď urážať, pane! – osopila sa
na neho a ostentatívne vytiahla dlaň z tej jeho, váhajúc, či sa jej
viac dotkla tá „žaba“ alebo to „dievčatko“.
Oľutovala to však.
V medzere bola tma a on jej zmizol z dohľadu, aj z dotyku.
A koniec medzery nikde.
- Mladý muž,... hej,... kde...ste, ...prosím...?
– zašemotila natrčiac obe ruky pred seba ako nevidomý.
- Ani ja sa nevolám „hej“. – odpovedal jej
rázne. - ... žabka...takto je to lepšie?! A ja som Rumpelstiltskin. -
zmenil rétoriku, uťahujúc si z nej trošku, vidiac, že v duchu prská
ako marcový ježko. Dlho sa necítil v spoločnosti ženy tak uvoľnene
a...dobre.
Natiahol sa dopredu a našiel jej ruku po
tme aj sám. Tentoraz ju zovrel pevne, aby sa zas nevytrhla.
Teraz ľutovala, že koniec tej medzery predsa len
existuje.
- Dajako to tu dôverne poznáte, pán
Rumpelstiltskin. Dúfam, že sa neživíte nekalou, bohu nemilou činnosťou... Nie
ste zlodej, však?! – pozrela na neho s vážnou tvárou, len čo sa za ním
pretiahla von, ani nie na svetlo, zas do tmy, len už nie takej hustej.
Čakala odpoveď.
- Keď ti mám pravdu povedať, som zlodej. –
pritajil hlas a šepkal tajomnejšie. - Vkrádam sa sem pravidelne. A dosť
často...Tu totiž býva moja Milah...Ale nie, že to domácej prezradíš! – pohrozil
jej druhou rukou, v jednej stále držiac jej pomaly odumierajúcu dlaň, ako
veľmi ju stláčal.
- Zachovám vaše tajomstvo, akoby bolo moje
vlastné...- priložila si prst na pery.
- Prepáč, musím ti to už povedať, či sa
urazíš, alebo nie, ale si naozaj smiešna s tými tvojimi rečami. Hráš sa tu
na pani. Nie si priveľká na takéto detské hry?! – zatriasol hlavou, až sa
kvapky prichytené a zošmyknuté na konce jeho polodlhých vlasov rozprskli
okolo, zasiahnuc aj ju.
Hrdo sa vypla. Konečne si všimol, že nie je malá! ...že už je
veľká, že...je to jedno....opäť sa scvrkla.
- Tam sú dvere, schody vedú na pavlač, po nej
sa dostaneš k izbám. – navigoval len mykaním brady, lebo nervózne
ruky sa mu mleli jedna o druhú, akosi
sa nechceli zbaviť malej rúčky v nich.
Prikývla, s povzdychom, ktorý sa už
nedal zastaviť, vytiahla dlaň z jeho, sklonila hlavu a chcela
odkráčať.
- Hej, pani žabka, vrátite mi, láskavo, môj šál? – sparodoval jej patetické frázy, vystrúhal
poklonu, skoro sa hlavou dotkol zeme a keď
ju zdvihol, až zasvietili jeho zuby v širokom úsmeve. Nebol posmešný. Bol
to skrátka úsmev. Aký krásny úsmev...
Ako ťažko sa z neho vymotávala. Ale
musela. Z úsmevu i zo šálu...Ešte ho chvíľu stláčala v rukách,
kým ho natrčila pred majiteľa.
- Ďakujem vám, pane. Za všetko. Zostanem navždy
vašou dlžníčkou. –skúsila mu pozrieť rovno do očí.
- Nemám rád dlžoby. A „navždy“ je pridlhá doba,
to mi ver, dievčatko. Nikdy nesľubuj, čo nebudeš vedieť dodržať. – zatiahol vážne,
zabudnúc, že ešte pred chvíľkou si z nej uťahoval. - Bola si ku mne milá...nebývajú všetci...vážim
si to. – pozeral inde, len nie na ňu. - Ale sľubujem ti, ak náhodou
o rok prídete sem k nám zas na
hody, nájdem ti sám osobne tanečníka, čo ťa vykrúti, až sa ti na drevákoch
podrážky zoderú! – vravel s rukou na hrudi, akoby prisahal, opäť sa
snažiac odľahčiť situáciu, ale mysliac to tiež úprimne a vážne.
Smutno prikývla. „To si nejaké tie dreváky
budem musieť asi zadovážiť...“ preblesklo jej hlavou.
Obzrela sa naľavo i napravo a prv,
než sa stihol spamätať, bozkala ho úchytkom na líce a už jej nebolo.
- Dievča, pobláznené...- zatriasol zas
hlavou, držiac si to akoby páliace miesto na tvári a so zvláštnym,
nejasným pocitom kdesi vnútri, vkĺzol do medzery medzi domami, v ústrety
svojej Milah, čo sa ho už iste nevie dočkať...
domiceli
presne ale že presne Ste vystihli správanie pubertiakov...podpichovanie, celkovo vety...potom červenanie :) úplne, cítila som sa ako keby som bola v dnešnej dobe až na niektoré slová :) ktoré samozrejme použité musia byť lebo by to nebol fanfik zo Začarovaného lesa, z rozprávky a z doby minulej :)
OdpovedaťOdstrániť