Rumbelle - KLOPOTANIE 7. kapitola ODVAHA

RUMBELLE

Klopotanie

nadviazanie na FF MOIRY

VII. BONUSová kapitola

Odvaha...

     Na dvere sa ozval buchot. Dosť nástojčivý. Iba v rýchlosti poodstúpil o pár krokov dozadu, tvár tiež pretrúc iba tak narýchlo rukávom košele, aby ho nelákalo siahnuť na závoru a trhnúť ňou a... 
  Nie, nebude otvárať...neustál by to.

  Dvere sa však napriek tomu prudko otvorili, dnu sa ako vietor vrútila žena, ťahajúc za sebou ešte niekoľko piadí svojej hrubej šatky, ktorá sa jej prílišným ponáhľaním sa zošmykla z pliec až ku kolenám. Vtiahla dnu posledné strapce a zadkom dvere zas pribuchla, až teraz si stlačiac hruď, čo sa jej už nedostávalo vzduchu.

  -...si pováž, koho som videla!...Tá, ale mala šaty! Samá krajka a volániky a zlaté obruby a tie črievice...a náušnice...aj plášť kožušinami podšitý...vyšívaný...celý...- zajakávala sa Milah, oči jej žiarili, vidiac v predstavách všetko ešte stonásobne žiarivejšie, jasnejšie a bohatšie zdobené.

  - Bol som ráno v kostole, mal som tú česť...- odvrátil radšej pohľad a hľadal, čím by sa rýchlo zamestnal.

  Žena sa odlepila od dvier a stala si doprostred izby, názorne predvádzajúc, čo videla, vrátane dojmov, aby vzbudila náležitejšiu pozornosť.

  - Nie v kostole, tu hore! ...som ju videla! Na našom konci!...veď som sa aj divila, čo tu robí a úplne sama.... Ani len slúžka s ňou nebola, si predstav...- napodobnila dievčinu s hlavou hrdo dvihnutou, prichytila si nadôvažok sukne, nadvihla ich, až sa jej pod nimi ukázali teplé vlnené pančucháče natlačené do drevákov a otáčala sa v ramenách, striedavo dvíhajúc raz jedno, raz druhé, akoby kráčala, stojac však stále na mieste.

  Díval sa radšej do kolesa kolovrátku, pradúc si svoje vlastné myšlienky, kým nadšená žena neprestávala s chválospevmi.

   -  ...tá ti nebude len tak bárskto! To bude akiste vnučka nášho pána. Celé roky sem nepáchla, vraj sa jej matka s vlastným otcom kedysi nepohodli, ale teraz...si predstav! Predstav si to, takto...takto som prešla vedľa nej...takmer som sa obšuchla o ten úchvatný zamatový plášť...Bože môj, to bola nádhera a tá vôňa... V živote som takú v nozdrách nemala! No, skús, čuchni si, možno sa z nej niečo na mňa prilepilo. – podskočila k nemu, ale vidiac, ako sa tvári, sklapla aj sama.

  ...- si chorý, Rumpel?! – zamračila sa na neho, priložiac mu prsty spakruky k čelu a cestou zotrela pár sĺz prilepených ešte na boku čeľuste, medzi začínajúcim strniskom, domnievajúc sa, že je to pot.

  Mykol sa, trochu strápnený, doutieral pozornejšie celú tvár, zas do rukávov a tváril sa, že započína pilne pracovať.

  Na dvere sa opäť ozvalo klopkanie.

 Pozrel na Milah, na dvere a pomaly, neochotne vstal. „Dnes je deň otvorených dverí?“ Toľké návštevy nepamätá často ani do týždňa, nieto v jeden, jediný deň.

  Žena sa po špičkách pohla za jeho chrbtom, pripravená skryť sa nenápadne za dvere. Predsa len, ktovie, kto prichádza, neboli ešte zosobášení, nepatrilo sa slobodnému dievčaťu navštevovať slobodného chlapca, hoci už každý vedel, že títo dvaja nemajú ďaleko k svadbe.

  Pootvoril dvere a zostal ako obarený.

  Na prahu stála Belle, zhlboka dýchala, čo sa behom vrátila už z hodnej diaľky, ktorú ušla - aby ušla pred sklamaním, držiac si sukne nad úrovňou zeme, ako to pred chvíľkou predvádzala očarená Milah, len spod nich netrčali neforemné bagandže s hrubými štrinflákmi,  lež saténové črievičky s mašľou vyzdobenou zlatou sponou.
  Z očí jej sršalo odhodlanie. Nevzdá to...

  Milah pritajená za dverami ani nedýchala a takmer zamdlela vidiac v škáre o akú ide návštevu.

  - Budete si priať, vaša výsosť?! – zatiahol nevrelo, pokúšajúc sa zachrániť situáciu a upozorniť na hosťa v jeho chalupe, o ktorom odhodlaná dievčinka nemala poňatia.

  Odignorovala jeho nepríjemný tón reči. Vrátila sa, lebo...

  - Áno...prajem si...- opäť sa musela zhlboka nadýchnuť.

  Až teraz jej dochádzalo, ako nemožne sa správa, ako sa mu jej dotieranie môže zdať násilné a nepatričné a môže sa mu dokonca sprotiviť... „Keby si ty vedel, čo všetko si ja prajem, ale...“

  Našťastie sa prebral z poblúznenia jej zdravý rozum a priniesol jej na jazyk spásonosnú myšlienku.

  - Totiž...ako by som to povedala...Vraveli mi, že ste najlepší pradiar...tu v okolí... pán Rumpelstiltskin. A ja som pri včerajšej...nehode...nešťastne zničila...jeden vlniak...patriaci našej domácej, krčmárke U troch sudičiek... Je mojou povinnosťou škodu jej náležite nahradiť...preto vás týmto žiadam...prosím...aby ste mi prihotovili priadzu...na ten vlniak... veď vy už viete aký...- zapýrila sa a pošmátrala po boku, kde na opasku visel meštek s peniazmi.

  Ruky sa jej triasli, ako sa z neho pokúšala vytiahnuť potrebný obnos, aj vtedy, keď dlaň natrčila k nemu v očakávaní, že nastaví svoju a peniaze prijme.

  Díval sa na ňu a nevedel, ako sa zachovať. Čo to divadielko má znamenať...je to naozaj len divadielko?!...

   Dvihol ruku a otočil ju dlaňou hore. Tiež sa chvela.

  Položila na ňu svoje ľadové prsty, vypustila drobné mince a nechala ešte chvíľu prikryté malou trasúcou sa dlaňou.

  Pochopil. Bolo to divadielko, ale...aké krásne...

  Skúsil zatiahnuť slučku svojich prstov, no v tom momente, ako sa ich drsné brušká dotkli  jej jemných hánok, drobná dlaň vykĺzla a tvár sa jej zaliala červeňou.

  - K vašim službám, pani...- vyslovil roztržito, ale o poznanie tichšie a mäkkšie, ako chcel.

  Prikývla a cúvala od prahu.

  - ...a pozdravujte vaše dievča, pán Rumpelstilskin...- vyslovila ešte v rýchlosti.

  V ten moment to už Milah nevydržala, podopchala sa mu pod rameno a vyliezla pred dvere.

  - Ďakujeme vám úctivo, vaša výsosť! Sme nesmierne poctení, z vašej dôvery...Nielen priadzu vám môj snúbenec prihotoví, ale ja sama onen vlniak upletiem, aj keby som celé noci oka nezažmúrila!...aj vám ho osobne prinesiem na zámok! Ja osobne! Prinesiem, prinesiem...– ponúkala sa a poklonkovala, ako zmyslov zbavená, až ju musel pridržať za lakeť a narovnať.

  Letmo sa usmiala. Nepovedala nič, len sklonila hlavu.

  Bolo toho na dnes pre ňu veľa. Príliš veľa...

  - Ty, počuj, Rumpel, odkiaľ vie, že som tvoje dievča?! – vytiahla Milah stláčaný lakeť z jeho kŕčovitého zovretia.

domiceli