RUMBELLE - MOIRY 9. kapitola Stena

RUMBELLE

Moiry

9. kapitola

Stena...

      Kolesá nespokojne hrmotali pod váhou nákladu a sťažovali sa škrípaním a praskaním  na cestu, svojimi drevenými, chabo okovanými hnátmi cítiac, že to nie je žiadna hlavná, no oni sa musia práve tade trmácať. Musia.

  Rázne vysvetlila nastávajúcemu i svojmu budúcemu svokrovi, že vie o zmluve, ale je ochotná pristúpiť na kompromisy i ústupky, zrieknuť sa vena, privilégií, dokonca ísť ešte ďalej, ak to budú požadovať, ak dodržia zmluvu a ak jej teraz splnia ešte jedno prianie.

  Neodíde bez rozlúčky. Bez poďakovania.

  Sirovi Mauriceovi stačilo, že jeho syn sa konečne ožení, dokonca mu imponovalo, že nastávajúca nie je celkom naivná ťuťka a domáca husička vykŕmená len preto, aby doma zasadla na vajcia a plodila do zlatých škrupiniek kolísok budúcich rytierov, zavadzala služobníctvu v kuchyni a postupne sa stávala tieňom, motkajúcim sa po chodbách, ktorý akoby tam ani nebol.

  Táto sa zdá byť hlavou rovnocennou partnerkou jemu, a ak sa bude dať viesť, s jej peniazmi a inými tretkami, čo vlečú dva plne naložené vozy, konečne dodajú punc ich starej rodine a vrátia ju na výslnie medzi tie, ktoré gazdovali akosi šťastnejšie.

  Maurice junior je síce zatiaľ zbrklý, pojašený, ešte bude musieť dozrieť...a ak mu dá syna - dediča, tak onen malý prehrešok s dievčatkom, teraz sladko driemajúci vo veľkom náručí svojej dojky, zostane kdesi na periférii záujmu. 

  A ktohovie?!...

  Možno neprežije prvé roky, možno sa utiahne do kláštora, možno sa ju podarí aj šťastne vydať a pôjde ta het obhrýzať kôrku na iné panstvo.

  Tá zmluva  sa mu začínala páčiť čoraz viac.

  Kočom heglo, takmer si zahryzol do jazyka, ako sa spokojne usmieval svojim víziám.

  Dívala sa von okienkom do tmy, čo ich sprevádzala a snažila sa nemyslieť na nič...

  Ešte neboli pri domčeku troch sestier, keď sa Belle z ničoho nič nervózne pomrvila a dožadovala sa náručia vlastnej matky, prilepiac sa o ňu spokojná, že je tam kedykoľvek otvorí očká.

  Napravila jej čepček, skontrolovala viazanie vzadu i to, či má nohy v teple. Ako vždy vykoptaná z deky, zabávala sa so svojimi prstami. Stačilo jej málo k spokojnosti. Len, aby mala čo pchať do ústočiek. Aký úspech, že tam dočiahne aj palec na nohe...aj ten ďalší prst, aj ďalší...až po ten najmenší.

  Koč zastal a pohonič trhol dvierkami na ich strane.

  - A nebuďte dlho, drahá nevesta. Máme ešte hodný kus cesty pred sebou, do svitania sotva polovicu z nej zvládneme a my so synom sme už riadne unavení...- zamrmlal budúci svokor a fľochol pohľadom po pokojne chrápajúcom synkovi, ktorý si ani nevšimol, že zastali.

  „Mal by sedieť na koni a sprevádzať koč ako správny rytier, šľachtic, vojak...“ nepozdávalo sa otcovi, ale iba kývol rukou, akoby odoháňal dotieravý hmyz, zazíval, posunul čiapku na ucho a zložil sa do nej o bok koča. Kým si tamtá vybaví, čo potrebuje, zdriemne si aj sám.

  Dvere na chalupe ticho zamrnčali, dajúc domajším echo, že niekto takto uprostred  noci  chystá sa rušiť pokoj domu.

  Klótho dvihla oči od kolovrátku, ale Lachesis a Atropos, zatiaľ odpočívajúce v túto nočnú hodinu, kým sestra nespradie ďalší začiatok nového pradena, spokojne spali ďalej, zložené na laviciach pod stenou, lebo posteľ okupoval malý zranený.

  Kývla hlavou na pozdrav a pohla sa rovno k posteli s chlapcom. Klótho vstala, aby žene vzala malé nervózne bremeno z náruče, ale to sa rozhodlo inak.

  Belle, uvidiac od dverí svetlé vlasy rozhodené na vankúši, spoznajúc ich už zďaleka, nedokázala sa udržať v matkinom zovretí a takmer vypadla rovno k zranenému. Štvornožky prešla kopcami prikrývok tých pár piadí k jeho hlave a pohodlne sa usadila, oprúc sa bokom o jeho zhlboka dýchajúcu hruď.

  Zobudili ho až jej malé drzé ruky, čo mu stlačili líca z oboch strán, zakvačili sa o ne a tváričku priložili k tej jeho, pokryjúc ju vlasmi. A potriasli.

  Kučierky mu pozametali posledné popretŕhané sny, niekoľkokrát zažmurkal, kým spoznal votrelca, no hneď ju spontánne oblapil  oboma, spánkom ešte teplými pažami, sotva vykutranými spod plachty a pomykal oboch do bokov, aby pocítila, že sa zo stretnutia teší rovnako, ako ona.

  Ženy sa len usmiali a vidiac, že Rumplov spánok už nemajú šancu zachrániť, nechali malú, nech sa zloží, doslova natiahne vedľa neho a od radosti, že sú zas spolu, nevytrčí ruky aj nohy dohora a zas dolu s hlasným:

  - Babác...! -

  Pobádala ho, aby po nej opakoval. 
  Ruky ešte šli, ale keď sa pokúsil dvihnúť aj stále zapálenú, uštipnutú nohu, tvár sa mu zmraštila bolesťou a radšej sa otočil bokom k stene, aby ju slzami na krajíčku nevyplašil.

  Akoby pochopila. Zvážnela.

  - Bóó...- vyšlo jej z ústočiek a pohliadnuc na matku i druhú ženu, či jej pomôžu ho nejako natočiť zas k nej, vykrútila ústočká tiež do plaču.

  - Prišli sme ti poďakovať, chlapče. – ozvala sa žena, pokúšajúc sa vytiahnuť Belle od neho z postele, ale jej živelný protest, ktorým nešťastne inzultovala ju samú a aj jeho,  ju presvedčil, aby  pri ňom ešte na chvíľu nechala svoje malé šidlo, ktoré sa nedokázalo nabažiť jeho prítomnosti.

  Opäť sa cez mokré oči usmial a zažmurkal na svoju kamarátku.

  - Som predsa jej ochranca! Navždy ju budem chrániť! – povedal hrdo, aj keď z jej pier, teraz testujúcich chuť pokožky jeho líc, nebol dvakrát nadšený.

  Žena zvážnela a pozrela na Klótho.

  - Rumpel, - začala sestra vážne. -  Belle je síce ešte dieťatko, ale je to šľachtičná, veľká pani...už som ti to predsa neraz vysvetľovala... Ona bude žiť v paláci a tam ty nepatríš...nesmieš. Tvoje miesto je tu, u nás, pri kolovrátku. Pochop to chlapče... – skúšala mu dohovoriť, obávajúc sa, čo by mohol mať chlapec za ľubom.

  - Klótho má pravdu...- povedala žena a na chvíľu zaťala pery, lebo slová ju už vopred mrzeli. – Prišli sme sa nielen poďakovať, ale aj rozlúčiť...Odchádzame s Belle veľmi, veľmi ďaleko. Budem sa vydávať a musíme opustiť tento kraj. Rada by som ťa vzala so sebou, ale tvoj otec ešte žije a my musíme rešpektovať jeho právo. –

  Z jeho očí hľadelo teraz zúfalstvo. Aj Belle prestala ocucávať  mäkké ruky, ktoré jej podstrčil namiesto líc, akoby slovám rozumela. Obe deti hľadeli rovnakým smerom na ženy pred sebou, tušiac, že príde niečo nemilé.

  Prišlo.

  Žena sa sklonila, vytiahla maličkú z prikrývok a pritúlila si ju k hrudi.

  - Už musíme ísť. – balila ju do deky, hoci sa bránila a spustila i tichý mrnkot. – Nikdy na teba nezabudneme. Buď šťastný. A dávaj si na seba pozor. Nikdy viac nechoď k palácu môjho otca. Bolo by to pre teba veľmi nebezpečné. – poslednú vetu už adresovala Klótho.

  Tá prikývla. Podišla k dverám a pootvorila ich, aby návšteva s teraz už plačúcim dievčatkom mohla vyjsť do tmy.

  Až teraz pochopil.

  Snažil sa vstať.  Vyjsť z perín, ale boľavá končatina mala nad ním nadvládu. Zlomilo ho a spadol na dlážku k posteli, ako podťatý. Pokúsil sa vstať, lenže Kĺótho ho s dohováraním  tlačila späť na lôžko. Kým sa mu podarilo ju odsotiť a doslova vykrivkať von na dvor, počul už len hrmotanie kočov v diaľke a Bellin usedavý plač, čo sa zúfalý rozliehal tmou...

domiceli