Rumbelle - KLOPOTANIE 3. kapitola PSSST...

RUMBELLE

Klopotanie

nadviazanie na FF MOIRY

III. BONUSová kapitola

Pssst...

   Po očku, trhane, akoby ho pristihli pri nekalom čine, pozrel naoko nenápadne smerom dolu, na výplň svojich paží a v prvom momente nevedel, čo má teraz ďalej urobiť. Uvoľniť ruky a vypustiť náklad sa mu nezdal dobrým nápadom, zvlášť, ak by to spravil zbrklo a rýchlo, ako mu kázal akčný zdravý rozum. Predsa len, ide o ženu. Ženu ani kvetinou neudrieš, ...žena je krehká bylina a ... do žien a do melónov nevidíš...

  To ho napadlo v opačnom poradí, dívajúc sa do tváre dievčiny, rovnako vyplašenej, rovnako nesvojej a rovnako na rozpakoch, ako sa z tejto prekérnej situácie dostať...hoci vôbec netušil, na čo naozaj myslí toto zmoknuté stvorenie s červenými lícami aj špičkou nosa, ale očami priam dúhovými, ktoré odkedy zabodla do neho, ešte zo svojej obete nevytiahla.

  Začať sa ošívať, aby mu dala najavo, že chce dolu z jeho rúk sa jej videlo neúctivé vzhľadom k tomu, že jej vlastne zachránil zadok a hlavne požičané šaty pred pádom do blatových pomyjí, aj keď stav, v akom už teraz boli, by im  veľmi neuškodil.

  ...ale visieť mu na krku tiež nemôže. Večne...

  Trochu sa pohla a on to vzal ako signál, povolenie zahájiť koniec záchrannej akcie... Opatrne vytiahol jednu z rúk, ale ešte ju druhou radšej pozorne pridržal pod lopatkami, aby náhodou nespadla, kým aj tú pomaly odtiahol, uistiac sa, že už pevne stojí na zemi.

  Až potom poodstúpil a natrčil nadôvažok ruku pred seba, vyzerajúc, že tým ide  upokojovať rozzúrenú šelmu pripravenú skočiť.

  Naivne zaklipkala viečkami a sklopila ich. Spontánne, vedená dobrou výchovou, zachytila sukňu na bokoch a vystrúhala hlbokú poklonu.

  - Dovoľte mi, pane, aby som vám, pri všetkej úcte, úprimne poďakovala za váš rytiersky skutok...- zašepkala hlasom, ktorý ani nespoznávala a v živote by sa k nemu nepriznala, že jej vyšiel z vlastného hrdla,  zalejúc sa okamžite celá červeňou z neistoty, či sa vyjadrila správne, ako hrdinky z románov.

  - Strieľaš si zo mňa?! – zavyl nepríjemne piskľavým hlasom, až roztvorila oči dokorán od hrôzy, čo také zlé urobila.

  Vidiac jej úprimný pohľad a rozochvenú spodnú peru, čo kdesi po kútoch hľadala ospravedlnenie za niečo, čo ani nespáchala, oľutoval svoju prchkosť, ale zamračený výraz z tváre mu nezmizol. Dve kolmé vrásky nad koreňom nosa a ovisnuté kútiky úst ju rozosmutnili.

  - Odpustite mi, pane...-

  - Prestaň...- stopol ju kývajúc záporne hlavou. – Neviem, kto si, asi ani nebudeš  vôbec odtiaľto, ale ani to ti nedáva právo posmievať sa mi a svojimi poznámkami o „pánovi“ si zo mňa...strieľať... – ťažko hľadal slová, čudujúc sa sám sebe, prečo sa hneď pri prvej vete nezvrtol a neodkráčal preč, ako to robieval vždy, keď už nevládal znášať hlúpe poznámky vrstovníkov, chichotanie dievčat po kútoch či nevraživé pohľady starších, bezostišne ohovárajúcich jeho, skrz spomienok na jeho otca.

  - Chcela som byť len vďačná. Bolo od vás pekné, ako ste sa ma zastali a aj to... – zase ju zaliala červeň, predstaviac si jeho náručie, v ktorom skončila zakliesnená, ako hruška, práve odpadnutá zo stromu do hniezda konárov kríku pod ním.

  Ošíval sa celý nesvoj, ale nakoniec zdvihol kútik úst do letmého úsmevu, uvedomiac si, čo sa vlastne pred chvíľkou stalo. A ktovie. Možno to toto dievča naozaj myslí úprimne...Možno sa mu nechce posmievať za chudobu a otca, ktorého celé roky nevidel, ani za to, že nie je ako ostatní a vyhľadáva skôr samotu pred bujarými zábavami.

  - Prečo tu vlastne mokneš vonku na daždi? – zohol sa dolu po jej zmáčaný vlniak a znechutene ho dvihol od tela, aby cícerky špiny netiekli mu na topánky. - Prečo nie si v suchu a teple, s kamarátkami, tam pred krbom a ...netancuješ a nezabávaš sa?! – pozrel na ňu zboku.

  Trochu sa pootočila a tiež len úchytkom oka pozrela na zvedavého mládenca, či mu má povedať pravdu.

  Natiahla sa za svojím zvrškom, zúfalo na neho pohliadnuc, ale on si ho pritiahol bližšie k očiam aj s jej rukou zakvačenou oň, až musela spraviť pár krôčikov bližšie k nemu.

  Až takto zblízka si všimla, aké mäkké a zároveň smutné oči má. Iba ich farba sa jej zdala krásna. Hnedá. Teplá hnedá.

  - Ten vlniak poznám. Priadol som vlnu naň...- šúchal medzi prstami navlhnuté vlákna v umne spletenej vzorke. – Toto si ale nezaslúžil...- zakýval záporne hlavou nad jeho momentálnym stavom.

  Nahlas smrkla. Chlad sa jej vpíjal pod tenkú košeľu, ale mokrý vlniak, vyváľaný v blate a odpadkoch sa jej bridil. Dosť bude mať čo vysvetľovať, prečo si bez dovolenia vzala veci domácich, nieto, že ich takto zničila...

  - Musím sa rýchlo vrátiť domov. Otec so...- zadrhla sa v reči, skoro sa prezradiac, že patrí k vyššej vrstve. – Otec ...s tetkami sa už iste strachujú. – napadla ju spásonosná výhovorka, ale zapýrila sa, že mu klame.

  - Krčma „U troch sudičiek“. – identifikoval správne bývalú, stále právoplatnú majiteľku vlniaka.  – Zrejme ste tu u rodiny na hodoch, však? – pousmial sa vlastnému úsudku, spokojný, že mu dievča prikyvuje. – Bývam obďaleč. Ak mi sľúbiš, že mi ho vrátiš, požičiam ti môj šál. Je hrubý, pevný, zatiaľ nepremokol. – komentoval a odmotával si kus látky, čo mu doteraz ovíjal a chránil pred neduhmi počasia krk a ramená.

  Rozprestrel ho a prehodiac jej hrubo tkanú látku cez hlavu, pokryl jej plecia, dokonca sa dal i prichytiť a raz obkrútiť, aby lepšie priliehal.

  Ešte z neho sálalo teplo a bolo cítiť mužskú vôňu skrytú v hustých tkaných osnovách priadze. A tak krásne to hrialo.

  Opäť vystrúhala poklonu a pritiahla si konce šálu k sebe, skryjúc v nich časť tváre.

  - Povedal som ti, prestaň sa mi vysmievať a poklonkovať sa ako dákemu pánčaťu! – upozornil ju znova, ale už nie stroho, ako prvýkrát. – Poď, na kúsok ťa odprevadím, potom sa musím vrátiť. ...Vieš, ktosi ma dnu čaká...- žmurkol tajomne a nežne sa usmial  smerom k vysvietenému oknu nad nimi.

  Tiež vylúdila úsmev. Závistlivý. Priznala si úchytkom.

  - Milah...- prikývla sama sebe, zahryzla do spodnej pery, aby utlmila povzdych, čo sa jej dral na povrch tak nástojčivo, ako ešte dosiaľ nikdy.

  - ...moje dievča. - odobril jej odpoveď, stále hľadiac do svetla, čo ho priam magicky priťahovalo a bola by odprisahala, že sa tiež začervenal.

domiceli