Rumbelle - KLOPOTANIE 9. kapitola V TEBE...

RUMBELLE

Klopotanie

nadviazanie na FF MOIRY

IX. BONUSová kapitola

V tebe...

     Neodpovedal. Mal na jazyku desiatky fráz, odpovedí, myšlienok, nápadov. Neodpovedal. A pre ňu to bola jasná odpoveď, tá najjasnejšia, pretože sa díval priamo na ňu a prečítala si ju sama. Práve preto sa usmievala a mrvila perami, aby jej dvihnuté kútiky úst nepochopil zas nejak nenáležito.

  - Nebudete už na mňa kričať...- znelo skôr ako prosba než otázka.

  Zrozpačitel a pozrel radšej inam, kým jej záporne odkýval súhlas a usmial sa tiež.

  - Potom budem mať prianie. Niekoľko...- skúsila obratom akčne vyjednávať.

  - Nič iné som ani nečakal. Potrebujete upokojiť to vystresované zviera za vaším chrbtom, žiada sa vám vrátiť sa domov a ja, ako predpokladáte, budem poznať cestu...- začal s prednáškou a razom, aby nepostával ako svätý za dedinou aj konal, čo vravel.

  - S dovolením, ale...vôbec nie. – zastavila jeho prúd reči.

  Ani nemal odvahu sa otočiť a vypočuť si jej skutočné želanie.

  Aj sama zmĺkla, predsa len čakala, že jej bude venovať pozornosť. Keď videla, že sa nemá k tomu, aby sa k nej natočil, zhlboka sa nadýchla.

  - Chcem zostať sama. Teda nie sama, ale aj s vami. Chcem sa prejsť a...pozhovárať sa. Tak normálne. Nie ako... –

  - Nie ako pán a sluha, ste mysleli?! – dopovedal a v jeho hlase opäť bolo počuť rozčarovanie a nastupujúci hnev.

  Zaťala pery. Nie, vôbec to tak nemyslela, ale iné, rozumnejšie vysvetlenie jej nenapadalo. Jedine vyjsť s pravdou von. Nebadane dvihla hlavu vyššie, ale opatrnejšie, aby ju neobvinil z pýchy a namyslenosti. Bolo rozhodnuté. S pravdou von.

  - Nie ako dvaja neznámi ľudia, čo sa nepoznajú, nič k sebe necítia a vôbec, vôbec k sebe nepatria! Nie ako dvaja cudzinci!...Chcem sa porozprávať o vás a o mne, o tom, čo nás spája, čím sme si blízki, prečo sa naše cesty stále križujú a vy...vy sa ku mne správate ako...ako...- nenašla správny výraz, ale z poryvov jeho tváre usúdila, že povedala už dosť a viac naozaj netreba.

  - Vy teda viete...o mne a o vás? – skrivila sa mu tvár prekvapením, predstaviac si, že pozná spojnice ich osudu, ktoré sa už zopárkrát v minulosti pretli.

  Namiesto toho, len natiahla paže a hodila sa mu okolo krku.

  - Takže ma ľúbite? Ja som to tušila...Vedela som to...vedela...- mumlala mu do šálu na krku a nadskakovala ako malé kozľa.

  Pochopil. Nevie nič. Celé si to vysvetlila svojsky. Dievčensky. Primerane svojmu veku a zreniu...Tak trochu bláznivo, možno úprimne. Naivne určite...

  Milé, ale...

  Zatlačil prsty do jej predlaktí zakvačených mu vzadu na krku,  roztvoril obruč, ktorou ho zvierala a trochu násilím, lebo nechcela dobrovoľne poddať, ju roztvoril a ustúpil o krok dozadu, riskujúc, že namiesto jej tváre, sa mu do vlasov zaborí tá konská.

  - Áno, ľúbim ťa. Bola to láska na prvý pohľad...A od tvojho prvého nádychu, od prvého pohybu tvojho maličkého telíčka, čo som pocítil v náručí, ťa mám uloženú vo svojom srdci, ako čosi cenné, mne drahé, niečo, čo nikdy z neho nedostanem už von a ani nechcem. – povedal pokojne a bol by si ju aj sám znovu pritúlil na hruď, nebyť toho, že v jej očiach sa zračilo nepochopenie miešané s rozpakmi.

  Slovám by aj rozumela. Presne tie čakala, ale tie okolnosti sa jej nezdajú.

  - Zdá sa mi, že sa prechádzke a rozhovoru nevyhnem. – usmial sa s trochou humoru v podtexte, nadvihol a zas spustil plecia, ponúknuc jej svoju dlaň.

  Spôsobne do nej vložila tú svoju, stala si vedľa neho a nedočkavo čakala, ktorým smerom ju povedie.

  Bolo mu to trochu smiešne, ale uvedomil si, že treba rešpektovať jej osobnosť, jej vek, jej malú, novým poznaním prebudenú dušičku a hlavne, nezraniť ju...jej srdce.

  Cítil v dlani  chvejúce sa prsty a cítil  aj sám, ako sa vrátil čas a on mal možnosť prežívať ďalej svoj náhle prerušený sen o vzťahu s tým malým, večne hladným stvoreniatkom s lepkavými dlaňami, ktoré jeho kožu a odev nikdy nešetrili. Byť mu stále na blízku, chrániť ho, strážiť a...milovať. Tak, ako im bolo súdené. Navždy.

  Vyhliadol si prevalený veľký strom a pokynul jej, aby si po pár krokoch sadli.

  - Rád by som vám povedal...jeden príbeh. Jednu rozprávku...- začal okľukou.

  - Nie som malé sopľavé decko! – vystrelila a vypla sa.

  - To vidím...škoda...- zašepkal si sám pre seba, ale tak, aby ho počula.

  - ...som roztrpčená...čakávam, že sa ku mne budete správať, ako k mladej dáme...- pokračovala v odboji.

  - A dosť!...- natrčil na ňu prst. – Ja s nijakou namyslenou, dôležito sa tváriacou fiflenou zo zámku nemienim strácať čas! Budeš rešpektovať mňa a ja zas teba, je ti to jasné, Belle?! – zmenil náhle rétoriku a ona len zaklipkala očami od prekvapenia a poslušne si sadla na svoje miesto.

  - Prosím si...tú rozprávku. – zložila dlane do lona a obdivne sa zadívala na svojho rytiera v plátenej košeli s rozstrapkaným šálom okolo krku a v čižmách, z ktorých skôr trčali už prsty než zlaté ostrohy. Ale veď v rozprávkach to tak občas býva.

  Konečne sa zas usmiala.

domiceli