Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 1. diel ZÁVOJ

Rumpelstiltskin

Temný závoj

jednodielovka

     Vzduch v kaplnke bol nadobro vydýchaný iste už predvčerom. A zvyšok drzo dochlípavali sviečky, svojimi o život sa trasúcimi,  ustráchanými knôtmi. Odhliadnuc od toho, že tu múry celé stáročia vstrebávali sťažnosti, ponosy a trápenia mnohých generácií, čo len málo sa snažili vykompenzovať to úprimnými modlitbami a pokáním, nič tu nepôsobilo príjemne, duchovne, nadpozemsky, skrátka blahodárne pre dušu. Dokonca aj to ticho, čo v pauzách medzi kázaním nastalo, bolo disharmonické.

  Opatrne naberala stuchnutý, kadidlom a potom prítomných presýtený puch do nozdier, krátkymi nádychmi, ale po chvíli jej bolo aj tak na omdletie.

  Ceremónie ohľadom pohrebu ešte zďaleka neskončili, ale to neprestajné cinkanie, šomranie, privysoké kňazove tóny a hlasné smoklenie najatých plačiek ju oberali o posledné zvyšky síl.

  Dosť, vzdáva to.

  Zaklipkala očami, párkrát nadvihla ruky, že sa akože oveje a zviezla sa opatrne k zemi, aby sa veľmi neudrela. Našťastie množstvo spodných sukien bolo dostatočnou perinou na mäkké pristátie.

  Ľutovala, že nemohla nechať oči otvorené, aby videla reakcie ľudí. Príbuzných, priateľov...snúbenca. Ktovie, kto prvý dobehne a pokúsi sa ju vzkriesiť.

  Chvíľu sa vôbec nič nedialo. Niektorí predpokladali, že len klesla do kolien a takto, hlboko schúlená, okázalo prežíva smútok nad smrťou starého otca z matkinej strany.

  To je do jedu! Namiesto, aby ju vyniesli von, na vzduch, ako si naplánovala svoju fintu, tvrdne tu stlačená korzetom v neprirodzenej polohe a nikto, vôbec nikto si ju nevšíma!

  Konečne. Niekto sa jej jemne dotkol paže. Vzdychla. S uspokojením...

  - Pani, pani, neležte, dlažba je studená, dostanete vlka! Tatko mi to vždy tak hovorieva. – ozvalo sa pošepky a trmácanie zintenzívnelo.

  „Čože? Nejaké decko?!“ zhrozila sa a radšej mierne pootvorila oči. Iba na maličkú medzierku.

  V nej zbadala peknú guľatú tvár s polodlhými, mierne kde-tu zvlnenými vlasmi okolo vyplašených hnedých očí. Na krkoch previazaná šatka, skôr šál, bol mu trochu veľký, dokrkvaný, hrubo tkaný. Takže žiadne šľachtické mláďa, niekto z podhradia, dedinčan, chudák...navyše malý chlapec.

  Vzdychla znova, zhlboka, lebo pľúcam začínal chýbať kyslík a skúsila sa zviechať. Ono to nejako nešlo. Kostice korzetu sa posunuli nižšie do obručí sukne a vstať z tej záplavy látky sa jej samej zrejme nepodarí.

  S nádejou pohliadla na chlapca a natiahla k nemu paže s letmým úsmevom.

  Ten sa poošíval, predsa len, už dosť, že sa odvážil osloviť túto krásnu ženu, ale byť jej nápomocný, na to odvahu už nemal.

  Iní by aj mali, už si všimli, že sa neváľa po zemi len tak, ale dotknúť sa snúbenice Gastona, poznajúc jeho prchkú povahu, hoci teraz podriemkával vpredu v lavici, podoprený zahanbenými rodičmi, ešte stále priotrávený včerajšou predkarovou pitkou, to sa tiež neodvážili.

  „Dočerta, v celom kostole sa nenájde duša, čo by mi pomohla?! – zakliala si v duchu, kašlúc už na svätosť miesta aj udalosť, ktorej sa účastní a mraštiac zjavnou nevôľou tvár, pokúšala sa narovnať a vstať.

  Ozvali sa duté kroky, ale keď  sa obzrela tým smerom, nevidela nikoho.

  - Čo tu robíš Bae?! – zašepkal akýsi muž z druhej strany.

  Ale ani tam nikto nestál.

  Priestor okolo nich sa však začal podozrivo vyprázdňovať. Ľudia sa bezradne obzerali a tlačili jeden k druhému, hlavne do iného kúta kaplnky, prípadne rovno von. Rýchlo. Čím skôr ...aby o chvíľu nebolo neskoro.

  Muž, ktorému patril hlas, bol nevyspytateľný. Tunajší ho už dobre poznali...

  - Budeš taký láskavý, Bae a pomôžeš mi vstať? – ozvala sa, zachytiac meno, už vyčerpaná márnym nadvihovaním sa k jedinému človeku, čo pri nej zostal, kým ostatní sa stlačili ako ovce do košiara, bokom.

  Natiahla sa k nej dlaň. Keď sa po nej vyštverala k majiteľovi, pohliadla do strhanej, hrozivo vyzerajúcej, vráskami rozrytej tváre neznámeho muža v dlhom, až po zem siahajúcom,  temno červenom odeve pozapínanom desiatkami zlatých gombíkov až ku krku.

  Stratila odvahu. Trochu cukla dozadu.

  - Vidíš, Bae, aká nevďačná, namyslená čvarga to je?! Ponúkneš im pomocnú ruku a hľa, ona len zíza a zrejme sa jej moja dlaň nezdá dosť nóbl! – otočil sa afektovane na chlapca a obratom zas na ňu, zabodnúc do nej svoje pichľavé čierne zreničky.

  Poslednýkrát sa zaprela, že vstane sama, keď pocítila drsné zovretie nad lakťom a nepredpokladajúc toľkú silu u tohto na prvý pohľad vetchého človiečika, prekvapená sledovala, ako ju dvihol sťa pierko a podobne spustil na zem, že ešte vrchná sukňa spomalene dopadala hodnú chvíľu na množstvo spodničiek, ukladajúc sa opatrne na ne, akoby sa aj ona bála muža pred sebou.

  - Neubližuj jej, tatko, prosím ťa! – vystrelilo chlapča k mužovi a objalo ho okolo pása, všemožne sa snažiac odtisnúť ho od vyľakanej dievčiny.

  Až po chvíli pozrel na neho, tvár mu trochu zmäkla, hoci peknej farby nenabrala, zostala povädnutá, sivá a nepriateľsky naladená.

  To ho už chlapča ťahalo von z kaplnky, kde aj samo tajne vošlo, chcúc len vidieť toľkých vznešených pánov a ich odevy i všetko, čo z nich robí šľachticov.

  Ešte raz sa cestou zastavil na bledej tvári ženy, a nebadaným pohybom ruky, presunul jej závoj zozadu vlasov pred tvár, pretiahnuc ho skrz ňu, spustil jej ho k nohám a vytiahol k sebe do dlane, krkvúc ho nenávistne  medzi prstami.

  - Mne sa neschováš, drahá! Teba si ja ešte nájdem! ...Temnému pánovi nikto nebude odporovať, opovrhovať ním...Nikto! Žiadna! – precedil medzi pokazené zuby ťahaný synom von, s tvárou stále natočenou na ňu.

  Teraz cítila, že omdlie asi naozaj...

domiceli