Nie, nie, nie, žiaden nový FF zatiaľ nečakajte, mám tvorivú krízu...
Ale vidiac tú inváziu ukážok z najnovšej
časti, týkajúcu sa kultového tanca Krásky a Zvieraťa, som kdesi v archíve vyhrabala
jednu svoju staršiu časť a...
...prečítajte si ju znova, prosím...
Preneste sa do Storybrooku, kde pán Gold, konečne
našiel Belle, ale ona ho zatiaľ nespoznáva...a odmieta.
(prekopaná kapitola z FF Obchodné
tajomstvá II)
27.4.2013
teraz jednodielovka...
Gombíková
Bral po jednom miniatúrne gombíky do
prstov a prevliekal ich cez zlaté krútené slučky. Pôvodne secesný model,
rokmi niekoľkokrát prerábaný, najmä
skracovaný. Miniatúrne ručne vyšívané bizarné rastlinné vzory sa krútili okolo všitých
polodrahokamov ako detailná výšivka celého výstrihu a zapínania, všetko
decentne tón v tóne, takmer neviditeľné a predsa stále vyrážali dych
svojou prepracovanosťou.
Jemu v tejto chvíli vyrážali dych iné
detaily. Trochu ľutoval, že skoro po pás sa už dokázala pozapínať sama. To
stúpanie hlboko spod chrbta smerom k driekovej preliačine dráždilo jeho
fantáziu. Aj mal hriešny nápad oklamať ju, že vynechala nejaký ten gombíček, že
to musí rozopnúť a znova pozapínať, len odvaha na takýto manéver mu
chýbala a riziko, že by to vzdala úplne, bolo priveľké.
Niekoľko minút jej trvalo, kým prešľapujúc medzi verajami
vysúkala zo seba prosbu, aby jej pomohol...s obliekaním.
Vykročila opatrnými pohybmi, akoby obchádzala
po koberci narozkladané, aj vánkom sa aktivujúce prinamenšom nášľapné míny.
Všetko však len preto, aby jej šaty neskĺzli z ramien, nezachytené zatiaľ
do siete gombíkového zapínania, na ktoré, hocako bola obratná, nedočiahla.
Ťažko povedať, komu sa ruky triasli viac. Či
jej, držiacej si už riadnu chvíľu na hlave bohatú korunu vlasov, aby jej
nezakrývali zložité zapínanie, alebo jemu, ktorý by si nikdy nebol pomyslel, že
obliekanie ženy môže byť také vzrušujúce. Tomu, čo dostal patent na zips, by
mali vystreliť mozog. Ako len mohol generácie mužov pripraviť o takéto
niečo...
Gombíkov, vlastne len gombíčkov,
miniatúrnych korálok obalených v látke, z ktorej boli celé šaty, bolo
nad sebou nahusto poprišívaných snáď tisíc. Jeden vedľa druhého pýtajúci sa
každý do vlastnej slučky tiahli sa celým chrbtom a nútili prsty jemne sa
dotýkať milimeter po milimetri kože, ktorú mali skryť, lebo medzera bola dosť
veľká na to, aby až po uzavretí patrične obtiahla telo ako druhá koža.
Po každom dotyku ním prešiel elektrický
výboj a podľa sotva badateľnej husej kože a zrýchleného dychu,
vnímala to úplne rovnako. Stláčala lopatky k sebe v akomsi obrannom
reflexe, snažiac sa vytvoriť priestor medzi látkou a telom, ale nemala
šancu. Kým palce s ukazovákmi mali prácu, ostatné prsty nevedeli už, čo od
dobroty.
Posielali sa ku koži jeden za druhým, akoby
nenápadne, mimovoľne, ale s presne vypracovaným plánom dotykov.
- Zachytil sa mi...necht. – povedal po
chvíli. – Neľakaj sa, hneď to bude...musím...to...odhryznúť...tú
nitku...nepodarenúúú...-
A ticho. Kdesi medzi lopatkami pocítila
jeho nos a potom vlhké pery.
Prižmúrila oči a snažila sa ovládať.
Vdýchol teplo, čo sálalo z toho miesta
a skoro sa mu zatočila hlava.
Trvalo to len pár sekúnd. Keby to nebolo
nápadné, pozadiera všetky nechty aj dva-trikrát do tej istej slučky... Tisíce
dotykov navyše...
Tesne pod miestom, kde začína krk, zapínanie
skončilo. Dovolil si ešte letmo prejsť po lemovaní až po plecia.
- ...odstáva to...trochu...tu...aj tu...-
snažil sa pôsobiť neutrálne, ale hlas zlyhával na celej čiare.
Mozog vysielal zúfalé SOS do všetkých brušiek
prstov, dôrazne ich vystríhajúc pred nedozernými následkami nápadu spoločnej invázie desiatich armád
s cieľom zmocniť sa pliec...
Zvonilo na ústup...
- Ako sa vám to pozdáva, pán Gold ? –
otočila sa a prichytila si kraj sukne...
- ...nič moc. Stará vykopávka... – zvrtol
rukou.
Otvorila ústa v rozpakoch.
- Ho...ho...hovoril som o ša...šatách.
Tie šaty sú staré...sú ...iné som v obchode nemal. Kúpil som ich na dražbe
v Paríži. – habkal.
- Vy ste boli v Paríži ?! – spýtala sa
so záujmom.
- Nie. ...Cez internet. Búrali nejaký
šantánový klub, alebo čo to bolo a rozpredávali depozit a ...kostýmy...
Nevadí ti, že je to z nejakého programu ?...tanečného programu...burleskného...sladkého...
– bol mimo.
Takmer priesvitné šaty teraz dokonale
priliehali a splývali s jej telom ako ozajstná, len o pár odtieňov
žlatožltšia druhá koža. Videl to dobre. Bola na ostro. Tam, kde v strede hrude končil posledný
kamienok výšivky sa črtal iný vzor...zvnútra...vypuklý, jedinečný,
neopakovateľný...vlastne opakovateľný...asi dvadsať centimetrov na druhú
stranu...ten istý oblý vzor a kamienok ako čerešnička na torte, skrytý pod
látkou... „PaneBože, aké krásu dehonestujúce klišééé...“ zazúfal.
Mal pocit, že sa mu postupne odpájajú
kontakty z rečového centra a keď rýchlo niečo neurobí, zapoja sa
iné...ovládať centrálu už nebolo v jeho silách.
Otočil sa bokom a ukázal smerom
k nízkej skrinke kúsok od steny.
- Mám tu gramofón, starší, ale vlastním
priam zberateľské kúsky LP. Veľmi zaujímavé kúsky... Nechceš si niečo vypočuť?
– skúsil s obavami. – The Smiths : Asleep...nie, nie...táto... The Moody
Blues The night : The nights in White
satin... tú mám rád. – zahľadel sa na ňu s úsmevom, trochu šibalsky
nadvihnúc obočie očakávajúc jej reakciu na výber z jeho obľúbenej predpotopnej
hitparády.
Len pootočila hlavu. Stála zboku a
vlnivá silueta lepkavých šiat vnútila jej obrysy žien z empíru, čo si
zámerne polievali šaty, aby im priľnuli na telá, tak, ako to videli
v záhradách na starovekých sochách. A ani chlad im nezabránil vzdať
sa tohto flirtového grifu a muži zošnurovaný vo vysokých golieroch
a priúzkych nohaviciach so žabó glgali naprázdno a vedeli, že doma budú liečiť nachladnuté polovičky so
zápalmi... „Panenka skákavá! Snáď nemyslíš na vaječníky!“...hrešil sám seba a svoje dezorientované
myšlienkové pochody.
Výšivka pred ním sa niekoľkokrát zdvihla...Z
praskajúcej platne sa ozývali prvé naliehavé tóny. Vrátila mu úsmev
a žmurkla.
- Smiem prosiť ? – zašepkala náhle
a uklonila sa.
Potriasol hlavou, obzeral sa roztržito okolo
seba, celý nesvoj, stále neveriac, že tá výzva patrila ozaj jemu. Prehodil si
palicu z jednej ruky do druhej a späť a stále nevedel, čo
urobiť, ako odpovedať.
Prebrala iniciatívu a vykročila
k nemu. Iba o krok a ponúkla mu svoju dlaň.
Chvela sa jej.
- Ja...ja, ale ...moja noha...neviem či... –
vychádzalo mu z úst, ale v duchu príkro nadával mozgu za takéto hlúpe
výhovorky, čo mu naskakovali na čítačke pred očami a vyhrážal sa, že ho
pri najbližšej príležitosti osobne prizabije vychádzkovou palicou, že sa mu pomstí, až bude ľutovať, že nestojí na
jeho strane. A práve teraz...
Dotkol sa jej prstov a chvíľu ešte
zostal nepohnuto stáť.
Elektrické výboje škodoradostne prinášali
zdravému rozumu čerstvé správy lepiac mu ich ako plagáty na oči, uši aj ústa.
Mozog to vzdal.
Oči mu zmäkli.
Pozoroval jej druhú ruku, ako sa pomaly približuje k jeho plecu
a ukladá sa mu do košele, chvíľu si bezradne hľadajúc miesto.
Hľadela na ňu tiež a keď zdvihla zrak – oči sa im stretli. Nutkalo ho
prirýchlo žmurkať, ako keď sa vám prach dostane pod viečka. To nebol prach.
Boli to kryštáliky jej dúhovky, v ktorých sa práve definitívne rozpíjal.
O koberec duto buchla vychádzková palica
a ruka mu pristála na jej útlom drieku. Povzbudená kĺzavou štruktúrou šiat
sa ako had plazila ku gombíkom
a potom smerom vyššie oťažievala a vnárala sa do chrbta až primäla
ženu posunúť sa hruďou bližšie k tej jeho.
Dych sa stával plytším a rýchlejším, čím
neviditeľnejšia bola puklina medzi telami.
Zem ich tiel sa zacelila.
Za zvukov flauty opatrne vykročili. Pomaly,
nespúšťajúc zrak jeden z druhého, ale eliminujúc všetko ostatné. Nábytok
sa porozmazával, steny rozliali. Priestor a čas sa stratili v inej
dimenzii, kde neplatia pozemské zákony gravitácie a vzali ich so sebou.
Len na malú chvíľu. Na pár minút...kým
nedoznel posledný tón bicích.
Prikreslil nábytok, zo stien spravil hrádze,
ustálil priestor a spustil zas čas...
Iba stáli. Bez pohnutia naladení na rovnaký
rytmus dýchania, lebo inak sa nedalo. Drobné prsty v jeho dlani sa
rozochveli a chystali sa vzlietnuť. Pristrihával im krídelká svojimi
dotykmi a vracal ich späť do hniezda
vlastnej dlane, chrániac ich konármi prstov.
Pery sa mu rozochveli, akoby niečo šepkal.
Nemusel vravieť nič.
Stále počula posledné verše piesne...
Nights in white
satin,
Never reaching the end,
Letters I've written,
Never meaning to send.
Beauty I'd always missed
With these eyes before,
Just what the truth is
I can't say anymore.
'Cause I love you,
Yes, I love you,
Oh, how, I love you.
Gazing at people,
Some hand in hand,
Just what I'm going thru
They can understand.
Some try to tell me
Thoughts they cannot defend,
Just what you want to be
You will be in the end,
And I love you,
Yes, I love you,
Oh, how, I love you.
Oh, how, I love you.
Never reaching the end,
Letters I've written,
Never meaning to send.
Beauty I'd always missed
With these eyes before,
Just what the truth is
I can't say anymore.
'Cause I love you,
Yes, I love you,
Oh, how, I love you.
Gazing at people,
Some hand in hand,
Just what I'm going thru
They can understand.
Some try to tell me
Thoughts they cannot defend,
Just what you want to be
You will be in the end,
And I love you,
Yes, I love you,
Oh, how, I love you.
Oh, how, I love you.
Sklopila zrak. Vtiahla pod mihalnice zvyšky
chvíle a vysypala mu ich k nohám. Rozleteli sa ako guľôčky
roztrhaného náhrdelníka a odkotúľali do tmy kútov.
Chcel ich zachytiť zatvorením očí, ale za
viečkami už bola tma. Len kdesi v diaľke svietili dve malé svetielka. Jej oči. Jej trblietavé
dúhovky, ako morské plesá, do ktorých sa smel na chvíľu ponoriť.
Ruky sa ticho odlepili od hniezda
a pomaly splynuli pozdĺž tela s látkou šiat. Vedel, že ich bude už
márne zdržiavať. Konáre prstov ustrnuli, stvrdli, ako mŕtve nádeje
a poslušne priľnuli ku kmeňu jeho tela, akoby s ním zrástli.
Ešte dlho hľadel na dvere, za ktorými ticho
zmizla.
Ihla na platni nadskakovala a pukala,
dvere ťukali prievanom o veraje. Zdvíhajúca sa záclona drnčala krúžkami,
na ktorých visela z garniže. Nič nevnímal, nič nepočul. Nechával si iba
svoj obraz. Svoje oči v jej dúhovkách...
Ovial ho chlad.
Zohol sa po palicu. Pri jej konci sa
zatrblietala malá korálka obalená v žiarivožltej látke. Ručne robený
gombík...z jej šiat.
Vzal ho a díval sa, ako sa mu chveje
v dlani. Tiahla z neho nitka, ale skončila skôr, než by naznačila
smer, poslednú nádej strateného gombíka, že ešte niekedy niekde uvidí svoju
zlatú pokrútenú slučku. Tú, ktorá patrila len jemu. Len jemu...
Nie, nedovolí, aby mu z tohto večera
zostal v dlani iba tento miniatúrny artefakt ! Nájde si cestu do jej
srdca. Nikdy sa nevzdá. Žiadne odmietnutie ho nezastaví...
Zatvoril dlaň akoby skryl v nej
svoju nádej.
Na strope tancovali tiene vetrom kolísaných
závesov nasvietených pouličnou lampou.
Ležala bez pohnutia, tisíce gombíkov sa jej
zarývali do chrbta a ona sa nechala vnárať do tej tupej bolesti, lebo
stále cítila pod ňou, pod vrstvou tohto dojmu, ten predchádzajúci - jeho letmé dotyky a vlhké pery medzi
lopatkami.
„Láska je mnohovrstevnatá...je to tajomstvo,
pri ktorom odkrývame vždy nové a nové vrstvy...“
Môcť si tak nechať túto aspoň o chvíľu
dlhšie. O maličký moment, kým sa jej dosýta nenabažíme, kým si ju
nevychutnáme do najmenšieho detailu...
Stále cítila jeho náruč. Strácala sa
v nej rovnako ako v hnedých očiach, čo sa leskli smútkom
a bezmocnosťou, lebo vedeli, že ten okamih nebude trvať večne.
Ani netušil, ako rada by mu položila hlavu
na rameno a pritiahla si jeho tvár k lícu tej svojej. Ako túžila
posunúť ruku z košele vyššie a vyššie a letmo sa mu bruškami
dotknúť krku a potom zmiznúť v hustých vlasoch ako uličník, čo
vyviedol tú najlepšiu vec v živote a ani o tom nevie.
Zdalo sa jej, že srdce prestáva stíhať
spracovávať spomienky. Chvíľu ticho, potom sa rozbúcha, aby zas zastalo
a vyrazilo dych...
„Čo sa to so mnou deje ? Čo to znamená...Čo
za myšlienky ma to prenasledujú ?!“
Kde sa v nej náhle vzal ten pocit
spolupatričnosti...s ním ?...S mužom, ktorého vôbec nepoznala, ktorý nepatril
do jej života a zdal sa jej tak veľmi tajomný a temný, že ani sa
nepokúšala nájsť si k nemu cestu...nieto ešte cestu rovno do srdca...
...ako sa len opovážil vojsť dnu ?!
Prudko sa posadila na posteli a chytila
si dlaňou studeným potom obliate čelo.
- Nie, nie !... je mi ľahostajný, je mi úplne
ľahostajný...je to cudzí človek, je to neznámy muž...ktorý ...ktorý ...ktorého
už asi z hlavy ... nedostanem...-
Keby z hlavy...
Pritlačila si obe ruky na spánky
a silno zažmúrila oči. Nič nepomáhalo.
Bol tam. Stále. Bol v jej srdci...Jeho
mäkké hnedé oči. Paže, ktoré dávali pocit bezpečia. Dlaň, čo ako hniezdo
pritúlila tú jej...ruky, prsty...pery...Bol v ňom celý...
Ale, čo bude ďalej...
Pozrela sa do tmy, ktorú práve odokryl
odviaty záves. Tam niekde je zapísaný aj jej osud.
„ ...len aby ten jeho...bol niekde
blízko...“ poprosila v duchu.
Napriek otvorenému oknu mala pocit, že ju
horúčava, čo jej rástla vnútri a drala sa pórmi na povrch, zadusí. Keby
môže, stiahne zo seba šaty a nechá nočný vzduch svojím dychom sušiť jej
kvapky na nahom tele hoci aj rovno
v otvorenom okne.
Zoskočila z postele, odhodlaná schladiť
sa aspoň v sprche.
Mykla kľučkou dverí a...
...stál tam on.
Zdvihol rozpačito ruku z palice
a položil ju zas naspäť, nevediac, ako náhle zareagovať...
Hľadela na neho s otvorenými ústami a tiež
hľadala slová.
Aj on hľadal. Šmátral po vreckách, hoci dobre
vedel, čo hľadá, aj presne miesto, kde to nájde...Z prsného vrecka medzi
ukazovákom a palcom vytiahol malú žltú guľôčku.
- Vraj... mu chýba jeho slučka. – začal s naivným detským úsmevom,
hľadiac na gombíček, akoby sa s ním rozprával. – ...vieš...strávili spolu
istý čas...a ... on...už...nemôže bez nej žiť...- zašepkal vnoriac sa jej opäť
do očí.
Preglgla a skôr ako sa stihol spamätať,
objala ho okolo krku a s perami tesne pri uchu šepkala stále
dookola...
- ...budú spolu... spolu...spolu...spolu...navždy.
domiceli
Tak si spomínam, prečo som vždy vravela, že je moja obľúbená.:) Naozaj drží tú sladkú romantiku, nad ktorou by som inak ohŕňala nos, ale človek to občas potrebuje. Pustila som si k tomu Asleep a gombíková ma gombíkovsky opäť očarila.
OdpovedaťOdstrániť-taký maličký anonymný (komentár/aj používateľ)
wow...takto prekopaná časť :) tie novodobé názvy a výrazy tam krásne zapadali, a zároveň vytvárali kontrast k tým šatám...bolo milé zaspomínať :))
OdpovedaťOdstrániť