Rumbelle
Temná
charizma
10. diel
Nemusela sa ani veľmi namáhať. Ani pýtať,
ani rýpať. Už vôbec nie vydierať, domŕzať či niečo podobné. Jej pravidelné
odklony z trasy k oknu, z akejkoľvek trasy k akémukoľvek
oknu, z ktorého bolo vidno na príjazdovú cestu k zámku, jej poryvy
tváre, keď videla len štrk a vrcholce stromov, potom už len stromy
a potom len tmu a zvláštne plné nadychovanie a ešte plnšie
výdychy, hovorili aj tak jasnou rečou.
Namotávala s ňou akési nepodstatné klbká
priadze, aby sa zabavila a len ju sledovala. Správa bude viac než jasná.
- Nevieš, náhodou, kam šiel, drahá?! –
skúsila, držiac v ruke obrovskú zlatú guľu z toho, čo napriadol,
akoby to bola guľa kryštálová a videla v nej, čo sa kde deje.
Namiesto odpovede kráska len pomaly záporne
pokrútila hlavou.
To si mohla myslieť.
Červík pochybností mal čo robiť, aby
pendloval od jednej k druhej
a žrať veru na oboch stranách mal čo.
- A nechceš vedieť? – zarypla
s potuteľným šibalským úsmevom Maleficent.
Konečne ožila. Primárna ženská zvedavosť
práve vztýčila víťaznú vlajku nad jej totálne bojom vyčerpanými dôverou
a pokojom a spojac sa s inou vyhrávajúcou mocnosťou na strane
čarodejnice, zažmurkala očami a brada sa jej rozkývala v súhlasnom
tóne.
- Tak ideme! – odhodila zlaté klbo za seba
a vstala.
Kráska zaváhala. Pridobre vedela, že opustiť
zámok nesmie, porušila by tým dohodu uzavretú jej otcom s ním, tak sa
z miesta ani nehla. Len silnejšie stlačila svoje klbko a spokojná
s tým, ako hreje, začala znova namotávať.
Maleficent nabrala vzduch do nozdier
a zaťala ruky do bokov.
- Neopustíme zámok, drahá. Nepotrebujem sa
zajtra ráno prebudiť mŕtva! – dala sa do vysvetľovania. - V dvorane má
kryštálovú guľu, ktorá ti pri správnom použití ukáže, čo sa kde deje
v Začarovanom lese. Pozrieme si skrátka nočné správy! Na tom nie je nič
smrtihodné. Navyše, ON sa o tom ani
nedozvie...ak sa mu, samozrejme, nepochválim. – mykala kučeravou hrivou.
Veľmi krásku svojou obhajobou nepresvedčila,
ale hurhaj zvedavosti na vybojovanom smetisku duše bol priveľký na to, aby dlho
váhala.
Vstala a odhodlane vykročila za
rozhodnutou dračicou.
S bázňou hľadela do čarodejného predmetu,
hoci v ňom zatiaľ videli len farebné čmuhy.
- Treba vyčkať, aj tá guľa je len človek...má
svoje muchy. – gánila na ňu nespokojná, nervózna dračica, ešte zvedavejšia, ako
Belle.
Predpokladala síce, kde asi tak bude, ale
zároveň sa toho aj obávala. A priala si radšej iný scenár...
Po chvíli sa v tme objavila jeho tvár.
Obe sa svorne pousmiali. Bol vážny, s pohľadom zameraným kdesi dolu.
Pomykali guľou, natočili ju a ukázalo sa im mestečko v údolí,
s kde-tu ešte vysvietenými okienkami.
- To je kráľovstvo kráľa Xaviera. –
identifikovala správne Kráska, poznajúc krajinu z obrázkov
v knihách dôvernejšie, ako dračica z dračej perspektívy, zahalené
navyše zväčša ohňom z jej pľuvancov.
- Počkaj, nemajú tam princa Henryho, čo si má
brať mlynárovu dcéru? – spýtala sa, poskladajúc z kusých indícií, čo
naposledy dostala od neho, ale počúvala ich len na pol ucha, aj to mala
pripučené o vankúš.
- Coru...- odpovedala jej ticho Kráska
a radšej odvrátila zrak, uvidiac v guli, ako tá žena práve zdola
kráča smerom k nemu a v rukách niečo nesie.
- Tak, to sa mi zdá, že šiel na pytačky...-
skonštatovala vážne Maleficent, zahľadiac sa na skleslú Belle, ktorá čakala
všeličo, ale toto bola pre ňu zrejme rana.
Dračica si uvedomila, že už netreba budiť
v nej žiarlivosť, všetko ohľadom nich dvoch je už jasné a to, že šiel
zas za tou, ani jej na meno nemohla prísť, celkom ani sama nechápe.
Zachytila odchádzajúcu za pažu.
- Vieš, o väčšine chlapov, o ktorých si
myslíš, že by mohli byť dobrými manželmi, nakoniec zistíš, že už sú.- vyslovila
s povzdychom jednu zo svojich perál.
Belle zahabkala naprázdno perami. Ako?! To je
až taká čitateľná, že ju prekukla aj natvrdlá dračica?! Hold, ako by povedala
jej spoločníčka: Lásku a kašeľ
neschováš! Zamračila sa.
Maleficent jej reakcia milo prekvapila. Táto
tu nevyzerá, že by sa vzdávala ľahko! Ale uvidiac v guli, ako sa tí dvaja
na druhej strane práve pobozkali, čo neuniklo ani Kráske, márne sa snažila to
zakamuflovať rukávom, nádej jej zhasínala.
V komnate bolo ticho. Obrovské ticho.
Ticho ako pred búrkou.
Preťali ho odhodlané slová krásky.
- Neprestanem o neho bojovať! Nikdy! –
zdvihla hrdo hlavu a ignorujúc čarodejnicu aj nebezpečenstvo, do akého sa
púšťa, vyšla von z dvorany.
Maleficent
chcela zatlieskať, ale pocapkala len guľu v rukách.
Neunikol jej Rumplov úsmev v nej.
Na nádvorí zadupotali kopytá koňa a zvuk
sa postupne strácal v tme.
Rumpelstiltskin sa však stále usmieval,
pozorne sledujúc odchádzajúcu siluetu bývalej snúbenice pod rozložitým stromom
nad kráľovským sídlom kráľa Xaviera a jeho synov.
- O-o-ou...toto vyzerá na malér...
Neustrážila som jeho krásku...- zahryzla si do jazyka.
domiceli
záver pekný, očividne Rumpel dosiahol čo chcel :) len by som rada vedela ako to pokračuje ale budem trpezlivá a počkám si :)
OdpovedaťOdstrániť