Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 5. diel PRINCEZNÁ

Rumpelstiltskin

Temný závoj

5. diel

     Napriek bielemu dňu bolo pred zámkom ticho. Stál obďaleč, dosť od ruky cestám i  najbližším dedinským obydliam. Čas na dodávku produktov do kuchyne bol už preč a ten druhý, keď z paláca odchádzali poslední nájomní robotníci a pomocnice, zasa ešte ďaleko.

  Nervózne sa prechádzal popred dvihnutý padací most a hoci by sa rád, pritajený a zneviditeľnený pozrel do niektorých komnát starého zámku, kde v poslednom čase často zavítaval, teraz tu bol z iných pohnútok. Temných. Vražedných.

  Ale aspoň na okamih sa zadíval smerom k oknám v krídle, kde bola jej spálňa, či ju aspoň úchytkom nezazrie. Márne. Okenice boli privreté, okná zaclonené. Temné, temnejšie ako jeho úmysly.

  Prekliata povinnosť! To je tak, keď si nechá diktovať od decka...Aj keď ho nadovšetko miluje. Už nikdy! Musí byť opatrný. Syna treba ochrániť pred rečami, skutkami aj fámami, čo sa o ňom začínali nebezpečne šíriť a na väčšine z nich bolo nie za necht pravdy, ale skutočnosť bola ešte niekoľkokrát horšia, ako oné riadne aj tak prikrášlené klebety. Jemu to vyhovovalo, ale Bae bol precitlivelý, zraniteľný...Bál sa, aby ho náhodou nestratil. Musí sa krotiť.

 Nie, teraz sa krotiť nebude! Zapraskal niekoľkokrát prstami a vyhrnul si rukáv na plášti, pripravený vytrhnúť tej úbožiačke srdce, len čo sa mu dostane pod ruku. A trochu sa s ním ešte pohrať, s jej bolesťou, útrapami, kým ho definitívne nezmení na popol. Škoda, že z nej spravil hluchonemú. Nebude si môcť do sýta vychutnať jej stonanie a prosby o zmilovanie...

  V diaľke sa ozval dupot štvaného zvera. Pokojne založil ruky za chrbát a vypol sa, vediac, že nebude kričať, lebo...nemôže.

  Pár metrov od neho ho zbadala a pokúsila sa zmeniť smer. Kôň však už bol dávno v moci jeho pohľadu, priťahovaný priam magickou silou, ktorej sa nedalo odolať a ani sa jej brániť, márne ho bodala ostrohami a drsne zabárala zubadlo postroja do jeho vyvrátenej tlamy.

  Skúsila sa zviesť z neho, riskujúc škaredý pád. Dopadla celkom dobre, ale zostala v prachu na zemi pod haldou svojich sukní.

  Pomaly k nej prikročil, znehybniac radšej rozrušené zviera, aby ju udupalo až potom, ako si ju podá on. Nešťastná náhoda sa pri objasňovaní tejto vskutku "nešťastnej náhody" bude pre pozostalých hodiť.

  Trhol jej ramenom, otočil ju tvárou k sebe a dlaň už dopoly zaborená v jej hrudi zmeravela.

  - Belle! – vyšlo mu z úst.

  Tie jej nemé zostali len pootvorené a oči s hrôzou smerovali k jeho kŕčovito zovretej dlani, skoro po zápästie vnorenej v jej hrudi.

  Cítila to priveľmi jasne. Dotýkal sa  už srdca. Stačil maličký pohyb, maličký vynaložený tlak a...

  Nedokázal to. Slúžku by zabil poľahky, bez emócií, bez výčitiek svedomia, ale...toto bola ONA...jediná žena, ku ktorej ho niečo tajomne priťahovalo, hoci ona sama pred ním cúvala, z očí jej šiel strach až hrôza a keby môže, celkom iste  kričí o ratu.

  Ju nedokáže len tak zabiť...

  Vytiahol ruku a mávol nad ňou. Upadla do bezvedomia.

  Chvíľu sa na ňu bezradne díval, váhajúc, či ju prenesie do jej komnaty, alebo...

  Presne tak! Alebo...

  - Je rozhodnuté, kráska...chcel som ísť na teba podobrotky, pomaličky, ale ...sama si si na vine. Teraz pekne pôjdeš so mnou. Hneď a zaraz! Nebudú nijaké zdvorilostné návštevy a úskoky so získavaním si tvojho srdca... - pousmial sa, ako dobre  mu osud rozohral partiu, na ktorú sa už dlhší čas strojil a len váhal, ako, ktorou cestou, akým spôsobom sa mu podarí...získať si ju. Krásku.

  Urobil ešte pár nenápadných ťahov nad meravou dievčinou, kým si ju nabral do náručia a zmizol s jej bezvládnym telom v červenkastom dyme.

  Bae sa nestačil diviť, vidiac otca, ako sa chrbtom tlačí do dvier. Až keď sa pootočil a v jeho náručí zazrel slúžku, ktorú pred pár hodinami vyhodili, skoro mu zabehlo. Obával sa, že ju predsa len zabil a teraz sa ide zbaviť tela... „Ale...  u nich doma?!“ – nešlo mu veľmi do hlavy.

  Jeho otec však prešiel k ich lôžku a pomaličky ju uložil naň, poodstúpiac o pár krokov.

  - Nazabil si ju, však? – spýtal sa ticho, keď si stal vedľa neho.

  Zakýval záporne hlavou.

 - Bude naším väzňom? – skúsil s obavami, nevediac si predstaviť, ako ju budú strážiť, aby ich nevyzradila.

  Opäť záporne zakýval hlavou.

  - Budeme mať hluchú a nemú slúžku? – nevzdával to Bae, nedočkajúc sa zatiaľ nijakej odpovede.

  Len záporné krútenie hlavou.

  Pozrel sa smerom na syna a na krásku v jeho posteli, nevediac zrazu, kam z konopí.

  - Bude u nás ...bývať. – vyriekol napokon. – Hlas aj sluch som jej vrátil, ale...musel som jej vziať pamäť. Keď sa preberie, nebude vedieť, kto je, ani kde je...- pokračoval v práve vymyslenom pláne.

  - To je úžasné, otec! – zasvietili Bae oči. – Povieme jej, že je princezná, ktorú napadli zbojníci a my dvaja sme ju po urputnom boji s nimi zachránili! ...a ...a kým nájdeme jej pravú rodinu, môže u nás bývať...a môže nám občas navariť a upratať! – vyškeril sa chlapec ako vlašský oriešok.

  - Nemyslím si, že je to dobrý nápad...- skúsil mu priveľmi ružovo zafarbenú fantáziu rýchlo rozfúkať.

  - Máš pravdu, princezné nevaria a nič nerobia...- pritakal mu.

  Pozrel na syna takmer nešťastne.

  - Nemyslím si, že je to dobrý nápad s tou princeznou... Dobre, môžeme jej nahovoriť, že sme ju zachránili...niekde v lese, ale nič viac! Jasné, Bae?! – zdvihol prst a Bae spokojný, že dievča je živé a navyše u nich aj zostane, mu podal ruku.

  Spečatené...

domiceli