RUMBELLE - MOIRY 1. kapitola Balvan

RUMBELLE

Moiry

1. kapitola

Balvan

    Fascinoval ho pohyb kolesa. Prudký, rýchly, takmer bláznivý.

  Bol tu už celé mesiace, čo ho  otec „zabudol“ vyzdvihnúť od nich, ako bol býval sľúbil a stále ho to koleso neprestávalo priťahovať, akoby bolo magické. Počarované... Ten pohyb mu pripadal  vždy až tak veľmi pochabý, že sa čudoval, ako jej prsty dokážu v tej rýchlosti, kde sa všetko len tak mihalo pred očami a menilo farby, rozpíjajúc do každej bielu, stierajúc všetky skutočné obrysy predmetov v okolí, ako v tej rozmazanej ploche dokáže nájsť a zachytiť kúsoček nitky a takmer nepatrným šúchaním medzi palcom a ukazovákom vyčarovávať jej tenký pramienok...

  ...a ten potom podať sestre, ktorá jej za chrbtom už netrpezlivo čakala.

  Stále sa neusmievala. Ani jedna, ani druhá. Brali svoju prácu nadmieru vážne.

  Tentokrát však čakajú už dlho a akoby čakali zbytočne. Začiatok budúcej nite, budúceho osudu, nie a nie zachytiť.

  Odvedľa, spoza prúteného paravánu, ktorým narýchlo predelili jedinú obývateľnú miestnosť, ktorú mali,  sa opäť ozval zúfalý, bolestný výkrik, čo prešiel do vzlykotu, ktorý sa vpíjal až pod kožu.

  ...až pod kožu.

  Na okamih prestala pohybovať prstami a dokonca dovolila chlapcovi zovrieť jej oboma tenkými studenými rukami zhyb nad lakťom, ale koleso s nádejou neprestávala nohou roztáčať ďalej.

  - Choď von, chlapče! Choď radšej von. – pokynula mu rázne druhá zo žien, pripravená pri sestre, kým najstaršia z nich, vzadu za paravánom, čosi podivuhodné šepkala do dymu akýchsi byliniek, pary a špľachotu horúcej vody, ktorými bola nízka izba už celá presýtená.

  Klothó sa pozrela do vyplašených očí strachom spoteného chlapca a usmiala sa na neho aspoň očami. Obaja nehmotne prikývli a akoby jej sám chcel pomôcť hľadať začiatok priadze, v duchu prosil chuchvalce, aby sa poddali a dovolili spriadačke vyčarovať ten vytúžený krehký plamienok budúceho života.

  Výkriky sa stupňovali, nadarmo ich úbohá trpiteľka skúšala skryť do dohryzených hánok a do plachty, na ktorej sa už niekoľko hodín v ukrutných bolestiach skrúcala.

  Atropos sa skrz dierky v paraváne dívala do kutice, kde čakali jej sestry a chlapec, najdúch, rovnako, ako táto žena, chladne. Bola najvážnejšia. 

  Lachesis zas najpracovitejšia, vždy robila zo všetkých troch najviac, ale dnes mala pocit, že bude aj tak zbytočná. Nečinnosť ju hnevala.

  Aj tak mal najradšej Klóthó. Podľa neho vedela čarovať...s kolovrátkom určite.

  - Nemali sme ju sem vôbec vodiť. – skonštatovala meračka nití sucho, odtrhla chlapča z paže sestry a pokúsila sa ho vystrnadiť von dverami.

  Bránil sa. Chcel aspoň svojou prítomnosťou a vierou v ňu pomôcť stále bezmocnej spriadačke.

  - Je to tvoja vina! Keby si sa nemotal na tých miestach, nemuseli sme...– skríkla na chlapca, čo sa ju odvážil pohryznúť, aby sa jej dostal spod rúk a vrátil sa Klothó za chrbát, ako za hradby. Bola najmierumilovnejšia, vždy mu vo všetkom vyhovela, vždy sa snažila o to, aby všetko dobre dopadlo.

  Aj teraz. Ale stále márne...

  Krik a plač postupne prechádzal do unaveného kvílenia.

Lachesis občas zašla dozadu a vynášala odtiaľ nádoby s vodou vysoko nad hlavou, aby chlapec nevidel, ako sú plné krvavých útržkov, ale on aj tak videl všetko. A bál sa. Veľmi sa bál.

  Koleso už ustávalo, keď sa ho Klóthó uľútostilo, načiahla k nemu ruku, aby ho pohladila po líci. V ten moment izba stíchla, kolovrátok sa zatriasol a navždy zastal.

 Akoby ho stopol posledný najostrejší z dnešných výkrikov. Výkrik zúfalý, nešťastný...bezmocný.

  V ten moment spoza paravánu vyšiel tieň najstaršej zo sestier a v rukách, pod dokrkvanou látkou zvieral nehybný batôžtek.

  Lachesis len povzdychla, vyhrnula rukávy a zašla za ženou, ktorá už len tíško vzlykala. Pustila sa  prosto do upratovania. Keď nemohla robiť to, čo mala, robila iné potrebné veci.

  Klothó ešte raz smutne pozrela do náručia Atropos, kým sklopila svoje oči, prstami naposledy prešla po nehybnom kolese, skúšajúc ho znova roztočiť. Vedela, že je to márne. Pritiahla si s ťažkým povzdychom na chvíľu chlapca spoza chrbta, aby si ho privinula a nemusel zhrozený zízať na mŕtve telíčko novorodeniatka pod kusom krvavej plachty.

  - ...nemali sme ju sem vodiť. Tam sme ju mali nechať, kde sme ju aj našli...sama sa rozhodla pre samotu, asi vedela prečo....Takto to bude aj tak lepšie. Ktovie, či aj sama prežije... – hodnotila praktická žena s náručou plnou zašpineného prádla a hádzala ho na kopu k peci, kde sa bude neskôr vyvárať.

  Klótho vstala, chlapcovi pokynula, aby zastal sedieť na jej mieste a sama pristúpila k najstaršej, na pohľad unavenej sestre.

  Opatrne nadvihla roh plachty a smutne sa zadívala do meravej tváričky.

  - Dievčatko. Mohlo byť také krásne, také dobré...- pohladila ho opatrne končekmi zodratých prstov, ktorým sa dnes nepodarilo spriasť niť tohto biedneho bledého živôtika. Stiahla ich rozrušená, pocítiac chlad smrti.

  Preniesli telíčko do košíka na drevo, vystelúc ho čistým prestieradlom a ponáhľali sa obe pomáhať sestre s rodičkou. Pokúsia sa zachrániť aspoň ju. Klóthó ju poprosila pohľadom. Atropos prikývla a na svoje nožnice ani nepomyslela.

  Chvíľu váhal, ale rozhodol sa už pred tým. Nedalo mu. Vstal. Opatrne, krôčik za krôčikom sa približoval ku košíku. Tak veľmi ho tam lákalo. Tak veľmi sa mu triasli ruky. Tak veľmi stískalo srdce každým krokom.

  Medzi dva prsty vzal látku a nadvihol ju.

  Akoby len spala. Biela. Tichá, očká, čo nikdy neuvidia svetlo sveta privreté, pästičky stiahnuté...nedokázal od nej odtrhnúť oči. Bola taká maličká, krehká, nežná...a krásna.

  Natiahol k nej prst, ale pocítiac len ľadový chlad, zjojkol a ustúpil o krok, vykrútiac nešťastne pery.

  Nespala.

  Bola mŕtva.

domiceli