RUMBELLE - MOIRY 5. kapitola Putá

RUMBELLE

Moiry

5. kapitola

Putá...

    V rohu vyrezávanej ochodze, spoza jedného z ozdobných stĺpov, sledoval dianie dolu v záhrade. Z takej výšky detaily síce ktovieako nevidel, ale rozhľad bol pre pripravovaný plán dostatočný.

  Slúžky, na jeho príkaz, hlavný komorník nenápadne odvolal pomáhať s prádlom na vnútorný dvor, záhradník a jeho poskokovia koordinovali rozmiestňovanie kvetín po izbách, rešpektujúc pána domu, ktorý si ich zmyslel popoludní vymeniť za čerstvé, hoci neznášal vôbec nijaké a dcére dokonca dovolil vyjsť z veže, kde bývala celé dni zatvorená, aby v tichu múrov mohla pokojne rozjímať a ďalej si trucovať. 

  Výnimočne dnes smela zájsť s komornou dolu, do mestečka, dokúpiť si čokoľvek potrebné. Oficiálne pre slávnosť, ktorú na jej počesť chystá, kvôli vzácnej návšteve starého priateľa sira Mauricea.

  Neznášala jeho starých priateľov. A tých mladých, slizkých a dotieravých junčekov s kolenami naplnenými skazenou modrou krvou ich predkov, ktorých aj tak viac zaujímali kypré vnady slúžok ako ona, ešte viac.

  Slávnosť, neslávnosť. Z tej sa už nejako neskôr vykrúti, ale nákupy boli priveľmi lukratívne a lákavé, aby provokovať skúsila hneď.

  Jeho zhovievavosť sa jej síce akosi nevidela, respektíve videla  podozrivá,  no brala ju ako ďalší z pokusov otca priviesť si dcéru k rozumu, tentokrát podobrotky, aby konečne prijala ponuku niektorého z okolitých šľachticov, čo si už celé mesiace márne brúsili zuby hlavne na jej veno. 

  Len nikdy  nie sira Mauricea mladšieho! Chlapa bez krku a bez vkusu i bez zmyslu pre romantiku, čo pochybovala, že sa za ten čas, čo ho nevidela, nejak zlepšilo.

  Posmelená otcovou dnešnou dobrou náladou zahrala však vážny záujem o návštevu a nenápadne si tým vymohla stretnutie s dcérkou a ku podivu, takmer bez rečí,  súhlasil aj s tým.

  Tak poslúchla a všetečne štebotajúc s rovesníčkou, tešila sa na čerstvý vzduch, nejaké tie tretky-cetky a zlatý klinec programu, konečne bude môcť objať a pritúliť si svoju malú Belle, ktorú smela vídať len ak jej otec bol mimo domu a jej sa podarilo podplatiť slúžky, čo ju strážievali.

  Neraz pri nej tajne prebdela i noc, mojkajúc sa a tešiac z chvíľok s vlastným dieťatkom, lebo slúžky prišli na to, že ak sa malá v noci ponocovaním s matkou unaví, cez deň bude dospávať a ony budú mať fraj. Navyše im vždy čo-to kvaplo a pochváliť sa na tancovačke novou stuhou či prstienkom s očkom, stačilo na získanie priazne chamtivých darebných nápadníkov a miestnych povaľačov, čo vedeli tak krásne balamútiť ich kuracie mozočky.

  Dievčatko teraz opäť osamotené spokojne sedelo uprostred trávnika a načahovalo sa po trsoch trávy, hlavičkách rastlín a kdejakej buriny, spadnutých jablkách či kúskoch konárikov a lístkov, pozorne si všetko najskôr obzerajúc, skúmajúc, podrobujúc vážnej skúške nemotorných prštekov a potom pchajúc rovno do úst, čo ak ...

  Občas sa zamračilo, občas vykrútilo ústa a zahlo hlavičku dozadu, až sa mu čepček zošuchol  a zostal visieť na chrbte, odokryjúc už zas o kúsok podrastené hnedé kučierky, alebo s odporom roztiahlo prsty na bacuľatých rukách v triaške, než zas objavilo v zornom uhle čosi nové, zaujímavejšie, možno lepšie chutiace, kým predchádzajúca obeť skončila vypľutá kdesi pod krkom, v čipkách živôtika.

  To zas slúžka bude mať „radosť“...

  Kýval nad ňou hlavou a v duchu jej aj dohováral, vysvetľoval, čo sa je a čo do úst nepatrí, lenže stále nemal odvahu priblížiť sa, hoci záhrada bola dnes prázdna.

  Nebývala taká. Vždy sa tu motali nejakí ľudia a dnes...nikto. Ani hlasy nebolo počuť.

  „Čo ak by dnes...čo ak by sa odvážil zoskočiť a...čo by asi povedala... Vlastne ešte nepovedala. Ktovie, či by ho rada videla. Či sa vôbec ešte na neho pamätá? Sestry vraveli, že nie. Ale neverí im... Vôbec im neverí, to len preto vravia, aby ho odradili. Len preto...“ dumal a čosi ho stále nabádalo zliezť z múrika a skúsiť šťastie.

  Ani nevedel ako, dopadol na všetky štyri, dolu, za kríky pod múrom. Ešte chvíľu pritajený stál a díval sa jej smerom, kým vykročil.

  - Belle...- zašepkal spoza blízkeho stromu.

  Pomykala nekoordinovane hlavičkou, ale nedala sa veľmi vyrušovať. Práve celou silou stláčala nahnité jabĺčko, tešiac sa, ako jej vhupnú prsty do jeho mäkkej časti a zakaždým vystrekne prehnitá dužina. Skúsila následne prsty skryť v ústach a jablko hneď na to letelo kadeľahšie bokom, kus ďalej, sprevádzané zmraštenou, znechutenou tváričkou, s odporom sa krútiacou do bokov spolu s rúčkami zaťatými v päsť. 

  Zošuchol sa na kolená a nenápadne sa štvornožky posúval k nej.

  Zbadala ho.

  Chvíľu nemo zízala, potom roztiahla zababrané pery do úsmevu, vyceriac na neho spodných pár zúbkov, čo zas neudržali slinky a zvyšky nechutného bývalého jablka v rozklade, pretočila sa tiež na štyri a vyrazila tých pár piadí k nemu, napodobňujúc jeho pohyby, poháňajúc sa akýmsi nezrozumiteľným mrmlaním.

  Prekvapený zastal, zmeravel. Neodvážil sa ani hnúť.

  Nechal ju zakvačiť sa mu o predlaktia, ale neudržal jej váhu, keď sa pokúsila vyštverať sa po ňom. Dosadol radšej na päty a malá ako balvan skončila rozcapená na jeho kolenách. Využila príležitosť, poutierala si tvár o jeho nohavice a svoj pokus vstať zopakovala, nerozpakujúc sa bosými nohami šliapať po ňom, kým sa  cez hruď po rozopravenej košeli dopracovala k vyjavenej tvári.

  Ani nemukol, keď sa mu zakvačila o vlasy, aby udržala akú-takú rovnováhu, len  opatrne uzavrel paže za jej chrbtom, aby sa neprevrátila hore značky.

  - Belle... – zopakoval a ústa sa mu roztiahli od šťastia.

  - Pa pu...- odpovedala a nespokojne zadupotala.

  Opatrne, hoci nerád,  ju odložil vedľa seba, poobzerajúc sa po najbližšom jablku.

  Záporne hneď pokrútila hlavou a odsunula sa preč.

  - Belle, toto nie je hnilé jabĺčko ako to tvoje, ty hlúpučká. Ja ti ukážem, aké je dobré, len chvíľu vyčkaj. – rozprával pozorne a otvoriac ústa čo najviac, odlúpol z neho riadny kus, až to tak puklo, orýpajúc zubami šupku, aby mu v ruke zostala len žltkastá dužina.

  Natrčil ju k nej.

  Nedôverčivo sa dívala, či sa aj on nezačne mraštiť hnusom. Nezačal.

  Načiahla sa teda za kúskom, chvíľu si ho ešte obzerala, kým ho priložila k  ústam a nezačala šúchať o spodné zuby, ako to pred chvíľou robil on.

  Spokojná zamľaskala a vyškerila sa ako vlašský orech.

  Sladká šťava jej vytekala kútikmi úst, ale to, čo jej v nich zostalo, stačilo na pocit úplného blaha.

  - Ete...- požiadala s oboma natrčenými rukami smerom k nemu, premieľajúc zvyšnú sladkú dužinu medzi ďasnami.

  Rád jej vyhovel.

  - Chlapčisko nepodarené! – zamrmlal si pán domu sám pre seba, zhora, uvidiac dvojicu, čo sa veselo bavkala uprostred záhrady s prezretými jablkami. – Už len ten mi tu teraz chýbal! Kde sa tu vlastne zobral?! Kto ho sem vpustil?! Kto je to zač, aby ho parom skáral! – hromžil, ale už nemal ako dať znamenie poslušnému komorníkovi s košom ďaleko pred sebou v natiahnutých pažiach, ponáhľajúcim sa dolu do záhrady, ako mu pán prikázal, kým je vzduch čistý.

  Pootvoril veko koša a počkal, kým sa jeho obsah nevytrepe so syčaním von a nezmizne v tráve.

  Sám zmizol za kuchynskými vrátami, ústiacimi do dvora, kúsok od  rozchichotaných detí, akoby tam nikdy nebol.

domiceli