RUMBELLE
Klopotanie
nadviazanie na FF
MOIRY
BONUSová kapitola
Klop – klop......
Opätky klopotali po mokrej ceste. Nemohla sa
ani poriadne dívať, kam šliape. Hrubé, nemotorné sukne s kopou spodničiek
si musela držať nad zemou, aby sa nezamáčali, a tak na ňu poriadne
nedovidela. Cítila len, že špičky jej črievic sú už durch rozmočené
a prsty na nohách začínajú oziabať.
Rada by si pritiahla aj teplý vlniak, čo sa
ponáhľaním, zle uviazaný rozmotal, pretože tento druh garderóby jakživ
nepoužívala, ale k tajne požičanej sukni a blúze z práčovne sa
hodil viac, ako jej zvršky. Napraviť by ho napravila, v najhoršom zakasala
do sukne, aj tak jej bola priveľká, hoci zo šnúry pod ňu vzala aj niekoľko
drsných, naškrobených spodníc, ale to by musela spustiť tie hlúpe sukniská.
Riadne sa zapotila, kým sa do toho vôbec sama
ponavliekala a pozaväzovala. Tajne, aby otec a slúžky netušili, že
nie je vo svojej izbe v príjazdnej krčme, kam sa na túto noc uchýlili, aby
ráno so všetkou pompéznosťou prišli do cieľa.
Ani tak, ani tak. Líca aj nos už mala iste
celé červené, rovnako ako dievčence, ktoré šli okolo a ku ktorým sa tajne
priplichtila, tušiac, že majú namierené rovnakým smerom...
Obzrela si ich nenápadne pozornejšie, aby sa
uistila, že jej prestrojenie je dokonalé. Nebolo. Radšej trochu popustila sukne
dolu, riskujúc, že oťažejú nielen vodou, ale aj blatom a odpadkami, ktoré
tu ledabolo ležali dažďom prikvačené o cestu, ale tamtie mali na sebe akési
hrubé neforemné dreváky a nie saténové črievice, ako ona. A predsa
v nich kráčali ľahko, akoby už boli v tanečnej sále a krútili sa
do rytmu muzikantov.
Kto mohol tušiť, že začne prepŕchať?! ...a
sukne bude treba nadvihnúť. Dievčencom v hrubých teplých punčocháčoch to
nevadilo. Sukne nosili odjakživa kratšie, odhaľovali im dokonca členky, čo sa
jej nezdalo príhodné a správne, hoci pri slúžkach to doteraz veľmi
neriešila.
Teraz sa krútili v bokoch, akoby na oboch niesli veľké imaginárne koše, šepkali si a smiali sa nahlas i do
dlaní, jej ani počasiu nevenujúc najmenšiu pozornosť.
Ona už mrzla. Rozmrzená a nahnevaná sama
na seba a svoju zvedavosť.
Teraz mohla pekne-krásne sedieť v teple
kuchyne, nalievať sa horúcim mliekom s medom a počúvať strašidelné
historky starej už nahluchlej kľúčiarky, ktorá sa nestarala, či má poslucháčov
a nemusiac reagovať na ich prípadné, nepočuté či náročky prepočuté poznámky, vykrikovala v svojom vlastnom
tempe, so svojou vlastnou intenzitou, svoje vlastné príbehy. Niektoré
kol-dookola, ale ten včerajší...
Kedysi bola bývala jej pestúnkou. Potom
dorástla a pestúnky jej nebolo treba, lenže ona panstvo uprosila, že sa
nechce vrátiť domov, že by rada zostať, že si už zvykla...tak dostala novú
funkciu a kopu kľúčov.
Rada sa s ňou zabúdala v kuchyni
a počúvala ju, ako keď bola malá. Lenže teraz to neboli rozprávky na dobrú
noc. Teraz to boli prapodivné skutočné príbehy, pri ktorých sa slúžky červenali
a hrozili jej prstom, ktorým predtým nenápadne ukazovali na mladú paničku
pritajenú v kúte.
Nedbala na ne. Ani na ňu. Vždy len žmurkla
a ona bola rada, že ju nevyháňajú a s otvorenými očami
i ústami vstrebávala tajomné príbehy o láske či smrti. Tie prvé
začínala mať radšej...hoci jej šlo sotva na trinásty rok.
A čo...iné v jej veku sú už dávno zasnúbené,
ba aj žiť môžu na dvore svojho nastávajúceho, kým nedovŕšia plnoletosť
a nestanú sa ich právoplatnými manželkami.
A ona ?...Ju nikto zatiaľ nechce! Aká
nespravodlivosť! Vraj jej otec vyberie muža včas...Vraj. Dokedy má ale čakať?!
Dávno nebola taká rozrušená, ako včera. Dávno
nevytiahla päty z domu, ale teraz sa panstvo rozhodlo navštíviť si svokra
po nebožke hradnej panej, lebo veno sa dávno minulo a je načim ukázať, ako
vzorne sa postarali o vnučku, aj ako sa ďalej chcú, ale...
A tak sú už tretí deň na cestách, po
hostincoch, s celým dvorom, a všetko musí byť tak, ako doma. Aj čo
jesť, aj kde hlavu skloniť...aj príbehy v kuchyni, ku ktorým sa pridali miestni počúvači a očumovači, nadšení, že
prišiel niekto zďaleka a doniesol im novinky.
Hoci bolo predmestie plné, kvôli sviatku svätej
Atanázie, patrónke tkáčov, ktorých tu bolo neúrekom a bola to hlavná
obživa väčšiny domácností a nebolo miesta nazvyš, pre také vzácne panstvo sa
našlo.
Nevadila jej miniatúrna izbička, ani hluk
doliehajúci sem z hlavného výčapu, kde každý pil na zdravie svätice aj na
to vlastné, vadilo jej, že nemohla pokojne počúvať príbeh o tom, ako tu
pestúnka vyrastala, aké úžasné zábavy tu v predvečer hlavného sviatku bývali,
ako sa všade tancovalo, spievalo a pilo a ...no, nepočula všetko.
...nepočula všetko, tak sa spontánne
rozhodla, že to teda uvidí stoj, čo stoj. Na vlastné oči. A bude počuť
muzikantov. Na vlastné uši. A bude jej voňať pivo a varené kolená. Na
vlastný nos. A ak bude mať šťastie a vyzve ju niekto do tanca...to už
asi nie. Je príliš malá. To každý vidí...
A tak teraz kráča mokrou cestou,
s úplne mokrou hlavou, nechránenou kapucňou kožušinou podšitého zamatového
plášťa, len tenkým vzadu zviazaným čepcom, kam skryla bohaté vlasy, ale
odhodlaná vojsť do dverí, ktoré sa pred chvíľou otvorili, aby zhltli tlupu
dievčeniec, ponúkajúcich sa, ktorá vojde ako prvá a ktorá zožne najväčší
potlesk chlapcov, čo už v bujarej nálade oslávili väčšinu zo sviatku, aj
zo svojich grošov na to určených.
Spomalila. Nadvihla sa na špičky
a vytiahla do prvého štvorčeka okna, aby videla dnu.
Nedočiahla celkom. Okno bolo vysoko, navyše zababrané,
ofŕkané od dažďa...
Poobzerala sa a uvidiac v kúte
džber, neváhala, vyklopila z neho smradľavé pomyje, však ich už dážď zmije
dolu cestou, prikotúľala si nádobu, nestarajúc sa, že sukne vláči za sebou
a vyštverala sa naň, prichytiac sa slizkej parapety.
„Konečne! Toto je pravá tancovačka...“ zozžiarili
sa jej oči ako dievčatku so zápalkami, čo prvýkrát uvidelo zázrak v podobe
vianočného stromčeka.
domiceli
:) namiesto bonusovej kapitoly tu bude asi bonusový fanfik :) som rada :) dievčatko so zápaplkami sa mi páčilo, posun času tiež...opisy takisto :) hor sa na tancovačku! :)
OdpovedaťOdstrániť