RUMBELLE - Tanec nepriznaných II. 7. kapitola VÝMOLE

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných 2

7. kapitola

Výmole....

      - Proti vetru sa šťať nedá! – vrazila svoj pohár o ten jeho, a pretože sa jej nepodarilo na prvýkrát vyštverať sa na barovú stoličku, pooblievala ním celý pult.

  Odsunul sa kúsok bokom a znechutene pozoroval, ako do každej kvapky whisky namočila jeden z prstov v hodvábnej rukavičke, počkala, kým nasiakne, a keď ich mala všetky mokré, zubami si ju labužnícky sťahovala dolu z ruky. Nevkusné divadlo.

  - Nečakala som, že sa otrasiete tak rýchlo. Prekvapujete ma stále, viac a viac, Gold. – žmurkla na neho, ale skôr len prižmúrila oko, lebo jej briliantový gombík z konca pritesnej rukavičky ju necitlivo pleskol po viečku, keď ju násilím strhla.  - ...a  pozvete ma na rande. – šmarila konečne „vyzlečené“ kúsky vedľa seba a pohmýrila sa zadkom na tvrdej stoličke.

  - Nie je to rande, slečna Maleficent. – hopol do seba na ix pohár a pokynul barmanovi ďalšiu rundu.

  - Obchodné jednanie, pracovná večera, strategická porada...mne je to fuk, aký krycí názov tomu dáte, hlavné je, že sa vám vrátil logický úsudok a pokračujeme v našom diele. – vzala do rúk svoj aj jeho pohár, primerala si ich, štrngla si s nimi a vypila jeden po druhom. – Vy už máte dosť! – stopla úslužného barmana so vždy pripravenou fľaškou.

  - Presne! ...zdvihol ukazovák. – Už mám všetkého dosť! – prehltol slinu, čo mu na jazyk odmietala priniesť niečo z riadne expresívnej lexiky, ale obdarila ho rovnako chutiacimi žalúdočnými kyselinami, čo dnešný tekutý obed a večeru tiež, už ráčili týmto spôsobom reklamovať.

  - Myslíte našu piateľku Reginu? Tú neberte vážne. Viete, má dosť osobných problémov, tak nevie, ani čo robí...Počuli ste už? Vraj sa v Storybrooku objavila biologická matka jej adoptovaného syna. Toho malého Henryho a robí jej prieky...- hrabala sa zas v kabelke spoločníčka.

  Pripomínala mu svojim kotkodákaním od veci sliepku. Nebol by prekvapený, keby jednu z priehradiek kabelky má plnú zrna... Sliepka.

  - Emma. – pokýval súhlasne hlavou a snažil sa nenápadne si utrieť práve vypadnutú slinu, čo sa mu bridila prehltnúť.

  - Waw! Vy ste informovaný lepšie, ako ja. To sa mi páči! – zalichotila mu, skutočne prekvapená.

  Opäť len mdlo prikývol.

  - Tak, prečo som tu dnes? – usmiala sa doširoka. – Vyňuchali ste zas nejakú tú baňu na diamanty, alebo máte v talóne typ na jazero so strateným zlatom Aztékov, ale nemám so sebou v kabelke šnorchle s plutvami...či nebodaj sa k vám dostalo echo o Jánošíkovom poklade v jaskyni na kopci?...- bavila sa. -  Čo teda ideme kupovať tentokrát, Gold? – zvážnela a otvorila doširoka dlane.

  - Vy viete o tých diamantoch?! – prebudil sa.

  - Nepodceňujte ma, Gold. – pokúšala sa vydolovať slizkú olivu z pohára, ale s odporom ju zas šupla späť do zvyšku alkoholu, uvedomiac si, že do whisky sa nepridáva a zrejme to teda nebude jej pohár.

  - ...v jaskyni sú iba kosti nebožtíkov po vás, drahá a v jazere sa rozmnožili silice, ale tie sa nedajú výhodne speňažiť... ale keby postavíme čističku odpadových vôd, mohli by sme založiť v Storybrooku mestské letné kúpalisko – na prírodnej báze...- ironizoval.

  - Prestaňte Gold! Mám plné zuby charitatívnej činnosti pre toto sprepadené nevďačné mesto! – ohradila sa, mysliac si, že to myslí vážne. – A do mojich „bielych koní“ vás nič! – priložila si ukazovák na pery. Na druhýkrát. Kým trafila.

  - Presne toto som vám chcel... – chytil ju za slovíčka. – Aj ja už mám dosť tohto mesta a jeho sociálneho rozvrstvenia! Nič nie je tak, ako som si predstavoval. Ako som si to sám kedysi vysnil! Nič z toho sa neuskutočnilo, ba čo horšie, to, čo sa stalo skutočnosťou, je presný opak mojich vízií! – s prižmúrenými očami filozofoval.

  - Neskúsite byť trochu konkrétnejší, Gold?! – zmraštila nos, nevediac, o čom je reč.

  Strčil ruku do vrecka, vytiahol odtiaľ obojok s kľúčikom a kýval ním pred jej tvárou.

  - Chcete, aby som vám kúpila psa? Slepeckého? Vodiaceho? Strážneho?...- ťukala si na čelo.

  - Ten kľúč!...Chcem, aby ste tam so mnou šli...dať veci do poriadku. – ukázal na malý, skoro zhrdzavený kľúčik.

  Pozerala na neho, aj ho vzala do rúk a skúsila hádať, od čoho asi je. Nedoplo jej nič. Vrátila mu ho so zdvihnutým kútikom úst namiesto otáznika.

  - Nepýtajte sa ma na detaily, iba mi povedzte, či ste ochotná do toho ísť?! – kývol na barmana a objednal.

  - Dobrodružstvo s príchuťou tajomstva?... Vy o mne pochybujete?! ...Vy váhate? Ja teda nie! – presypala sprvu odmietnutú olivu do svojho pohára a schuti si s ním štrngla na „nový obchod“.

  Spokojný sa pousmial.

  „Nebola by si taká nadšená, keby vieš, do čoho ideš, drahá...“ skonštatoval v duchu.

  - Zaplatím! – skríkla na barmana.

  „Tak to teda áno, to mi ver!“...usmial sa škodoradostne zas.

domiceli