ŠTVRTÁ
102. kapitola
Čierni pasažieri...
Vydvihol si klopy kabáta, a to ani
nebola zima. Niektoré zautomatizované činnosti okliešťovali ho, aj obťažovali,
ale dnes nebol ten večer, kedy by sa im chcel vzoprieť.
Zabarikádoval len mozog, ktorý mu
silou-mocou podsúval riešiť Emmu s Nealom. Teraz už nie. Teraz je to len na nich.
Pozrel hore, do okien. Dnes sa tam bude asi svietiť dlhšie...alebo bude tma...
Pre seba má iný scenár : ráno múdrejšie
večera. Plus...večera, ak sa mu podarí prespať sa až do poobedia. Doplnil aj
sobotné menu v najpravdepodobnejších intenciách.
Tmavé mestečko poháňalo ho domov, napriek
tomu, že ho tam nikto nečakal...
...alebo, že by predsa?
Jej silueta v kocke, matne sa črtala na
vrchnom schodíku. Kývala sa mierne spredu - dozadu s rukami okolo skrčených
kolien, s telom v kolíske, aby uchránila posledné zvyšky tepla.
- Bella... – zašepkal, lebo susedka vysvecovala
ešte v predsienke a iste si robila presné záznamy diania na jeho
dvoch schodíkoch.
Otočil sa tým smerom, strčil ruky do vreciek
nohavíc a nahol sa trochu dopredu.
- Je 22,34, susedka... asi 14 stupňov nad nulou, vôbec
nefúka a tak si sadám na svoj vlastný vrchný schodík a chcem tu sedieť
približne pol hodinu. Stihnete si odbehnúť na toaletu! Prípadne zaútočte
na chladničku a poriadne sa nadlábnite! Noc bude dlhá! – zakričal smerom do
plota, čo oddeľoval jeho pozemok od susedinho a nežne pozrel zvrchu na svoju
návštevu.
- To ste nemuseli. Už ja som ju pred hodinkou
poslala, aby sa „šla vypchať“...- usmiala sa previnilo.
- To si si dovolila k takej milej, pozornej, či "pozorujúcej" slečne?
– nadhodil kabát a prisadol si, potom sa podvihol, vyzliekol si ho
a prehodil trasúcej sa Belle na plecia. – Máš vysokú spotrebu mojich
kabátov a svetrov, drahá. To musí okamžite prestať! – pohrozil jej.
- Mali ste ma pozvať dnu a tento by ste
si tým pádom ušetrili...na horšie časy. – zdvihla ramená a pritiahla si
kabát, plný ešte jeho tepla a vône k sebe, ako relikviu,
s ktorou sa nemieni tak rýchlo rozlúčiť.
Mlčal s rukou pod bradou.
Nemyslel si, že by to bol dobrý nápad, len
hľadal slová, ako jej to povedať. Predbehla ho.
- Nechceli ste sa spýtať, prečo som vlastne
tu? – pozerala bokom, zdalo sa jej trápne, že takto okato dobiedza. Dolieza.
Mlčal s rukou pod bradou a kochal sa
v galérii jej lesklých očí, čo mu doprialo pouličné osvetlenie.
- ...ja som si uvedomila, že...som ten váš
vtip...pravdepodobne, nepochopila...a asi naozaj...potrebujem nejakú tú názornú
ukážku...- a bolo to vonku.
Mlčal.
Chvíľu.
S rukou pod bradou.
- Nemyslím si, že to je dobrý nápad,
srdiečko. – zašepkal po chvíľke, chytiac jej dlaň do rúk, zovrel ju medzi
svoje, ako perlu do lastúry.
Triasla sa mu v nich. Od sklamania.
- Chcem...- skúsila nástojčivejšie.
Priložil jej ukazovák na pery a záporne
pokýval hlavou, pritiahnuc si ju na hruď, aby sa nemusel dívať, že je na pokraji
plaču.
- Nie, nechceš. Ver mi, že nie. Všetko, čo sa
deje okolo teba si priveľmi berieš
a zdá sa ti, že ti utekajú jeden vlak za druhým a ty máš strach, že
ďalší už nemusí nikto nikdy vypraviť....že tie svetielka posledného vagóna si
odnášajú aj tvoju nádej...– pobozkal ju na vrch hlavy, nadýchnuc sa vône
navlhnutých vlasov, kým pokračoval. –
Náš vlak ešte len príde... Príde, srdiečko. A my dvaja si kúpime lístky
a nastúpime...nechcem, aby sme len tajne naskakovali za jazdy, ako čierni
pasažieri...- stíchol, vzal jej tvár do dlaní a ostatné dopovedal perami.
Bránka vrzgla.
- Ja len, keď tu tak sedíte...robila som očká
a zostali mi, reku, či by ste si nedali, pán sused...- ozvalo sa spoza
kríkov a prvé dve „očká“ prileteli pekne veľké a guľaté, prekrúcajúce
sa nad tanierikom s trčiacim vojskom špáradiel.
- Len poďte, drahá susedka, držím vám miesto.
– pritlačil sa k Belle a ukázal vedľa seba z druhej strany.
Podala mu tanierik, nariasila zásteru nad
kolená a s ufkaním a ochkaním si sadla, čo najbližšie to šlo.
- Ďakujem, ďakujem za pozvanie, je to od vás
milé...Dajú si, slečinka, to sú z domácej klobásky, aj domácich uhoriek
a ešte syr a paprika a maslo... Troška obschli, sa už odpredvčera, ale vy máte mladé,
vlastné zuby, užujete. Toť pán profesor
nech radšej opatrne...žuje. – šúchala si obnažené kolená a dívala sa
zbožne na Golda.
Bella mala čo robiť, aby zadržala smiech.
Cítil, ako to ňou cuká. Podal jej radšej tanierik.
- Papaj, moja! – urazene zavyl.
- Vy ste jeho? – nahla sa suseda, čo jej
brucho dovolilo a pohliadla zvedavo
na Bellu.
- Ešte nie! Ale aj to bude. – zamrmlal si
potichu, sám pre seba, dostanúc za to štuchanec pod rebro. – Viete
susedka, mám isté povinnosti... – otočil sa kráske chrbtom, oblapiac všetečnú
susedku okolo ramena. Skoro sa mu pod ním rozpustila. Tsunami tuku...
- ...ono to nie je také jednoduché, keď ste
raz obľúbeným pedagógom na škole. To potom za vami chodia žiaci aj domov, neberúc ohľad
na vaše súkromie a rodinu a domácnosť...a vy musíte riešiť ich problémy.
Chápete ma však? – pozrel na ňu vážne.
- Trepete, jak starý Palacký, susedko. –
s námahou vstala a oprášila si veľký zadok. – Vyzerám, ako by som sa
s koňom zrazila? Há?! – dala si ruky vbok.
Mal čo robiť, aby jej súhlasne neprikývol.
- Dobré s nami a zlé preč! -
zdvihla výhražne ukazovák.
- Vy už nebodaj odchádzate? – zadrela
nevinným hláskom doteraz mlčiaca Bella na jej poslednú frázu a Gold to
neustál.
S potešením uznal. „Moja škola. Moja škola!“.
- Na teba si dám obzvlášť pozor, sopľaňa! – vytrhla
jej tanierik s očkami z rúk, až sa niektoré rozpleštili pod ich
nohami. – Otca ti bude zaujímať, ako ťa „pán profesor“ učia bozkávať sa! –
zahrmela a odknísala sa von z dvora.
- Tak odznova... – natočil sa k nej
a vzal tvár pod sánkou do oboch dlaní. – Trošku nadvihni bradu, áno, tak
je to správne... a treba aj prižmúriť oči. Nie zatvoriť, iba prižmúriť,
som povedal...- komentoval nahlas, svoju praktickú prednášku "o bozkávaní sa", aby susede náhodou nič neušlo.
Bella sa ale nebaví.
domiceli
ach tie susedky :)) už dlho nebola vo fanfiku tak musí trochu zamiešať karty :) Bellina poznámka na konci adresovaná susedke úplne super :) ako vraví Gold: jeho škola :))
OdpovedaťOdstrániťokrem toho, že ma tvoje randomné postavy veľmi bavia, pretože sú jednoducho mega napísané, tak musím povedať, že som rada, že najčastejšie prerušujú polepence a robia kapitoly oveľa lepšími, ako keby sa len lepili o schody :D
OdpovedaťOdstrániť