Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 88. kapitola TRUCPODNIK

ŠTVRTÁ

88. kapitola

Trucpodnik

    Vzdialenosti sú fakt relatívne. Škola. Celý ten mega priestor, ktorý automaticky, ale nelogicky nazývame väzením a zdá sa nám pritesný, okliešťujúci... a v jednom momente, respektíve v druhom momente, alebo v inom momente, sa stane aj tak nekonečným, neobsiahnuteľným, lebo jeho obyvatelia, roztratení po chodbách, medzi skrinkami a v triedach, sú akísi vzdialenejší a nedosiahnuteľnejší napriek tomu, že objekt zostáva ten istý a je len jeden s pár metrami štvorcovými....

  O čo viac chcel, o to menej ju videl. Počul...O ostatnom mohol len snívať.

  Zdalo sa mu smiešne a neadekvátne veku a postaveniu riešiť takého vzťahové žabo-myšie vojničky svedomia, ale či chcel, či nie, nenormálne mu chýbala. Toto nebola iba obyčajná kríza stredného veku, kedy vypliešťajú chlapi krátkozraké oči za posledným odchádzajúcim vozňom vlaku a je im v podstate jedno, či je to medzinárodný rýchlik, či zasratý dobytčák...a vezie sa v ňom exkluzívny vamp alebo obyčajná krava, toto už prerástlo do posadnutosti.

   Akokoľvek sa tomu snažil brániť a zachovávať si zdravý úsudok. A odstup?...nemal ani pár milimetrov.

   Rozum? Rozum!... Hej, kámo, si ešte vôbec tam?!...

  Chce ju. Túži po nej....Chýba mu.

  Henry si otvoril, akoby bol doma a strčil dnu len strapatú hlavu.

  - Vôbec ma nepočúvala a vopchala si do uší MP3 a pustila ju na plné pecky... by ste neveril, aké hlušiny to počúva....sa nečudujem, že z toho osprostieva, pán Gold. – zhodnotil situáciu. – Dlabte na ňu. Šak ona dolezie, keď bude niečo potrebovať! – povzbudil ho chlapsky, natrčil pár prstov na pozdrav a porúčanie sa a treskol zvonka dverami.

  Absolútne ho netankovalo, že nesplnil zadanú úlohu, dotiahnuť sem Bellu, nech sa deje, čo sa deje.

  „Potrebovať, potrebovať“...lenže teraz potrebuje on ju! Nástojčivo. Túžobne! Nenormááálne!

  Skúsi cez Emmu.

  - Henry! – zakričal do chodby.

 Vyfúkol znechutene vzduch a ťahajúc vak za sebou z kroka na krok sa vracal pred Goldov kabinet.

  - Pošli mi mamu, Henry. – zadal novú úlohu.

  - Ktorú? Starú alebo novú? – vyfúkol otrávene zas.

  - No, pekne... keby ťa tak počuje Regina, ako sa o nej vyjadruješ, spacifikuje nechtami nás oboch. – zhrozene prikývol Gold, vykrútiac ústa.

  - A má byť? Aj školník povedal, že Regina je pre vás už stará a Bella ako babka vyzerá aj podľa mňa lepšie. Aj podľa Jana a krpatého Augusta a to vraj pod sukňu vtedy ani nevideli....Vy  hej?! – zažiarili mu zvedavo šibalsky oči, ale radšej rýchlo pokračoval vo svojej slovnej teórii, lebo Gold sa zamyslel, pozrel tak nejak do blba a zamračil sa. Asi prd videl aj on... - Aj som sa trošku aj ja zamyslel, či by ste mi neboli lepší otec, ako váš Neal, viete, keby sa zosvadbíte s mojou starou mamou...teda nie s Corou – starou mamou, aj keď tá by k vám rokmi pasovala najlepšie, ale s Reginou. Ona je „stará“ moja mama a Emma je „nová“ moja mama, chápete, nie?!- snažil sa mudrovať.

  Tentokrát sa nadychoval Gold. A pekne zhlboka! Super hárem: Cora a  Regina...favoritka nad favoritku....to to dopracoval!...

  Tak takéto klebety teraz olizujú múry školy! Ale chudák chlapča, má to ťažké v tej vnútrorodinnej situácii, len čo je pravda. Bola by z neho skvelá dohadzovačka. Treba iba dúfať, že takto nefilozofuje s každým, najmä nie s Reginou... Aj keď, to by čiastočne vysvetľovalo jej nedávny telefonát. Aj Leroya si treba trochu podať! Pchá svoj obrovský červený nosisko tam, kde mu netreba...

  - Zavolaj Emmu. Ale  nenápadne! – sprísnil požiadavky.

  Henry kývol rukou. Skúste nenápadne dotiahnuť ľavú stranu zo siamskych dvojčiat...nadľudský výkon.

  Dotiahol ju.

  Nemusel ani položiť otázku, stačil jej len pohľad na neho.

  - Nemôžem za to. – zložila kapsu vedľa stoličky, rozopla bundu a pohodlne sa rozvalila, tušiac, že výsluch  bude trvať asi dlhšie.

  Preložila jednu nohu cez opierku a zatlačila lakte dozadu. - Snažila som sa jej to vysvetliť, ale...musíte ju aj vy pochopiť...Nemá to dievča ľahké... - poobzerala sa dookola, či sú tu naozaj sami, než pokračovala. – Nechcem vás uraziť, Gold...- ospravedlnila sa radšej vopred, vediac, čo mieni vypovedať. – Ak vás to zaujíma, teda trápi,  vekový rozdiel je len najmenší problém, ktorý musela vstrebať a ktorý si myslím, ani vôbec neriešila, čo môžete byť vlastne rád, lebo je to tiež dosť nenormálne...Dobre, dobre, zachovajte paniku! – brzdila jeho zhrozenú tvárovú gymnastiku práve zmasakrovávaného ješitného ega.

  Nechala ho ešte chvíľu vstrebávať, kým zaútočila znova.

-  Syn a navyše vnuk...tak to už bol tvrdší oriešok, ale prelúskala ho ku podivu s chladnou hlavou.  Lenže...- spravila zámerne dramatickú pauzu pred ďalším úderom na jeho aortu.  - ... ženské vo vašom živote, to je iný level. To asi nezvládne. Bolo ich priveľa na jej - násťročnú schopnosť tolerancie a navyše má pocit, že vy sám s nimi nie ste patrične  vysporiadaný, teda, že to akože nemáte uzavreté a to ju...trápi. Asi. – nafúkla líca, vypustila ich a tým uzavrela svoju analýzu jeho nevypovedanej otázky: „Čo je to  s Bellou?...“

  - A to si ma musela vyhodiť z kontaktov? – zamrnčal ješitne.

  - Myslíte tie debilné cukríkové briliantíkové srdiečka, čo na seba mrkali a mrkali a potom splynuli?! ...Počúvali ste ma vôbec?! – strhla sa, naštvaná, čo ho z toho všetkého vlastne  trápi. – Dlabem vás oboch! Som si myslela, že ste dospelí, ale jeden horší od druhého! Viete vy vôbec, čo vlastne chcete?!... Jeden aj druhý?!...– potriasala nechápavo blonďavou hrivou, naštvaná najmä na seba, že ako psychologička totálne zlyhala už aj na druhom fronte.

  Pozdvíhala svoje veci a bez pozdravu sa porúčala.

  „....mrkali a mrkali...a potom splynuli...“ Splynuli...To bolo pekné. To bolo milé. To berie! Všetkými desiatimi!...Jedenástym...
  Veď on presne vie, čo chce. Zostalo mu na čítačke a nemienil sa za to sám sebe ospravedlňovať.

domiceli