Mr. Gold ŠTVRTÁ II. 82. kapitola LESKLÁ...

ŠTVRTÁ

82. kapitola

Lesklá...

    V podstate sa nebolo s čím a prečo zoznamovať, to pochopil už pri druhom pive a tretej vete, čo prišla asi pätnásť minút po umieračiku za konverzáciu..

   Štvrtkový, padajúcim šerom slabo sa rozvirujúci ruch, ako predzvesť rýchlo sa blížiaceho víkendu našťastie eliminoval akékoľvek ticho, tak to vyzeralo, že sa všetci bavia. So všetkými. Opretí lakťami a lopatkami o barový pult, s nohami na najvyššom šteblíku stoličky a kolenami ďaleko od seba znudene sledovali dvere, či náhodou nevojde zábava...o trochu skôr, ako alkohol do palice. Potom už bude všetko jedno.

  Striedavo uchlipkávali z horkého nápoja a treli peru o peru, chystajúc sa čosi konečne povedať, ale netušili, čo to ešte bude.

  Apaticky sondovali nový tovar.

  Zábavné všímať si, ako sa zopár, už spred samošky predpripravených spratkov s úmyslom doraziť sa už len puchom predraženého lokálu, ihneď zvrtlo vo dverách, zbadajúc tu prisilnú ofenzívu zastupujúcu farby školy. Aj keď šlo v podstate o pešiakov : nejaký chemikár a školník ešte neznamenajú nutný exodus.

  Leroy videl namiesto mien posprejovanú fasádu, mrkvový džús v kosačke, chýbajúce vonkajšie kľučky, skrátka každý exemplár mal svoj profil u neho pekne zabukovaný – doživotne.

  Goldovi sa všetci zdali rovnako nudní, fádni, uniformní. Vytiahnutí, nadržaní, nevycválaní, s každým glgom horšie a horšie ohodnotení. Nič šikany hodné, exotické ani prekvapujúce sem nepáchlo.

  Akoby sa všetci dohodli na rovnakých strihoch, výrazoch aj pohyboch. S hrôzou si uvedomoval, že napriek minimu promile v krvi už prestáva rozoznávať aj ženy od mužov, respektíve mladé baby, od mladých chalanov. Taká nudná prisivá generácia. ...že by fakt stratená?!...Ešte viac, ako tá, do ktorej patril jeho vlastný syn a na ktorej to už jasne každý videl, aj na šrot sťatý?! Obával sa, že hej.

  Ďobol do Leroyovho piva, aby sa nezabúdal.

  - Nevadí ti niekedy, že si sám, starý? – vrátil mu prípitok a otočil sa radšej chrbtom k dverám, hoci odraz jeho brady a večne namosúrené oči vo fotke intarziou lomených zrkadiel oproti, za fľaškami, nebol z tých galériových.

  - Myslíš starý mládenec? – prehodnotil oslovenie Gold a pokrútil pohárom, akoby to bolo koleso osudu.

  - Nie. Za mládenca som tu ja. Ty si vraj už bol aj ženatý, aj rozvedený, ovdovený, zadaný...aj ti závidím. – namočil sa zas do krígľa náhle rozrozprávaný školník.

  - A ktorú to časť môjho života, konkrétne, máš na mysli? ...že je závideniahodná?! – sarkasticky zatiahol.

  - Ženskú! Všetky! Akúkoľvek...- vyspovedal sa smutne.

  - Jáááj. – znela strohá, následne záporne odkývaná odpoveď. - To vieš, charizma...- zaškeril sa ironicky Gold aj sám sebe.

  - Zoznámiš ma s ňou? – prisunul Leroy plece k tomu jeho.

  Premeral si ho prižmúrenými očami a jediná, čo mu prišla v tom okamihu na myseľ, bola Bella. Jediná, čo mu neustále chodila na myseľ. Už ani chodiť nemusela. V jeho mozgu mala trvalé bydlisko. Chodila jej tam pošta, účty, výpisy,  už chýbali len papuče a zubná kefka.

  - Viem, že to nie je rozprávková víla, ale vyzerá, že by si dala povedať...- pokračoval v ktovieakej dejovej línii školník vo svojom monológu opusteného prestarnutého šteňaťa ochotného sa pritúliť aj k pouličnému hydrantu.

  „Povedať jej môže, čo chce, ale skutek-utek!“ uvedomoval si tú svoju anabázu súžitia s poslednou vyvolenou na svojej vlastnej vlne...

  - Vyzerám snáď, ako čarodejník, čo len mykne rukou...- napodobnil „čarovacie“ gesto z rozprávky. - ...a zjaví sa tu dáma tvojho srdca, ochotná hodiť po tebe svoju maternicu?! – zadrel a zvyšok mu zamrzol medzi zubami, lebo s prievanom sa sem práve tlačili dve príslušníčky nežného pohlavia, zúrivo si hľadiace zblízka do tvárí, zrejme vykoľajené, že sa v rovnakom momente stretli pred rovnakými dverami s rovnakým úmyslom.

  Leroyovi zažiarili oči, ako svetielka na stromčeku.

  - Si boh, starý! -  priklincoval vyjaveného spoločníka o barovú stoličku a vyceril tesáky na dvojicu dievčat, čo sa snažili tváriť sa nenápadne, ako náhodné návštevníčky baru.

  - Bella? – zašepkal zmätený Gold.

  - Nie, chcem, aby si ma zoznámil s tou druhou, tamtou šťandou z výšky čo maká u nás v knižnici! – pošepkal mu neomalene Leroy, nespúšťajúc oči zo svojej obete.

domiceli